Milí členovia OZ Potomkovia Huncokárov,
ďakujem Vám za podporu a ďaľšie Vaše návrhy s prípadnou kronikou, alebo inými formami zachycujúcimi prácu a snaženia členov OZ.
Hlavným našim cieľom je spropagovanie života a práce našich predkov a to aj výberom z našej vzájomnej pošty.
Členstvo v našom OZ je otvorené všetkým potomkom a týmto všetkých medzi nás pozývame.
Prípadný záujem o členstvo je možné dohodnúť s predsedom OZ pánom Jánom Grausom na jeho e-mailovej adrese
Ján Graus <jano.graus@gmail.com>
OZ Potomkovia Huncokárov – výber z e-mailovej pošty
Dušan Dobrovodský 28.1.2022 píše všetkým
M i l á p r i a t e ľ k a E l i,
s potešením som si prečítal Tvoj posledný príspevok. Sú v ňom doteraz nepublikované poznatky zo života našich predkov. Páči sa mi, že ich nazývaš tak, ako sa nazývali oni sami a ako ich nazývali spolupracovníci a ich predstavení na panstve.
Ďalšie texty svedčia o Tvojom dôsledne konanom prvovýskume, najmä o príchode Holzhackerov na územie Pálffyovcov krátko po prevzatí malokarpatského územia. Bolo to ešte pred urgentnou výzvou Márie Terézie o poriadku v lesnom hospodárstve hlavne v uhorských oblastiach. Osobne sa domnievam, že ten „Ordunk“ mohli iniciovať i vysoko postavení Pálffyovci, lebo v Rakúsku si svoje pozemky holzbaueri uchránili sami.
Mladé rodiny bez domova a zamestnania prichádzajúce z Rakúska do Uhorska hlásili sa o prácu hneď za pomyselnou hranicou. /Viď. Pohodové zamyslenie z 3.10.2021/. A ty si našla najstaršie výpisy z matrík o ktorých Otto Weber a Dr.Tačovský len tušili, že by niekde mohli byť. Ďakujeme Tebe i Paľkovi za túto mravenčiu prácu.
Po vstupe na uhorskú pôdu /možno už koncom 16. storočia/ sa migranti hneď zaujímali o prácu v remesle, ktoré od rodičov poznali. A prvé lesy videli u panstva v Rači a Sv. Jure. Panstvo ich následne zamestnalo a oni sa osvedčili. O 20 rokov si Ty našla možno ich deti už v Pezinku na Cajle a následne až pod Červeným Kameňom. A spokojné panstvo následne mohlo presun ďalších spoľahlivých drevorubačov samo urýchliť.
Uspokojuje ma tiež, že svojou dôslednosťou vyvraciaš zvrátené názory vedúcej etnologičky UCMT, ktorá tvrdí, že hanobné charakteristiky etnika holzhackerov má z matrikových výpisov, ktoré všetky prezrela. Neprezrela, len opísala to slušné, čo sme vedeli a pripísala hanobné názory jedného z nás potomkov. Následne ich s úsmevom zverejnila na viacerých portáloch i na Medzinárodnej konferencii. Počuli sme tiež, že sa tieto nepravdivé oplzlosti používajú na spestrenie etnologických prednášok v Trnave i v Trenčíne .
Chcem však znovu poďakovať Mgr. Pavlovi Krajčovičovi a vedcom z katedry germanistiky za ich seriózny výskum danej problematiky o živote Holzhackerov v rokoch 2016-2020
Ešte raz Ti ďakujem, želám Ti veľa chuti, nápadov, času i ochotných ľudí, aby si mohla pokračovať.
Všetko dobré Ti želá Dušan Dobrovodský
…………………………………………………………………..
18. 11. 2022 Ján Graus píše všetkým
Milí členovia o.z. Potomkovia Huncokárov,
najbližšie sa stretneme o týždeň v sobotu 26.novembra a urobíme si ďalší výlet po huncokárskych chodníčkoch, tentoraz to bude výlet po sídlach v okolí Limbachu.
Čas a miesto štartu: 9:00 sobota 26.11.2022, ČS Jurki Limbach (tam sa dá na parkovisku nechať auto)
Trasa (14,1km): ČS Jurki Limbach, Krkavec, Šenkárka, Kolárske (= Reisinger), Slnečné údolie, Valchovňa, ČS Jurki Limbach
Podrobnejšie si môžte navrhovanú trasu pozrieť tu: https://sk.mapy.cz/s/fugozohatu
Tí z Vás, ktorí zo zdravotných dôvodov nemôžu takú trasu prejsť pešo, môžu ísť autom tak, aby sa s nami stretli o 12:00 na Kolárskom.
Pozn.: Trasa sa môže ešte upraviť, ale hlavné body zostanú: 9:00 ČS Jurki Limbach, Krkavec, Šenkárka, 12:00 Kolárske.
Pozvite aj svojich priateľov, čím viac nás bude, tým nám bude veselšie.
Všetkým Vám prajem pekný (i keď už aj mrazivý) víkend.
…………………………………………………………………..
Zuzana Vaňková 18.11.2022 píše všetkým
Ďakujeme, už teraz sa tešíme. Zuzana a dievčatá
…………………………………………………………………..
Tibor Hrozáň 18.11.2022 píše všetkým
Ďakujem Janko za pozvanie, rád ho prijímam. Teším sa na spoločné túlanie jesenným lesom po miestach, kde niekedy žili, pracovali, milovali, mreli a dielo tvorili naši prekovia.
Ja sa hlásim ku skupine turistickej, o 9.oo budem na čerpacej benzínovej stanici v Limbachu.
Ku všetkým: ešte by som k inštrukcii pridal – zoberte si nieco na opecenie (kusok slaniny, špekáčik), ak by mal niekto doma v albume nejaku fotku o ľuďoch a miestach cez ktore pôjdeme – tak ich zoberte ukazat aj ostatnym. O 12.oo na Kolárskom budeme mať priestor pre rozhovory o histórii.
Pekne dni vsetkým.
Tibor
…………………………………………………………………..
Dušan Dobrovodský 22.11.2022 píše všetkým
Milí priatelia,
všetkých pozdravujeme a teší nás, že sa chystáte na sobotňajší turistický chodník.
Obaja s manželkou máme problémy s platničkami, kolenami a kĺbmi, čo nám znemožňuje túto milú aktivitu vykonať.
Tibor nás vyzval o prípadné staré fotografie z uvedenej trasy.
Na Šenkárke po 2. svetovej vojne bývali Weberovci- rodičia Otta a Lotky. Preto sa tam konalo i naše druhé (z ôsmych) stretnutie rodín Gschill a Weber pred 38. rokmi – v roku 1984.
Stretlo sa nás tam vtedy 127 účastníkov. Organizátorom bol samozrejme Otto Weber. Do pozornosti dávam jeho rétoriku pri opise týchto udalostí. Jedná sa o empatický a žartovne-emotívny štýl rozprávania, ktorý mal po svojom otcovi. Vo svojom konaní a myslení to bol filantrop.
V prílohe Vám posielam časť jeho zápisu, ktorý je celý zverejnený na našej stránke www.huncokarivkarpatoch.sk v poslednej ponuke Rodinné stretnutia – spomienky Otta Webera.
Všetkých členov OZ srdečne pozdravujeme a želáme pekné počasie.
S úctou Dušan a Mária Dobrovodskí
2. stretnutie na Šenkárke 1.9.1984
4. marca, 2018 Dušan Dobrovodský
D r u h é s t r e t n u t i e : Otto Weber – Záznam pre pamäť na stretnutie rodín, ktoré sa uskutočnilo v sobotu dňa 1.9.1984 na Šenkárke.
…………………………………………………………………..
Tibor Hrozáň 22.11.2022 píše všetkým
Zdravim Dusan aj Marienka.
Otto, moj stryko, bol asi cimsi specifickym obdarovany – ze pre akcie rodín v lesoch dokazal namotivovat tolke mnozstvo ludi. Asi to vsak nebola nahoda. Jeho čaro a vplyv na velky okruh ludi sa mi zdaju skryte vo fakte, ze cely zivot bol zamerany na zaujem o komunitu ludi z hor. Teda bol od povojnoveho a cely cas 50tich a 60tich rokov v zivom realnom kontakte s celou komunitou, inymi slovami povedane – s celou sirsou rodinou. Nebola ziadna svadba, kde by nebol pozvany a nerobil fotodokumentaciu, nebol pohreb, ktoreho sa nezucastnil. Zaujimal sa o ludi z rodin – o ich zivoty dlhodobo, spontanne, intenzivne, naozaj. Obrovsky vklad jeho osobnej energie pocas mnohych rokov mu asi vytvorilo ten vplyv, ten zazrak uplne nevsedny – napriklad, ze prislo na jeho pozvanie 120 ludi na Šenkarku.
Pozdravujem, bola to len uvaha.
Pekne dni vsetkym. T.
…………………………………………………………………..
Vlado Weber 23.11.2022 píše Dušanovi
…………………………………………………………………..
Pavel Benčík 24.11.2022 píše Dušanovi, Tiborovi, Jánovi
Milí potomkovia,
veľká vďaka Dušanovi za spomienku na rodinné stretnutie v lokalite Šenkárka. Nikdy som tam nebol a bohužiaľ ani tentokrát mi to pre moju zaneprázdnenosť nevyjde.
Všetkým vám však prajem slnečné počasie a pekný zážitok.
Tibor, Tebe vďaka za opis charakterových vlastností strýka. Viem, že to bol výnimočný človek a jeho snaha zachovať písmom i obrazom minulosť svojich predkov a vtedy aktuálne rodinné vzťahy formou rodokmeňa a živých rodinných stretnutí sa dnes nesmierne cení. Nás potomkov a pokračovateľov našich rodov tieto spomienky obohacujú a vracajú do minulosti v čase, ktorý by sme v určitom ohľade dnes radi vrátili.
S pozdravom,
PBe
…………………………………………………………………..
Tibor Hrozáň 24.11.2022 píše Pavlovi, Dušanovi, Jánovi
Servus Pavel, skoda ze tam nebudes. Tusim prvy krat bude takyto vylet bez teba.
Co sa tyka stryka Ota a jeho diela – ktore nas inspiruje a ku ktoremu sa casto vraciame.
Vsimam si jeden aspekt, mozno rozdiel, detail. My, co teraz davame dokopy historiu v ramci spolocenstva ludi zdruzenych v o.z. Potomkovia huncokarov – k historii rodín z lesa, ktoru pracne niektori z nas davaju dokopy, ozivuju ju – pristupujeme k nej tak trochu ako historici. Na zaciatku tejto snahy a tohoto objavovania – boli aj silne pozitivne zazitky z objavovaneho faktu – ze takmer vsetci sme spolu rodina. Bolo to az fascinujuce, aspon ja som to tak prezival a tesil som sa z toho.
No zda sa mi, ze vyvoj za posledne 2 roky – kedy sa na Holzhaker Haus zorganizovali jedinecne podujatia, zda sa mi, ze to prvotne nadsenie zo stretavania sa znížilo, trochu potíchlo. Zostavaju velke diela spisanej historie, vynaraju sa z minulosti vdaka niektorym z nas objavy z matrik. Nadherne prace, dolezite prace, nikto druhy na svete by ich uz nikdy okrem vas, ktori ste im venovali svoj cas a svoju energiu – nikto by ich uz nikdy neobjavil.
Straca sa nam vsak akysi vyšší duchovny level radosti, nadsenia, chuti, túžby, hrania sa, nenutenosti – pre stretnutia. Mozno sa to len mne tak zda, mozno to bola na začiatku privysoka ambícia. Mozno veci idu uplne normalne – ze rezonuje len to a tak, ako to je.
A este späť k strýkovi Otovi. Ta vzajomnost, ktoru zil a ktoru dokumentoval – mozno nebola tak emocne radostna, ci neprodukovala tolko štúdií ci inych vysledkov – ale prinášala zucastnenym obyčajné , bežné stretnutia, informacie, istoty.
Neviem v tejto uvahe sa vyjadriť presnejsie. Ani nesledujem hladat problem a hľadať jeho riesenie. Len som chcel trochu poukazat na to, co vnimam. Dakujem vam vsetkym, ktori ste v o.z., ze toto zdruzenie tvorime, ze zije, ze nase o.z. dava inspiraciu a priestor pre ducha povznasajucemu bytiu a konaniu – nie len štúdiom nasich predkov, ale i – dnes – nas – tu.
Pekne dni všetkým. T.
…………………………………………………………………..
Ján Graus 15.12.2022 píše všetkým
Milí členovia o.z. Potomkovia Huncokárov,
Jarka a Tibor Hrozáňoví navrhli urobiť si v najbližšiu nedeľu spoločný
zimný výlet na Vysokú.
Štart je v nedeľu 18.12.2022 o 9:00 u nás v Holzhacker Hause na Piesku.
Vítaní ste všetci, ako aj Vaši priatelia.
Peknému počasiu zdar!
J.Graus
Ján Graus 29.12.2022 píše všetkým
Milí potomkovia huncokárov, milí priatelia,
pozývam vás na Silvestrovský čaj.
Stretneme sa na Piesku v sobotu na Silvestra v čase od 14:00 do 16:00.
Zima nám nebude, temperovanie domu som zapol včera a v sobotu si
zakúrime aj v kachliach.
Kto by mal okrem čaju chuť aj na vínko, alebo pálenku, nemusí ho nosiť,
je tam veľa zásob ešte z leta a vôbec sa nemíňajú.
Ako som informoval na našej FB stránke, pripravujeme v prvom polroku
budúceho roka vydanie knižky Fera Jablonovského. Pre tých z vás, ktorí facebook nepozeráte dávam info o tejto knihe do
prílohy.
Pekný večer prajem.
J.Graus
Ján Lindtner 29.12.2022 píše všetkým
Podobne zdravim potomkov huncokarov,
nema chut niekto pred stretnutim doobeda na nejaku vychadzku? Pripadne si chvilku zaplavat na kupalisku na Zoske, uplne zamrznute asi nie je.
Tesim sa na stretnutie a tym, co sa teraz neuvidime, zelam dobry start v novom roku.
Vlado Slávik 30.12.2022 píše všetkým
Ďakujem za pozvanie a všetkým potomkom „Huncokárov“ želáme do roku nasledujúceho zdravie, šťastie, lásku a úspechy a pravdaže aj veľa pekných stretnutí a výletov.
Vlado Slávik &com.
Tibor Hrozáň 30.12.2022 píše všetkým
Pripajam sa s novorocnym zelanim vsetkym huncokarom: vela zdravia a vela peknych spolocnych chvil vam prajem. Pozdravenie a vins vam odovzdavam i za mamku Lotti Hrozáňovu. Na vinko zajtra na Piesok nedorazim, no v duchu budem urcite s vami. Tento rok sme stravili spolu vela casu – ci na brigadach, vyletoch, akciach organizovanych Jankom. Bol to pre mna s vami pekny rok. Dakujem vsetkym.
Este mam pre vsetkych takuto info: dnes v tv, na ČT 24 o 21.32 zacina program Pohlednice. Dnes sa v nom budu venovat prichodu osidlujucich nemcov na uzemie sk.
Drzte sa v zdravi a v pohode, vsetkym
PF ’23. T.
Alžbeta Mihalovičová 30.12.2022 píše všetkým
Ďakujeme Tiborko, Lottinka a Hrozáňovci za novoročný vinš.
Zajtra by sme chceli na chvíľku prísť, hoci mňa trápi kašel zo zhoršenej astmy…ale chceme vás aspoň na chvíľočku vidieť.
Ako píšeš, Tibor, boli sme spolu častejšie, ako po iné roky. Keď sa obzriem, tak v podstate každý mesiac sa v našom OZ niečo dialo. Z tohto pohľadu to bol veľmi plodný rok. Posunuli sme sa dopredu v bádaní huncokárskej histórie-vydali sme o prvých horských ľuďoch jednu brožúru a jednu knihu, navštívili sme potomkov huncokárov v Považskom Inovci a odovzdali sme im dokument o výskume ich matrík, usporiadali sme úspešné magdalénske stretnutie, začali sme pracovať na „Projekte“ v spolupráci s profesorom Šedivým a PAMMAP-om, t.j. vytváranie digitálneho portálu o Huncokároch na celoslovenskom historickom portály, na ktorý sme získali grant, STV odvysielala o našich predkoch dva diely Dedovizne, kde naši členovia varili typické huncokarske jedlá, stretávali sme sa pri plote našich predkoch a umiestnili sme naň ďaľšie tri rodiny, podporili sme Kráľovanov na ich hodovaní účasťou v alegorickom sprievode, brigádnicky sme dobudovali areál OZ PH, zdigitalizovali sme foto- pozostalosť Vladka Schwandtnera, premiestnili sme huncokársku výstavu z Červeného Kameňa do priestorov areálu OZ, pokrstili sme knihu o Huncokároch L.Táčovského, prešli sme spoločne kilometre malokarpatských chodníkov a navštívili bývalé obydlia horských ľudí, zapálili sme 2.adventnú sviecu na Kráľovej s príhovorom o našich predkoch…a to som určite na nejaké akcie zabudla…zajtra pri silvestrovskom čaji môžeme zaspomínať.
Aký bude tento nastávajúci rok? Dúfam, že nás aj naďalej bude spájať silné príbuzenské puto, priateľstvo, záujem o spoločne aktivity a spoločne strávené chvíle. Tak nám PánBoh pomáhaj. Všetkým vám prajem aj v mene môjho Petra veselého Silvestra a veľa, veľa zdravia do Nového roku 2023. Pozdravujem a objímam Lottinku. Eli
…………………………………………………………………..
Tibor Hrozáň 30.12.2022 píše všetkým
Dik Eli, je fajn, žes to vsetko tohoročné pekné a nové v o.z. vymenovala. Clenovia naseho obcianskeho zdruzenia davaju do svojej cinnosti nevsedne vela energie. Akusi zvláštnu mágiu má tá téma – nasi predkovia – v sebe. Niektori vieme pomoct len fyzickou silou na brigade, je vás však pár, ktorí vkladate do bádania aj velke odborné (bádatelia v matrikach a kronikach) a kreativne (autori kníh) úsilie. Vzniklo tu za posledné 3 roky jedno ohromné dielo. Na zelenej luke. Ona tá lúka však nie je obyčajná . Dve, či tri stovky rokov sa tu na nej rodili, žili a mreli naši predkovia. Ich odkaz, odkaz ich životov – má stále živú moc. Kto chce – vie sa s tou silou, s tymi odkazmi a s tymi predkami – spojiť. Je to ako s vierou. Ma velku silu. Ak do nej vstúpiš. Vďaka Vám – Janko, Pavel a Eli – že ste nám tento chrám na Piesku svojou obetavou pracou vybudovali a že my môžeme do neho chodiť. A niektori z nás vám ho pomáhajú aj ďalej rozvíjať, obohacovať. Strom Života a Dielo tu žije. T.
…………………………………………………………………..
Dušan Dobrovodský 31.12.2022 píše všetkým
Milý Janko a potomkovia, ktorí na Silvestra 2022 spomínate v Holzhackerhause na našich predkov.
Želáme Vám do celého nasledujúceho roka veľa zdravia, pohody a pekného počasia pri potulkách v Karpatoch. Dúfam, že i toto stretnutie sa stane peknou tradíciou.
Osobne, ako ste videli, sa s manželkou pre problémy s platničkami nemôžeme zúčastniť. V duchu budeme však s Vami. Nás však v horách dnes reprezentujú všetky naše deti a vnúčatá. Najmladšia dcéra Martina a jej Martin, ich 4 deti a 4 spriatelené mladé rodiny si urobili túru na Vývrat k Oľge Reisenauerovej. Hoci majú pečienky so sebou, ona ich neplánovane ponúkla silvestrovskou kapustnicou. /Skutočná pohostinná Hozhackerka/.
Manžel druhej dcéry Katatíny a dve deti sú od rána na Zárubách a tretia rodinka – Gabika a Vlado s dvomi dcérami, sú niekde na hrebeni Malých Karpát a možno, že sa pri Vás i zastavia. Ich najstaršia dcéra je zasa niekde v Tatrách s partiou.
Máme radosť z Elou i Tiborom vymenovaných a i uskutočnených výskumných úspechov menovaných členov nášho O.Z. Len tak ďalej. Uložím ich i na našej stránke. Nadväzuje sa tým i na predošlé snahy súrodencov Otta a Lotti, rodičov nášho Vlada Webera a Tibora Hrozáňa, ktorí pracne robili huncokársku osvetu už v minulom storočí. Ďakujeme im za to.
Teda, my doma sediaci, želáme Vám dobrú chuť, prijemnú náladu a požehnaný Nový i nový rok 2O23 Vám i Vašim rodinám.
S úctou
Mária a Dušan Dobrovodskí
…………………………………………………………………..
Pavel Benčík 6.1.2023 píše všetkým
Ahoj Tibor, ahoj „potomkovia“, ahoj priatelia,
ďakujem Tiborovi za upozornenie na reláciu o príchode nemcov na Slovensko. Predpokladám, že nie všetci sme si to stihli pozrieť (vrátane mňa), tak vám teraz posielam link, kde sa to dá dodatočne vidieť.
https://www.ceskatelevize.cz/porady/15085698761-pohlednice/222411033430006/
S
pozdravom,
PBe
Tibor Hrozáň 6.1.2023 píše všetkým
Super, Pavel. Ja sam som v tom case bol v Igrame, kde tv nie je. Dakujem za moznost pozriet si to. S historiou na tv kanáloch robit neviem – takze tvoju pozornost voci nam technicky slabsim velmi vnimam a som ti za nu vdacny.
Program samotny videla sestra – ako aj 5 jeho predchádzajúcich casti, ktore sa tykali prichodu nemecky hovoriacich rôznych remeselnikov do ciech. Tie vraj boli hutnejsie, pre nu informacne zaujimavejsie, ako tento posledny. Siroke kontexty a súvislosti su vzdy potrebne a zaujimave.
Pavel, tebe dakujem a vsetkych tiez zdravim. T.
Alžbeta Mihalovičová 6.1.2023 píše všetkým
Ahojte,
Ja som na ten program zabudla, takže si to rada teraz pozriem. Som filokartistka, takže ma to zaujíma dvojnásobne.Vďaka Tibor, vďaka Paľko, super Vladko za popis k fotke.
Pozdravujem ….Eli
Pavel Benčík 6.1.2023 píše všetkým
Ahojte,
@ Vladko,
ja tú fotku poznám od Zuzky Vaňkovej. Aj ona tam vie identifikovať niektoré osoby. Musím povedať, ža takto kvalitnú som túto fotku ešte nevidel. Originál má pravdepodobne MKKN. Rovnako kvalitná je aj tá ikonická s drevorubačmi na jedli. My sme mali doteraz iba takú poškodenú, ktorú som čiastočne vyretušoval. Jednu som oskenoval od Vilka Vargu – bola to pohľadnica 9×13, pomerne malá.
Video je vo vysokej kvalite, takže fotky z neho vyextrahujem a uchovám v našom archíve. Potom môžu ísť aj na portál PamMap a náš FB. Ale popis osôb je dôležitý a najprv skúsme pozisťovať viac.
Pekný večer,
PBe
Tibor Hrozáň 7.1.2023 píše všetkým
ttps://www.antikavion.cz/kniha/ze-sveta-lesnich-samot-karel-klostermann-1894-458285
Ahoj vsetkym.
Objavil som tohoto spisovatela – Karel Klostermann. Ktory nas vie zaviest do časov okolo rokov 1860 az 1900 – a to na miesta – ktore nas tak velmi zaujímajú a o ktorych sa uz nemame od koho ziveho dozvediet. Iba citanim a vyskumom. Eli – ty máš aj priamych predkov z tohoto sumavskeho prostredia. A mozno aj niektoré naše dalsie rody su nejak osobne so sumavou spojene. Ale vsetky v tom case zijuce rody – žijúce drevorubacskym a hajnickym sposobom zivota – v tom case – je jedno ci na sumave, ci v karpatoch, jesenikoch, beskydach ci inovci – zili, pracovali, varili, liecili sa, zivobytie si zaobstaravali, kulturu duchovnu i profesionalnu mali – asi dost podobnu.
Bol som v stredu a vo stvrtok v Ostrave, presiel so 5 antikvariatov – a jednu tuto knihu som priniesol. Kto ma chut do nej hned nakuknut, mozem mu ju pozicat. Mozno by sme mohli mat na Holzhaker Haus aj takuto kniznu zbierku – ktora by bola zamerana na temy a časy, ktore nas zaujímajú. Priniesol som od Karla Klostermanna 3 knihy, kludne ich mozem venovat o.z. ako zaklad buducej zbierky relevantnej starej literatury, ci obrazkov. V jednom antikvariate som nasiel aj peknu modlitbu, ci poucenie, moudro, ktore (a jemu podobne) viseli v kazdej domacnosti. Toto zneje takto: Žijme spolu v úpřimnosti, Bůh nas nikdy neopustí. Tak som to kupil. Tiez som tam kupil jednu staru malu fotku, ktora visela asi v kazdom dome: zimna krajina, sennik, okolo srny a srnci, v pozadí veža kostola. Teda – ak by bol zaujem trochu „dobovo“ vyzdobit jednu z miestností aj obrazkami, ci napr. ma napada – ze v kazdom dome v tom case bolo miesto pre domaci oltar, ci svate obrazky – kde sa domaci pomodlili a kde sa spojili v dusi s tym v koho verili. Teda taketo veci, ktoré boli súčasťou kazdodenneho duchovneho zivota našich predkov, by sme tam mohli mat. Zatial tam mame veci na ich pracu, ktorou sa zivili. Ale ako vieme – nie len prácou je človek živý.
Pekne dni vam zelam. T
Alžbeta Mihalovičová 7.1.2023 píše všetkým
Ahojte priatelia, rodinka, Tiborko,
Vďaka za oživenie spomienok na roky cca 2015 az 2017, kedy som s mojou rodinkou pochodila šumavský kraj krížom krážom, pravlasť mojich predkov z ockovej strany. Hľadala som v tamojších archívoch, múzeách, antikvariátoch stratenú históriu šumavských drevorubačov. Spisovatela Karola Klostermana registrujem z tých čias ako veľmi známeho šumavského pamätníka, historika, miestopisca, rodaka zo Šumavy. V oblasti, kde žili moji predkovia, teda v centrálnej Šumave su podľa neho pomenované viaceré penziony a ustanovizne aj v súčasnosti.Pamätám si na knihu poviedok, ktorú som tam čítala a jedna poviedka popisovala skutočnú udalosť, kedy v krutej zime zamrzla cestou zo školy skupina detí.A skutočne, aj v matrikách tieto detičky boli zapísane, ako zomrelé. Pripomenulo mi to udalosť, ktorú opisuje autorka románu Mamenka, keď sa vo fujavici stratili Johanove deti, idúce z lošonskej školy a len vďaka Johanovej znalosti chotára a vytvalosti, ich našiel v snehovom záveji a zachránil.
Poviem vám úprimne, že tak krásnu prírodu som nikde inde nevidela. Našla som miesta, kde stáli kamenné domce tamojších drevorubačov, podľa zakreslenia na starých mapách.Priniesla som si odtial zem s popisom, dodnes ju mám uloženú v pohárikoch ako vzácny artefakt vo vitríne. Otec ( 93) bol nadšený, keď som mu o tom všetkom rozprávala a ukazovala na mape, kde sa narodil stareček, ktorý ho vychoval. Na mieste, kde stála horáreň jeho pradedka Franza Hofbauera, kde vyrastal otcov “ stareček“ ako dieťa, som našla dva dubáky, ktoré mám vysušené v ďalšom poháriku s označením. Nový Brunst pod Pancíŕom na panstve grófa Ascherla už pripomína iba jedna zachovalá stavba. Skoro ako panský dom pod Vysokou na panstve grofa Pallfyho.
A ešte jeden zázrak vám priblížim.Moja dcéra objednala ubytovanie v jednom penzione.Nemala ani potuchy, kde sa nachádza rodisko otcových predkov, nakoľko to bolo sudetonemecké pohraničie a súčasné miestne názvy vôbec nekopírovali tie zaniknuté. Keď sme sa domácich po príchode do penzionu v noci spýtali, kde by sme mohli ráno pohľadat Kaltenbach, mysliac si, že pôjdeme desiatky kilometrov autom, odpoved domácich znela, že keď vyjdeme za plot ich pozemku, tak tá veľká rozľahlá lúka je bývalý Kaltenbach a cintorín sa zachoval vďaka nemeckým rodákom a je cca 50 metrov od penzionu. Hneď sme vybehli von a čakal nás jasný žiariaci mesiac v splne, ktorý osvecoval tajomnú krajinu a hviezdna obloha,na akú pozerali aj moji predkovia.Na ten moment nikdy nezabudnem.
Snáď jediná negatívna spomienka, všetky fotky, ktoré sme urobili zmizli,zachovalo sa len zopár,takže spomienky nabrali na váhe, sú veľmi živé, akoby som tam bola práve teraz.
Vďaka.
Nápad s knižnicou je skvelý.Môžeme začať s jej budovaním. Teším sa.
Pozdravujem Eli
Tibor Hrozáň 7.1.2023 píše všetkým
Eli:
„Kto za pravdu horí, v svätej obeti…“
Dik Eli, že sa s nami delíš…
T.
Pavel Benčík 7.1.2023 píše všetkým
Ahoj všetkým,
@ Tibor, vďaka za dobrý nápad na založenie huncokárskej knižnice. Na základe Tvojho podnetu som trošku zagúglil a objavil sa mi nález „e-knihy zdarma”. Túto knižku som tam v pdf našiel a tak vám ju posielam v prílohe. Samozrejme, papier je papier – pekne vonia a pri listovaní pekne šustí. Zatiaľ aspoň takto.
S pozdravom,PBe
Znění tohoto textu vychází z díla Ze světa lesních samot tak, jak bylo vydáno Nakladatelstvím Lidové noviny v roce 1999 (KLOSTERMANN, Karel. Ze světa lesních samot. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 1999., 285 s. Česká knižnice.).
Autorem obrázku Myslivna pod Roklanem na obálce je Karel Liebscher. Text díla (Karel Klostermann: Ze světa lesních samot), publikovaného Městskou knihovnou v Praze, není vázán autorskými právy. Citační záznam této e-knihy:
KLOSTERMANN, Karel. Ze světa lesních samot [online]. V MKP 1. vyd. Praha: Městská knihovna v Praze, 2017 [aktuální datum citace e-knihy – př. cit. rrrr-mm-dd]. ISBN 978-80-7532-607-2 (pdf). Dostupné z: http://web2.mlp.cz/koweb/00/04/32/39/62/ze_sveta_lesnich_samot.pdf.
Vydání (obálka, upoutávka, citační stránka a grafická úprava), jehož autorem je Městská knihovna v Praze, podléhá licenci Creative Commons Uveďte autora- Nevyužívejte dílo komerčně-Zachovejte licenci 3.0 Česko. Verze 1.0 z 21. 4. 2017.
Ze světa lesních samot (1933).mp4
Ahojte všetci,
k predošlej knižke vám ešte posielam na stiahnutie film z roku 1933.
Pekný zážitok pri pozeraní.
Alžbeta Mihalovičová píše 7.1.2023 všetkým
Ďakujem Paľko za krásny filmový zážitok. Tancovali aj šotiš polku a spomenuli aj Kwildu, rodisko mojej praprababičky A. Schuster. Môjho pradedka Franziho Hofbauera, rewírneho myslivca, postrelili pri Železnej rude už na dôchodku pytliaci a na následky zraneni zomrel.na „rozedmu plic“. Je pochovaný v Sušici na Šumave. Slúžil celý svoj život u grófa Schwanzerberga. Nikto z rodiny o tejto vetve nič nevedel. Iba sa vedelo meno otcovho starečka a že pochádzal zo Šumavy. Tiež sa hovorilo, že sv.Maria Klement Hofbauer(Tasovice)je starečkova rodina. Zistila som, že môže byť synom Petra Pavla Dvořáka na Šumave Hofbauera, brata najstaršieho dohľadaného šumavského predka Johanna, ktorý sa narodil v roku 1733 pri Kaltenbachu – Pláně, starý drevený dom, kde žili tri generácie drevorubačov a rewírnikov Hofbauerov stál v susedstve Kiliana Novotného – tzv.kráľa Šumavy. Všetko som pozisťovala z matrík a z juhočeského archívu. Veľmi zaujímavá história.
Pozdravujem Eli
Ján Graus 14.1.2023 píše všetkým
Milí potomkovia huncokárov, milí priatelia.
Posielam zopár fotiek z dnešnej brigády.
Zišlo sa nás 6 statočných, počasie nám prialo a práca išla od ruky. Okolo obeda už bola kôra zo všetkých 22 agátových kmeňov olúpaná. Pochutnali sme si na guláši, ktorý pripravili trampi (bolo ich okolo 20), ktorí v našom Holzhacker Hause mali tematické pracovné stretnutie „práca s kožou“. To sa ani nedá popísať aké úžasné veci dokážu z kože vyrobiť, to treba vidieť.
Okrem toho sa skupina ôsmich turistiek a turistov za účasti našej Jarky H. a Zuzky V. vybrala na výlet na Vysokú. Bola dnes taká výborná viditeľnosť, že z kopca videli aj Alpy.
p.s.:
Pripomínam, že o týždeň v sobotu 21.januára o 14:00 sa na Piesku v Holzhacker Hause stretneme pri príležitosti sviatku svätého Vincenta.
Prosím všetkých členov, aby v dostatočnom predstihu (najneskôr v stredu 18.januára) napísali či sa svätovincentského stretnutia zúčastnia, alebo nezúčastia. Pre prípravu je veľmi dôležité vopred vedieť koľko nás bude. Niektorí z vás mi už telefonicky, alebo osobne účasť/neúčasť oznámili, no väčšina z vás sa zatiaľ nevyjadrila.
Prineste si prosím so sebou aj papuče, do ktorých sa prezujeme v predsieni, aby sme sa vnútri cítili príjemne a nenanosili sme si zvonku blato.
Pekný večer
J. Graus
Ján Graus 14.1.2023 píše všetkým
Posielam ešte aj zopár fotiek z dnešného výšľapu na Vysokú
Zuzana Vaňková 14.1.2023 píše všetkým
Ďakujem za krásny deň.
Zuzana
Tibor Hrozáň 14.1.2023 píše všetkým
…ktory bol krásny aj preto…ze si prišla… ze sme sa zišli.
T.
Tibor Hrozáň 1.2.2023 píše všetkým
Cauko Dusan. Zaujimavy material zo vzajomnej komunikacie medzi clenmi o.z. si zostrihal. Myslim, ze obsahuje a pekne dokumentuje to – kam cieliš. K poukazaniu na vnutorne hodnoty spolocneho Diela na Piesku a na krasnu osobnu snahu vsetkych aktivnych (kazdy svojim sposobom) toto Dielo vytvarat.
Ja davam palec hore pre takyto napad. Dik, ze s nim prichadzas. T.
Ján Graus 1. 2.2023 píše
Ahoj Dušan,
ďakujem za nápad.
Z mojej strany máš súhlas na zverejnenie mailovej konverzácie na stránke huncokarivkarpatoch.
Vo veci spropagovania našej činnosti sa už niektoré veci urobili, napríklad v najnovšom vydaní turistickej mapy Malých Karpát, ktoré vydá Vojenský Kartografický Útvar teraz na jar bude vyznačený aj Holzhacker Haus, a k tomu aj text na druhej strane mapy, že je to sídlo nášho o.z. a vítané sú u nás školské výlety ako aj rodiny s deťmi.
Fero Jablonovský 1. 2. 2023 píše všetkým
Ďakujem, veľmi
dobrý nápad, mailová komunikácia sa stráca, zostáva
zabudnutá,
takto zostane v jednom dokumente to najdôležitejšie.
F.
Jablonovský
Vlado Weber 1. 2. 2023 píše všetkým
každá aktivita sa cení
Alžbeta Mihalovičová 1. 2. 2023 píše všetkým
Milý Dušan,
Telepatia funguje. Včera som si čítala knihu o malackých Pálfiovcoch, ktorú si mi pred časom daroval a intenzívne som na teba myslela (aj v modlitbe). A ty sa dnes pripomenieš takým originálnym nápadom, zviditeľniť našu komunitu cez svoj web, na ktorý pridáš našu mailovú komunikáciu. Vskutku ide o autentické rozhovory potomkov Huncokárov, ako keď sa naši predkovia stretávali po nedeliach na dišputy a na spoločnú zábavu, akurát že nemali ešte internet, ale reálny lesný svet. Nie je vôbec jednoduché byť plný vedomostí o živote našich predkov a ich zamestnávateľoch a pri tom sa nemôcť zo zdravotných dôvodov zúčastňovať milých a srdečných stretnutí v Holzhacker Hause. Verím, že tento rok sa to „choré“ v tele zmení na zdravé a spoločne s Máriou a svojou rodinkou budete môcť častejšie prísť na Piesok. Budem sa na Vás veľmi tešiť.
Ďakujem za slovká uznania, ktorými si ma na diaľku pohladil . Bez Stvoriteľa by som tú knihu určite sama nenapísala, to On mi dával silu vytrvať, aj keď oči a chrbtica odmietali spolupracovať. Viem, že to tak bolo. Našla som tam aj neúmyselné chybičky, ktoré som už v elektronickej podobe opravila. Posunuli sa mi napr. č. strán, na ktoré odkazujem, ale snáď si to čitateľ pozrie aj o dve tri strany dozadu a nájde to podstatné. Taktiež môj prvý a najdôležitejší zápis prejde zrejme korekciou priezviska, lebo priezvisko SEHER sa v matrike ďalej nevyskytuje, je neobvyklé a Mormóni ho dokonca preložili ako SEDER. Ja som si však všimla vo svätojurskej matrike aj iné priezvisko, napísané už čitateľnejšie a mohlo by znieť ako SCHER, čiže namiesto e by to mohlo byť c. (viď príloha). Asi by som sa mala poradiť s nejakým genealógom, keďže sa jedná o úplne prvý zápis horských ľudí a bude sa zrejme často citovať. Samozrejme, že sú tam aj ďalšie preklepy a vypadnuté hlásky, ale v tom podstatnom je kus našej histórie podopretej dôkazmi, čo ma veľmi teší.
Nenašla som v našej komunite horských ľudí v 18. storočí žiadne nemanželské deti, latinsky spurius resp. illeg. Dôvody boli prozaické. Naši predkovia boli nábožensky ukotvení vo viere v Pána Boha a žili podľa desatoro (pracuj, miluj a modli sa). A nemanželské dieťa bolo vo vtedajšom svete vystavené obrovskej perzekúcii a pozbavené mnohých občianskych práv, v podstate vylúčené zo spoločnosti resp. odsúdené žiť na jej okraji. A to žiadna matka nechcela, preto väčšinou žila v panenskej čistote až do sobáša resp. sa vydala za otca dieťaťa, ktoré neskôr porodila. Prekvapujúce bolo zistenie, že horské dievčatá a ženy neboli terčom prípadných sex. násilníkov z radov vojenských zbehov, či iných predátorov, lebo o takýchto prípadoch v prvých matrikách nie sú žiadne zmienky. V prvej polovici 20. storočia a na konci 19. storočia sa v dôsledku celospoločenských zmien posúvali hranice morálky a v matrikách sa začali vyskytovať nemanželské deti. V našej komunite ich však bolo oveľa menej, ako vo väčšinovej populácie. A ak sa stala taká „nehoda“, o ktorej sa trúsia „nevedecké pikošky“ na akademickej pôde, potom to bol ojedinelý jav, v tej ktorej rodine. Matriky neklamú a neskresľujú. Sú to hodnoverné archívne dôkazy a nám neprináleží podľa nejakého zápisu spurius či illegal súdiť nešťastnú ženu, lebo nevieme za akých okolností otehotnela a dokázala vynosiť a porodiť nemanželské dieťa. Z môjho pohľadu má môj obdiv a vôbec si z nej nemienim uťahovať eroticky podfarbenými senzáciami.
Milý Dušan, rozpísala som sa, ale to už je so mnou tak, keď mi dá niekto slovo…:)…chcem Ťa poprosiť o zmenu štylizácie predposledného odseku v tvojom texte v zmysle môjho názoru na túto vec, ktorý som vyššie odprezentovala. Kľudne to popíš svojimi slovami, ale zmeň hlavne ten tvrdý slovník na adresu vedenia UCM, mne sa to zdá zbytočne ostré vyjadrenie.
Pán Mgr. Pavol Krajčovič svoju nadriadenú prevýšil vo všetkých smeroch aj odborných aj tých etických, vyskúmal pre poznanie histórie našich predkov ucelenú monografiu, ktorá je na vysokej odbornej úrovni(bohužiaľ v nej chýbajú naše vyskúmané poznania). Škoda, že sa pred jej vydaním neobrátil na naše OZ, boli by sme mu jeho predpoklady doplnili o hodnoverné dôkazy (ktoré sa dali zistiť iba dlhoročným výskumom matrík) a poopravili by sme tak niektoré nepravdivé tvrdenia. UCM vedelo, že naše OZ robí svoj vlastný matričný výskum a viackrát sme im naše zistenia ponúkli, bez následnej odozvy a to považujem za nešťastné, lebo bez „Hujcajcom“-(držme spolu, spolupracujme) veci nefungujú tak, ako by mohli a mali.
Srdečne Ťa na záver pozdravujem a aj celú tvoju rodinku a prajem skoré zotavenie
Eli Mihalovičová
Reakcia Dušana Dobrovodského na hore uvedené informácie
Milá Eli,
my máme zápis z UCM, že oni prezreli všetky matriky. Ja viem, aj Ty dokazuješ, že v časti štúdia matrík UCM zlyhalo. Preto by som čakal, že sa UCM za hanobné vyjadrenia o našich predkoch verejne ospravedlní. Stále sú zverejnené vo výstupoch z vedeckej konferencie v Uherskom Hradišti a v rozhlasovom príspevku pre Brnenský rozhlas (2018). Preto myslím, že za také urážlivé vyjadrenia by si ich etnológovia zaslúžili ešte tvrdšie vyjadrenie o paravýskume a porušení Etického kódexu Národopisnej spoločnosti Slovenska.
Preto premýšľam, o čo tým niektorým etnológom z UCM vlastne išlo. Či o etický výskum, fakty, vedu a pravdu, alebo len o prednáškové „pikošky“ a vedecké hodnosti. Doterajšie vedenie výskumu nevydalo žiadnu ucelenú konečnú monografiu. Ja so z toho objednal 10 výtlačkov.
Tibor Hrozáň 1.2.2023 píše všetkým
Eli, Eli – pripomínaš nám – vysoké morálne a etické kritériá. A to som si myslel, ze z Modry len dobré víno tečie. A ajhľa – tu prameň svetla z čistej duše tryská.
Ako ti poďakovať?! Asi len pokľaknúť na koleno, dať klobúk dolu a ticho hlavu skloniť. T.
Alžbeta Mihalovičová 1. 2. 2023 píše všetkým
Tibi, nepreháňaj! …síce, ako mušketierovi ti to v mojej predstave celkom svedčí. Dobrú noc všetkým E
NIČ NIE JE NÁHODA…
___________________________________________________________________________
Peter Valentini s veľkým zanietením a usilovnosťou skúma históriu svojich huncokárskych predkov. So svojou rodinou žije v Rakúskej obci Jois a dokonale hovorí po nemecky. Aktuálne sa popri svojej práci manažéra vo voľnom čase veľmi intenzívne venuje výskumu Pálffyovských archivárií a snaží sa spolu s ďalšími členmi o.z. Potomkovia Huncokárov nájsť písomné záznamy o najímaní malokarpatských lesných robotníkov z nemecky hovoriacich krajín. Jeho výskumnými spolupracovníkmi sú najmä predseda nášho OZ Ján Graus, Eli Mihalovičová a Pavol Benčík. Ich súčasné úsilie hľadať pravlasť našich predkov podľa nárečia pani Klotildy Weberovej- Hrozáňovej a učebnice UMATUM ich vedie do južného Rakúska,do Korutánska a lokality Lawantal.
„Wenn das kein Zufall ist…“, pod takýmto názvom bol 23.10.2019 v rakúskom regionálnom týždenníku Neusiedler BZV publikovaný zaujímavý článok. Je to príbeh jedného obyvateľa neďalekej rakúskej vinárskej obce Jois pri Neziderskom jazere, ktorý sa tu usadil a dnes je domovom jeho mladej rodiny. V múzeu tejto obce bola 26.10. 2019 otvorená putovná výstava „HUNCOKARI – Die Waldleute rund um Modra“. Článok informuje o otvorení tejto výstavy na pozadí príbehu v ktorom Peter Valentini popisuje svoje prepojenie s drevorubačmi vyobrazenými na plagátoch putovnej výstavy.
Potomok Huncokárov
Vždy ho niečo ťahalo do nemecky hovoriacich krajín. Už ako 10 ročný bol pevne rozhodnutý tam odísť, aj keby to malo znamenať emigráciu. Zrejme v tom boli gény. Jeho Babka z maminej strany sa narodila na Piesku a bola prvorodenou dcérou drevorubača Viliama Grausa, ktorého predkovia sem prišli zo Štajerska. Petrov dedko z otcovej strany sa narodil v rodine vinára Plankenauera v Ratzersdorfe (Rača), ktorého predkovia tam prišli z Bavorska. Peter vyrastal v Bratislave a bol už od detstva cieľavedomý a pracovitý. Má talent na jazyky. Nemčinu a angličtinu zvládol veľmi rýchlo. To mu umožnilo nájsť si dobré uplatnenie a dnes pôsobí ako zástupca pre Európu japonskej nadnárodnej firmy s kancelárskou technikou.
V roku 2009 sa natrvalo usadil v obci Jois, 20 km od rodnej Bratislavy. Mal viacero možností medzi ktorými sa rozhodoval, no napokon ho niečo viedlo k tomu, aby si vybral Jois.
V rozhovore pre rakúsky týždenník Peter hovorí: „Už dlho sa zaujímam o pôvod mojich predkov, vlastne už od detstva ma táto téma vždy fascinovala. Samozrejme som vedel, že mojimi predkami boli karpatskí Nemci, aj preto som v lete prišiel na Slovensko do Modry na stretnutie potomkov huncokárov – nemecky hovoriacich drevorubačov“.
Tam prvý krát na vlastné oči uvidel známu fotografiu 19 drevorubačov na spílenej jedli. „Ten prvý zľava je môj prapradedko, jeho predkovia prišli do Malých Karpát zo Štajerska. A ten šiesty zľava je môj pradedko.“, hovorí s hrdosťou.
A s úsmevom na tvári pokračuje: „Skutočnosť, že sa výstava koná v mieste môjho nového domova, kde som sa usadil, je pre mňa emocionálne veľmi silná. Je to veľmi pekný pocit že tu, kde teraz žijem sa vystavuje a prezentuje niečo čo je súčasťou mojej rodinnej histórie. Nejako cítim, že ma navštívili moji predkovia a hovoria mi nasleduj nás, to je pekné“.
A s dojatím dodáva: „Je takmer nemožné hovoriť o zhode náhod, nie je toľko náhod naraz“.
Keď si pani učiteľka myslí, že deti si vymýšľajú
Obidve Petrove deti Lukas a Laura chodia do miestnej obecnej školy. Pred otvorením výstavy boli v obci vyvesené plagáty na ktorých bola známa fotografia drevorubačov na spílenej jedli. Počas školskej vychádzky Petrove deti s hrdosťou pani učiteľke ukazovali na fotografii, že tam majú svojho praprapradedka aj prapradedka.
Pani učiteľka im len zhovievavo pritakávala, očividne v domnení že deti sa zabávajú vymýšľaním. Neskôr, keď sa od Petrovej manželky Jany dozvedela, že deti hovorili pravdu, tak ju to naozaj prekvapilo a zasmiala sa nad svojou predošlou reakciou.
Otvorenie výstavy
Výstava v múzeu obce Jois bola otvorená v sobotu 26. októbra 2019 o 11:00 a Peter Valentini sa vďaka prepojeniu svojho pôvodu s témou výstavy stal hlavnou osobou otvorenia výstavy.
Na otvorenie výstavy prišla aj rakúska televízia ORF a ešte v ten deň v hlavných večerných správach bola odvysielaná reportáž v ktorej Peter Valentini s dojatím v hlase bezchybnou nemčinou rozpráva svoj príbeh.
Ján Graus, predseda o.z. Potomkovia Huncokárov
V stredu 8.6.2022 sa v Trnave na UCM konala vedecká konferencia WoodEMA .
Je to medzinárodná asociácia pre ekonomiku, manažment, marketing, kvalitu a ľudské zdroje v lesníctve a lesníckom priemysle. Združuje 10 inštitúcií vedeckého zamerania zo Slovinska, Chorvátska, Srbska, Poľska, Macedónska, USA a 4 zo Slovenska. Zo Slovenska sú to
1. Drevárska fakulta technickej univerzity Zvolen
2. Materiálovotechnologická fakulta STU Bratislava
3. Fakulta masmediálnej komunikácie UCM Trnava
4, Inštitút manažmentu UCM Trnava.
Jednou z hlavných činností je každoročné poriadanie medzinárodných konferencií. Predsedníčkou organizačného výboru tohtoročnej konferencie v Trnave je prof.Renáta Nováková z inštitútu manažmentu UCM Trnava.
Pani profesorka ma 5 dní pred konferenciou požiadala, či by som ako náhradník mohol na konferencii vystúpiť s otváracím 20 min. prejavom o pôsobení Holzhackerov v Malých Karpatoch. Po miernom zaváhaní som jej prosbe vyhovel a následne pripájam text prednášky.
Holzhackeri v Karpatoch.
Vážené dámy, vážení páni , ctení predstavitelia UCM v Trnave.
Je pre mňa veľkou cťou osloviť vás na tomto významnom fóre.
Som Dušan Dobrovodský a moja matka sa narodila v horárni Rinlein – na Žliabkoch v Sološnickej doline. Po matke som teda potomok po etnickej skupine rakúskych Holzhackerov, drevorubačov, ktorí prišli pred 3. storočiami na pozemky Pálffyovcov pracovať s lesnou hmotou.
V záujme ich dokonalého poznania musíme my, potomkovia, lepšie spoznať i dobu, v ktorej tu naši predkovia žili a pracovali.
Bola to zložitá doba. V dôsledku vojen, morových epidémií, po vpáde Mongolov v r.1241., neskôr Tatárov, Turkov a tiež krátkeho priemerného veku obyvateľstva nastal v stredoveku v uhorských oblastiach nedostatok pracovných síl. Ďalej je známe, že nadmernou spotrebou dreva a nedostatočnou výsadbou vznikali v mnohých pohoriach holiny. Preto viedenské panovnícke rody pozývali zo svojich rodísk kolonistov na svoje pozemky. Osadníci zo západu boli najskôr baníci a remeselníci, potom v 14. stor. klčovali lesy, vysušili močiare a založili napr. malokarpatské dediny. Títo splynuli s domácim obyvateľstvom a ostali po nich iba názvy obcí /napr. Pernek– Bäreneck – Medvedí kút, Rárbok- Rórbach- Potok v kroví a pod./
I XVI. storočie bolo zložité obdobie tvorby budúcej Európy, najmä prítomnosťou islamských Turkov a protestantských Husitov v našich kresťanských oblastiach, čo viedlo k častým lokálnym vzburám a vojnám.
V stredoveku i začiatkom novoveku viacerí panovníci upozorňovali šľachtu na nedostatky pri hospodárení v lesoch. V tejto dobe sa zemianský rod Pálffyovcov prezieravo postavil na stranu kresťanských Habsburgovcov a zostal im verný až do rozpadu monarchie. Pálffyovci svoju vernosť trónu dokázali najmä smrťou rytiera Vavrinca Pálffyho v bitke pri Moháči po boku uhorského a českého kráľa Ludovíta II v r.1526, ďalej víťazstvami Mikuláša Pálffyho v protitureckých vojnách a tiež tým, že nikdy nestavali vojsko a netúžili po cisárskej korune. Vynikali však svojou vysokou vzdelanosťou, etikou a morálkou. Už v tejto dobe zastávali viacero vysokých politických, cirkevných a vojenských funkcií . V ich vzájomnej korešpondencii sa našlo viacero upozornení typu: „Kto si nectí česť a spravodlivosť, nie je hoden mena Pálffy,“
Spoločensky sa presadzovali najmä kresťanskou hodnotovou orientáciou a túto vyžadovali i od svojich zamestnancov. K vysokým úradným a spoločenským titulom získavali Páffyovci i majetkové výhody. Napr. Rábsky hrdina Mikuláš Pálffy získal po zadlžených Fugerovcoch v roku 1583 hrad Bíbersburg- Červený Kameň i s priľahlými lesmi.
V stredoveku a zač. novoveku sa lesná hmota využívala chaoticky a nehospodárne. Preto cisár Maximilián II. vydal v roku 1565 dekrét „ Die Waldordung Constitúcia Maximiliána“, ktorý prikazoval hospodárnejšie využívanie lesov. Podobnú povinnosť kládol i Waldordung Márie Terézie z roku 1769 „ Sylwarum konzervadárum et lignicidi ordo “.
Dá sa predpokladať, že ju k tomu iniciovali jej poradcovia Pálffyovci, ktorí zanedbané lesy nedávno dostali do správy a potrebovali pevný lesný zákon. Pochopili, že lesný ekosystém vyžaduje nutné odborné zásahy počas celej vegetačnej doby. Preto sa Pálffyovci rozhodli zaviesť rakúsky poriadok na svojich uhorských majetkoch povolaním rakúskych odborníkov–Holzhackerov do Uhorska. V nasledovnom období sa zvýšil dopyt po stavebnom a železničnom dreve. Pálffyovci boli sami investormi stavby železníc na Záhorí a urobili viaceré opatrenia na zvýšenie produkcie dreva.
Pálffyovci zamestnaných holzhackerov nenechali bývať v dedinách, ale im postavili deputátne domy v dolinách Malých Karpát, kde drevorubači pracovali a dodržiavali horský poriadok. Sami sa nazývali hulchóka a obyvateľstvo dedín ich posmešne nazývalo Huncokári. Každá rodina dostala do užívania dom so záhradou, kúsok poľa, horskú lúku na seno a horský pasienok pre dve kravy. Ošípané, hydinu a zajace mohli chovať neobmedzene, kozy však nie. Skúsenejší z nich boli lesnými hájnikmi a nosili so sebou i kver.
Malú mzdu dostávali pravidelne v hotovosti, takže nakupovať v obchode a pohostinstve nemuseli – na sekeru. Deputátne drevo obyčajne v dedinách vymenili za obilie, ktoré si v mlynoch nechali pomlieť na múku. Chlieb si piekli sami v murovanej peci na dvore. Do dedín chodievali len sporadicky- keď museli. Do práce v domácnosti, pasení dobytka, zbieraní dreva a lesných plodov, ale i platených prácach v lesných škôlkach a čistení pirchsteigov boli zapájané i staršie deti.
Rakúski drevorubači si priniesli viaceré nové nástroje na uľahčenie práce. Napr. u nás sa stromy zotínali len sekerou a Rakúšania priniesli píly. Ich mzda bola úkolová, do roka však každá rodina musela spracovať 800 až 1200 siah dreva. V lete pracovali denne od 6. hodiny do 21. hodiny s jednou 2–3 hod. prestávkou. V zime od 8.hod. do 16. hod s jednou hodinovou obednou prestávkou. Ich katolíckej viere zodpovedá i zvyk, že každodennú prácu začínali slovami: „V mene Božom“ alebo „Začíname s pánom Bohom“. Prácu zase končili slovami: „Ďakujem Bohu za prácu, že som sa mohol dosýta narobiť.“
Deti lesného hájnika Júliusa Webera spomínajú, že pred príchodom otca sa musel urobiť pri vchode do bytu a v byte poriadok, lebo otec mohol priviesť spolupracovníka, návštevu alebo nadriadeného. Pálffyovci sa k Holzhackerom vždy správali slušne a ústretovo. Od podriadených očakávali presné plnenie pracovných i morálnych dohôd často daných písomnou formou až prísahou. Podriadený mal byť priateľom pánových priateľov a nepriateľom pánových nepriateľov. A ak bude treba, má byť ochotný za pána položiť i svoj život. A všetci zamestnanci sa snažili nesklamať ich dôveru a správať sa podľa vôle a mravných hodnôt svojho pána. Napr. na našej stránke – huncokarivkarpatoch- jeden z posledných huncokarov lesník Richard Dvorák z Kuchyne hovorí.: „Hulcokár musel poslúchať nadriadeného ako dobre vycvičený pes svojho pána. Môj dedo /lesný hájnik/, nemal za celý život jedny parohy zo streleného jeleňa, tak bol poctivý. Zato tento dedo Karol Grosshappel /1890/ bol pytliakmi postrelený do kolena a pradedo Ján Gschwandtner /1871/ bol pytliakmi zabitý. Podobne bol zabitý i Johan Weber /1861/.“
Týmto smerom ku kresťanskej etike bola zameraná i výchova detí v rodinách. Lotti a Otto Weberovci o rodičoch hovoria: „Ochrana osobnej cti, spravodlivosť a neklamať, to boli jediné hodnoty čo rodičia mali. A ani my deti sme im to nesmeli pokaziť. Bolo treba pozdraviť, poslúchať, na sviatky zavinšovať, spolu vychovávať menšie deti, slušne rozprávať, neohovárať a vedieť sa pomodliť.“ Na inom mieste tiež povedala: „Bola cenená osobná úslužnosť, empatia a všeobecná slušnosť v rodine, ku starším a nadriadeným. Cenila sa osobná iniciatíva v prospech celku, na princípe vzájomnej pomoci a zodpovednosti za empatiu voči Pálffyovcom i etniku. Ak nás niekto oslovil, museli sme odpovedať v tej istej reči. Do pomoci rodičom v rodine i v lese boli zapájané i staršie deti.“
Moja matka Júlia Gschillová /1910/ o výchove v rodinách Pálffyho Holzhackerov hovorila: „Výchovu detí konali obaja rodičia podľa kresťanských zásad zhodne. Matka priebežne v domácnosti a otec kontrolným pozorovaním a vyžadovaním všeobecnej slušnosti voči sebe. Boli však pre deti vzormi vo všetkom, lebo v rodine naučia rodičia deti slušnosti len na sebe. A pri výchove platí, že dať môžeš len to, čo máš.“
Dr. Habáňová zo SAV o Huncokároch píše: „Regulácia vnútorného života skupiny spočívala v dodržiavaní /kresťanských/ obyčají a noriem, pôsobiacich na základe rodinných, príbuzenských, susedských a skupinových vzťahov. Vzťahy v skupine i v rodine niesli výrazné patriarchálne črty.“ … rovnosť vo vzťahoch vyzdvihovali členovia skupiny ako významnú integračnú hodnotu medzi ľudských väzieb a porovnávali ju s nerovným sociálnym postavením obyvateľov dediny, založenom na rozdielnej majetnosti. Oproti majetkovým hodnotám ľudí „dole“ stavali horskí drevorubači vlastné morálne kvality, ako pracovitosť, ale aj slušnosť, skromnosť, rovnosť vo vzťahoch v skupine a pod. Vyšším sebahodnotením v oblasti morálky sa Holzhackeri bránili podceňovaniu za nemajetnosť, či chudobu zo strany dedinských ľudí. Naznačená rozdielnosť centrálnych hodnôt oboch skupín vyplývala zo samotnej podstaty ich rozdielnej existencie, a tým aj kultúrnych rozdielov.“
Pri formovaní spoločenských i rodinných vzťahov významnú úlohu zohrávalo náboženstvo a viera. Bolo neoddeliteľnou súčasťou ich spoločenského, kultúrneho a duchovného života. Výrazne ich napĺňalo najmä vo chvíľach samoty pri niektorých prácach a dlhších prechodoch. Preto sa radi stretávali na nedeľných bohoslužbách v kostole alebo pri krížoch v prírode. Ak žili v lokalite 2–3 rodiny, tak v nepriaznivom počasí sa stretli v niektorej domácnosti. V nedeľu po bohoslužbe sa stretli v hostinci, niekedy sa i naobedovali a besedovali. Radi sa tiež stretávali pri organizovaných pútiach do okolitých pútnických miest. Svoje príbytky mávali vyzdobené obrazmi svätých a menšími obrazmi na pamiatku prvých sv. prijímaní detí.
Holzhackeri sa vo voľnom čase radi na určitých miestach i zabávali. Napríklad na Holinde si postavili kolkáreň a odbavovali sa tam i rodinné oslavy. Radi si zahrali na harmonike, zaspievali a prípadne i zatancovali rakúsku Šotis- polku.
O pravlasti našich predkov ešte stále vieme málo. Prof. Beránek, Dr. Habáňová, Otto Weber, Dr. Tačovský a iní píšu, že naši predkovia prišli najmä po roku 1700. Eliška Mihalovičová dopĺňa, že prvý zápis v našich matrikách o narodení dieťaťa Anna Mária NAY sa objavuje 11.01.1690, ostatné po roku 1721. V matričných zápisoch sa často objavuje poznámka o zamestnaní účastníka, alebo mieste bydliska napr. ex montibus, ex montibus lignicidae, ex silvis, lignicida, hulzhoker. V niektorých prípadoch pri svadbách je uvedené označenie krajiny pôvodu: pr. austria in Stiriia, ex. Silesia, ex Norbergl, austria Leimbensis, huncokár z Rakús.
V prípade určenia pôvodnej pravlasti Holzhackerov doteraz nedal odpoveď ani žiaden výskum. Musíme však prejaviť spokojnosť s prácou vedcov katedry germanistiky UCM Trnava v roku 2019, ktorí vďaka 93 ročnej holzhackerke pani Klotilde Weberovej- Hrozáňbovej dôkladne zapísali dialekt našich predkov v publikácii UMATUM. Táto učebnica teraz nám, samotným potomkom, ktorých vedie p. Ján Graus a Peter Valentiny, pomáha pôvodnú pravlasť hľadať porovnávaním s rakúskymi nárečiami. Vedie nás to však do južného Korutánska, do oblasti Lavantal.
Myslíme si, že kto nepozná svoju minulosť, ani nevie, kto je. Preto sa občas v rodinách stretávame a spomíname. Na Piesku v Harmónii, asi sto metrov od kaplnky ich patrónky Márie Magdalény, sme založili svoje OZ a malé múzeum pre turistov. Viacerí tvoríme rodokmene predkov a študujeme naše rodinné histórie. Viacero informácií o malokarpatských drevorubačoch nájdeme na www.huncokarivkarpatoch.sk, alebo na adrese OZ potomkoviahuncokarov.
Ďakujem za pozornosť.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
PS. Zdá sa, že referát o Holzhackeroch prítomných zaujal, lebo traja vedci mi po prednáške osobne vyjadrili kladné ocenenie a pani prof. Renáta Nováková na druhý deň vyjadrila nasledovné poďakovanie : „Milý pán Dobrovodský, dovoľte, aby som sa v mene svojom, ale i v mene účastníkov medzinárodnej konferencie WoodEMA 2O22 poďakovala za veľmi zaujímavú a hodnotnú prednášku, ktorou ste nás obohatili v rámci plenárneho jednania. Som veľmi rada, že stále existujú ľudia, ktorí chránia našu históriu a jej hodnoty. Srdečne Vás pozdravujem…. Renata Nováková.
V odpovedi som vyjadril poďakovanie za možnosť propagácie života a práce našich predkov, ako i dejinných súvislostí s rozvojom lesníctva v Karpatskej oblasti.
A ďakujem i všetkým potomkom, ktorí túto našu spoločnú pamäť o predkoch udržiavajú a rozmnožujú.
16.6. 2022 Dušan Dobrovodský
Július a Mária Weberovci – podľa spomienok ich detí Otta a Lotti .
Mali spolu 6 detí.
Boli to rodičia i našich rodinných kronikárov Otta a Lotti, ktorí sa od roku 1960 zaujímali o minulosť rodín Weber a Gschill, navštevovali jednotlivé rodiny Hulcokárov, hľadali pramene v starej literatúre, v matrikách malokarpatských obcí a fár, ako i v štátnom archíve. Otto všetko postupne zapisoval a svoje poznatky a zverejňoval na 8 pravidelných rodinných stretnutiach od r. 1979 do r.2013.
Július Weber sa narodil na Cajle 11.3. 1894 rodičom Jánovi Weberovi- 1861 a Anne Troster-1868. V mladosti v rokoch 1907 až 1914 bol Július u Pálffyovcov drevorubačom. V rokoch 1915 až 1919 slúžil vojenskú službu u Honvédov. Po prvej svet. vojne ho Pálffyovci zamestnali a dňa 15.2. 1919 ho menovali za lesníka v rôznych usadlostiach. Začal bývať u rodičov na Hutách.
9.6. 1919 sa oženil s Máriou Gschillovou /1896/ a necelý mesiac pred svadbou 15.5. mu pridelili horáreň na Šišoretnej.
Od 16. mája 1919 a Mária od 10. júna do 13.3.1921 boli na Šišoretnej /Orešany /
Od 14. marca 1921 do 12.10.1927 bývali znovu na Hutách
Od 13. 10. 1927 do 31.3. 1936 bývali na horárni v Častej č.d. 115
Od 1.4.1936 do 27.9.1945 bývali v Píle pri Častej č.d. 38.
Po skončení 2. svetovej vojny pred vyvezením do Nemecka rodinu zachránila účasť syna Pavla v SNP. Súčasne sa však k moci dostali noví mocipáni, ale i bývalí pytliaci a zlodeji dreva a Júliusa ponechali v službe len do 30.6.1945
Od 28.9. 1945 do 31.3.1946 boli u najstaršej dcéry Valentovičovej v Budmericiach. Od 1.4.1946 do 18.12. 1954 bývali v Pezinku- Cajli na Zumberku, č.d. 186. Od 19. 12. 1954 do 26.10.1959 bol horárom v Limbachu na Šenkárke. Výkon služby ukončil 11. mája 1957. Potom bol práce-neschopný do 11. mája 1958. Od 26. 10. 1959 až do smrti, t.j. do 17.8.1966 bývali u dcéry v Budmericiach, č.d. 445.
Poznámka D.D. : Viacerých potomkov som sa pýtal, prečo lesníkov často prekladali na nové lokality . Lesník Richard Dvorák i Otto Weber potvrdili, že to bola hlavne spokojnosť a záujem vrchnosti o spoľahlivých pracovníkov, ktorým vyhoveli v ich požiadavkách / školopovinné deti, pracovný úraz / a pod. Pri takejto rotácii panstvo presťahovalo i niekoľko rodín, no posledný dom v tom kolotoči bol zvyčajne prázdny, alebo úmrtím alebo prepustením nezodpovedného pracovníka.
Osobne si strýka Júliusa pamätám ako pokojného, málovravného človeka s miernym úsmevom na tvári. Zdalo sa, že vedel čo chce dosiahnuť a robil pre to rozumné kroky. Doma i v práci vyžadoval poriadok a poslušnosť detí i podriadených.
Deti vychovávala matka celý deň a on to kotroloval. Po príchode z práce pozrel ako sú vyčistené topánky, na fogaši uložené kabáty a čapice, či je poriadok vo veľkej kuchyni, lebo často priviedol návštevu, alebo žiadateľa o službu.
On vedel, že jeho česť a povesť závisia od správania sa celej rodiny. I najmladšia jeho dcéra Lotti to zdôraznila slovami : „ Ochrana osobnej cti, spravodlivosť a neklamať, to boli jediné hodnoty, čo rodičia mali. A ani my deti sme im to nesmeli pokaziť. Bolo treba pozdraviť, poslúchať, na sviatky zavinšovať, spolu vychovávať menšie deti, slušne rozprávať, neohovárať a vedieť sa pomodliť. … ak nás niekto oslovil, museli sme odpovedať v tej istej reči.“.
Otec Július sa tiež staral, aby miestnosti v byte boli vyzdobené obrazmi svätých a obrazmi pripomínajúce prvé sv. prijímanie detí. Ich všetky vysvedčenia skladoval v malom kufríku.
Deti, ak nepracovali, museli byť čisto oblečené. Menším deťom bielizeň a šaty šila matka. Starším chlapcom otec dával krajčírovi šiť šaty a obleky z deputátnych štofov, aby nerobili hanbu. Každý musel mať v takom obleku i hrebeň na vlasy a vreckovku. Pripomínal im, aby nevyzerali ako zanedbané deti mnohých roľníkov a hoferov.
On sám nosil pod oblekom zelenú obšitú vestu. Vpredu mala malé vrecko na hodinky. Tie z jednej dierky viseli na malom valčeku a striebornej retiazke, aby nevypadli ani z vrecka, ani z ruky. Retiazku ešte zdobili i ozdobné „grandle“, čo boli pekne upravené zvieracie zuby. Všetky gombíky na veste, obleku i „ na hubertuse“ boli vyrezané z jeleních parohov. Zhotovoval a vyrezával ich výlučne sám. Svedčilo to o jeho povahe i zásadách, veď sa pokladal za „ pánskeho jágra.“ V tej dobe bol každý nadriadený pre podriadeného súčasťou pánstva. Preto i on pri vhodných príležitostiach navštevoval príbytky drevorubačov a povzbudivo ich usmerňoval.
Július sa snažil, aby jeho deti mali záujem o vzdelanie. Keď chodili do „ meštianky“ chodili na bicykloch, niekedy v zime museli tam i bývať. Aby im skrátil dlhé popoľudnia a zvýšíl ich vzdelanosť prihlásil ich na hodiny hry na husliach. V Častej to učil p. učiteľ Mičko. Pani Mičková zasa piekla na svadby Otec vedomosti detí v nedeľu preskúšal a často museli i maľovať skice. Otto nám v roku 2007 povedal: „ Raz chytil môj výtvor, triasol ním a viackrát volal „ Wos is tos? No sag, wos is tos? Povedal som, že som napodobnil Pikasa. Ale on len opakoval to svoje, „ trojuholníková hlava a jedno oko, vos is tos? “
Menšiu chuť do učenia mal syn Pavol. Ten myslel len na autá. Otec ho motivoval, že teda bude pekárom, napomínal ho a nakoniec ho zaviedol ku švagrovi Pepi Gshillovi do Malaciek, aby ho pekárom vyučil. Stalo sa, ale Pavol sa v Malackách napokon i oženil a celý život pracoval ako šofér na okresnom úrade.
Lotti si spomína, že keď mala asi 12 rokov dostala 2 výchovné pohlavky. Od otca jeden i od matky jeden. Od otca za to, že malé kačičky, ktoré pásla na dvore ušli jej dolu potokom, ktorý tiekol za dvorom. Otec ich nižšie musel z potoka, celý mokrý, zachraňovať. Matka ju raz za prítomnosti kamarátky požiadala o prinesenie dreva do kuchyne. Lotti odpovedala: „hneď “, ale na to zabudla. O chvíľu dostala pohlavok, za čo sa pred kamarátkou veľmi hanbila. „Utiekla som do izby, plakala som a strčila hlavu do perín. Nechcelo sa mi ani žiť a úmyselne som preto prestala dýchať. Matka mi neskôr vysvetlila, že odpoveď h n e ď znamená p o č k a j, alebo n i k d y a aby som to slovo radšej odteraz nepoužívala. Pre mňa to bolo poučenie na celý život.
Otec a staršie deti chodili v nedeľu do kostola alebo do hradnej kaplnky. Najmladšia Lotti si spomína, že keď nastalo ticho a polievka už vrela, matka otvorila bibliu a ticho sa modlila, alebo dcérke čitala. A to pokladala za svätenie nedele.
Hulcokári radi chodili 2-3 krát do roka na púte. Bola to pre nich kultová i spoločenská udalosť. MUDr. Tačovský v stati o náboženstve píše o Júlusovi Weberovi ako o jednom z predspevákov na týchto pútiach. Zdôrazňuje, že to boli muži požívajúci úctu a autoritu u členov skupiny. Pripájame jeho rukopisom zapísaných niekoľko náboženských piesní. Július i Mária sa po slovensky naučili písať sami.
Počas dlhých zimných večerov si otec Július často čítal. Nie noviny, ale odborné a náučné knihy. Napr. o liečivých rastlinách, pestovaní stromov, mal atlasy zvierat, vtákov a pod. Sedával pri petrolejke, pred ktorou mal na stojánku tienidlo. Často takto robil i mesačné pracovné uzávierky.
Július Weber sa rád zabával a bol veselý. Raz si u Júliusa vyrezávané gombíky objednal Ing, J.Peťko , manžel Irenky Gschillovej. Urobil mu ich štyridsať a na otázku ceny mu Július povedal „ Za prvý mi daj halier, za druhý raz toľko … a tak až po posledný.“ Inžinier s tým súhlasil : „Hovorím, dobre. Ale keď som začal rátať, tak som sa nedopočítal. To už pri asi 14 gombíkoch bolo cez 8 tisíc. Videl som, že ma to zruinuje a že ma zase raz ten Július prekabátil.“
Július a Franci Rybnikár boli švagrovia a radi sa škádlili. Napr. pri rodinnej návšteve Július rodinu s úsmevom vítal. … „ a čo vás toľko došlo, to nemohol vybaviť jeden? “
Raz na svadbe na Holinde Franci Rybnikár zaspal a Július nad ním zopäl ruky a začal sa modliť. Ešte aj sviečku držal. Hostia najskôr stíchli, ale potom sa išli popukať od smiechu. To Franciho prebralo, otriasol sa a schmatol Júliusa , že ho okúpe v tunke vonku pod rínou. Rybnikár bol silák a s Júliusom nemal veľký problém. Nad tunkou ho však len oprskal a pohrozil mu. A hneď sa to muselo zapiť.
Pýtal som sa, čo rád otec jedával. Lotti odpovedala, že otec mal žalúdočný vred a najradšej jedol biely chlieb, mlieko a slíže bez lekváru, ale s tvarohom. Mária ich rada varila a vždy plnú misu. Nimi potom hostila i náhodných hostí v každom dennom i nočnom čase. Na tú misu slížov si spomínal i bratanec Ivan Kršek s priateľom Jožkom Mravkom, Otto pri večernej návšteve na Šenkárke a tiež naši rodičia Dobrovodskí , ako i ja s bratom Milanom, ktorí sme na Cajle boli v jedno leto na prázdninách pásť kravy.
Rád si vypil domáce huralové /bazové/ víno, hlavne pri kartách so synmi a kamarátmi. Hovorí sa, že ak mal partnera, hral by i dva dni. Ak nemal, vedel hrať mariáš i sám so sebou.
Otec mal rád vo všetkom poriadok. Preto všetko muselo mať svoje miesto a ak niekto niečo potreboval, potom to mal vrátiť do pôvodnej polohy, aby to nikto nemusel hľadať. Otto sa raz pred otcom poplieskal po všetkých vreckách pri hľadaní vreckového nožíka. Otec sa čudoval : „ Čo to robíš ? Čo tu tancuješ ? Ako môžeš hľadať nôž?. Ty nevieš, že nožík má len jedno vrecko, lebo v druhom máš vreckovku a to dokopy nepatrí.“
Pri návšteve brata Engelberta v nemeckom Munchenbergu sa Lotti dostala i do jeho malej pivnice. Mal v nej precízny poriadok, všetko náčinie malo svoju krabičku a viselo v zákrytoch. Pri obdive toho poriadku jej brat povedal : „Celý život som čakal i na návštevu nášho otca.“
U stolára Budanca na Hoštákoch dal Július vyrobiť kredenc s viacerými poličkami a zásuvkami. Hore bol chlieb, masť a lekvár, v šuplíkoch rôzne náčinie a náradie. Otec občas vyšetroval, kto to pomiešal. Prikazoval : …kde si to vzal, tam to daj, nech je v tom poriadok.
Július Weber bol tiež zručný rezbár kuchynských i hospodárskych nástrojov.
Pred prácou sa opásal veľkou zásterou, a až potom si sadol na lancl. Vystrúhal na ňom všetko drevené náčinie, ako rúčky, varešky i lopatku na múku a obilie. Z kúpených surovín si namiešal pušný prach a vyrábal náboje do brokovnice. Podobne si tiež rezal tabak z listov a šúlal si cigarety.
Na vojenčine na Kuchajde sa od priateľa „šustra“ naučil opravovať i šiť topánky. Kúpil si formy, kopyto, dratvu, šidlá, pevný špagát, drevené kolíčky, kolofóniu a máčal kožu, aby zmäkla. A potom šil a príštipkoval topánky celej rodine.
O jeho spravodlivosti svedčí i nasledovná príhoda, Raz chlapci idúc zo školy videli v dedine jedného nespratníka kradnúť. Doma o tom povedali otcovi. Neskôr sa Július dozvedel, že na okresnom súde prebieha proces s dotyčným nespratníkom, ale bez priamych dôkazov. Preto pri ďalšom pojednávaní posadil obidvoch protestujúcich chlapcov na bicykel , dotiahol ich do jednacej miestnosti a obaja tam museli svedčiť o priebehu daného trestného činu. Pričom zárukou pravdy bol otec Július Weber.
Rodina Weberová bola v Častej i na Píle obľúbená. Lotti si spomína, že i po presťahovaní ich rovesníci pozývali na hody a iné slávnosti a na spoločné zábavy.
Jeho manželka Mária Gchillova bola najstaršou dcérou Georga a Pauly Gschillovývh zo Žliabkov nad Sološnicou. Ako najstaršia ovládala už v mladosti všetky práce. Pri vození obilia do mlyna sa do nej zamiloval mlynárov syn. Jeho bohatí rodičia však boli proti známosti s chudobným dievčaťom bez majetku. Pre svoje vlastné zdokonalenie a pomoc vo vzdialenej rodine Mária odišla na rok do Viedne za slúžku. Naučila sa všetko, čo bolo potrebné pre modernú nevestu, i piecť zacherovu tortu. Po návrate však zistila, že snúbenec je ženatý.
V tom čase Július Weber urobil lesnícke skúšky a vďaka osudu sa raz vybral na Žliabky vypýtať si Máriu za nevestu. O dva mesiace bola v sološnickej doline svadba a Mária sa stala gazdinou na Šišoretnom. Rok po svadbe sa im narodila prvá dcérka Otília a potom ešte 5 detí. Lotti bola najmladšia.
Mária bola manželkou do voza i do koča. Ich kravy Ruža, Fiala a Šekla nepoznali bič, ale na zavolanie prichádzali k volajúcemu pre kôrku chleba. Ich horáreň radi navštevovali i pocestní, luftári i žobrák z Biksádu. Podľa Lotti tento človek sa volal Bakanec, ktorý vyrábal a roznášal brezové metly. Ten prišiel , dostal zajesť, porozprával, čo je nové u vzdialených susedov, kto sa oženil a kto zomrel a tiež vedel, kedy kde bude zakáľačka. Primerane prenocoval. Ráno dostal zlepenec a mlieko a s odkazmi pre známych odchádzal na inú usadlosť.
Lotti bola posledným dieťaťom a bola často doma s matkou sama. Napr. si pamätá, že v nedeľu doobeda, keď všetci starší odišli do kostola a polievka už ticho vrela, matka otvorila Bibliu písanú švabachom a čítala si z nej. A to považovala za svoje svätenie nedele.
Mária bola známa svojou pohostinnosťou. Rada piekla a varila. Keď sme sa jej pýtali, prečo varí len vo veľkých hrncoch, odpovedala, že iné hrnce nemá a tiež, že „ ak by niekto prišiel, čo by som mu ponúkla?
Mária bola známa i ako dobrá liečiteľka. Väčšinu chorôb liečila čajmi a vypotením. Raz prišli deti zo školy a matka im hovorí, aby boli ticho, lebo v izbe niekto spí. A kto je to? Mária vysvetlila: Neviem, zabúchal na dvere a prosil o čaj. Kašlal a videla som, že má horúčku. Tak som ho dala do postele a keď sa vyspí, pôjde ďalej. Je to vojak a že ide do kasární na Turecký vrch nad Jablońovým.
Mária mala až do staroby dobré zdravie. V roku 1962 však ochorela na anémiu. Pravidelne navštevovala onkológiu. V roku 1964 však prejavila záujem vidieť ešte rodnú dolinu. Najmladšie deti Otto a Lotti s rodinami ju raz, aby nevedel otec, zobrali na dvojdňový výlet nad Sološnicu. Navštívili jej rodisko Rinlein- Žliabky a na veľkej lúke na Kunštoku pod Roštúnom postavili stanový tábor. Večer sa k nim pridal i bratanec Engelbert Weber, syn Júliusovho brata so synom Johanom a s deťmi. Podobne i Pavol Weber so synom Milanom. Večer strávili pri vatre, harmonike a speve. Chladnú noc prežili v stanoch a v aute. Po raňajkách vykonali niekoľko návštev na Záhorí a unavenú Máriu zaviezli naspäť do nemocnice. Bola unavená, ale šťastná. Mária podľahla zákernej chorobe v r.1966. Pochovaní sú v Slávičom údolí.
Johan Gschill / 1897– 1973 / bol jedným z lesných hájnikov, ktorí mali pracovné zmluvy podpísané s Pálffyovcami. Narodil sa ako druhé dieťa Georga Gschilla /1870 a Pauly Hirnerovej /1864/ na Žliabkoch v Sološnici. Oženil sa s Rozáliou Haberlovou z horárne Pod Babou. Tak ako všetci Hozhackeri, žil so svojou rodinou v dolinách malokarpatských lesov. Ich základnou snahou bolo presné a vedomé a zodpovedné plnenie záujmov svojho zamestnávateľa. Bolo to najmä pestovanie, ťažba a ochrana dreva a boj s pytliakmi. Zároveň sa každý snažil o osobnú mravnosť, morálnu bezúhonnosť a osobnú česť, čo im nesmeli pokaziť ani ich deti./L.W. , R.D /. Je tiež logické, že takíto hájnici mali v dedinách dosť nepriateľov.
Bádateľ a príslušník etnika Holzhackerov Otto Weber sa vyjadril, že žiaden Holzhacker sa nikdy nezaujímal o politiku a verejné funkcie a len vzdialene vnímali pomalý rozpad monarchie. S týmito pozitívami prežili mnohí obidva „ prevraty“ po I. i II. svetovej vojne. Po postupnom odchode Pálffyovcov Štátne lesy ochotne zamestnali nie len Holzhackerov, ale i obyvateľov z dedín. Holzhackeri tým stratili dôslednú podporu a ochranu voči zlodejom a pytliakom.
Johanova dcéra Hedvika / 1926/ mi rozprávala nasledovnú príhodu otca. I v prvej ČSR bol Johan nekompromisný voči škodcom tak, ako za Pálffyovcov. Raz pri chôdzi za takou zmiešanou skupinou na rúbanisko pod Babou zo zálohy zaznel výstrel a náboj preletel tesne okolo hlavy lesníka Johana. Johan skočil za strom a vystrelil v smere prvého výstrelu. Vedel, že v tej drevorubačskej skupine je zamestnaný pytliak, ktorý má zbraň zahrabanú v lese. Skupina ho uvoľní a z úlovkom sa všetci podelia. Johan po niekoľkých minútach opatrne pokračoval v ceste hore. Na rúbanisku už boli všetci chlapi spolu. Lesník pristúpil k pytliakovi a hlasne povedal : „ Ak by som bol istý, že si na mňa strielal ty, hneď by som ťa zastrelil. Dávaj si pozor.“ V nasledovných dvoch mesiacoch bol Johanovi pridelený pomocník, aby chodili vo dvojici.
Viacero jeho súrodencov bývalo v Malackách. Bol známy tým, že ak bol pracovne v Malackách navštívil ich všetkých. Posedel, porozprával a zasä s úsmevom odchádzal.
Toto zväčša spravodlivé huncokárske etnikum bolo však po nástupe komunistického režimu postihnuté ešte viac kolektívnou vinou a osobnou pomstou nových obecných a štátnych funkcionárov. Tí najviac snaživí a najzodpovednejší mali v dedinách najviac nepriateľov, z ktorých mnohí sa v socializme dostali k moci. A títo rozhodovali, kto je v našej spoločnej republike zbytočný. Preto i Johan Gschill s rodinou bol vyvezený do NDR. Keďže na Cajle opustil nový dom s manzardou, nebol v Nemecku spokojný a chcel sa do vlasti vrátiť.
Po určitom čase preto zobral ženu, dieťa a starú matku Haberlovú a nabrali smer do ČSR. Teraz sa už nevie, ako cestovali, ale ostáva skutočnosťou, že stará matka im po ceste zomrela a všetci sa museli vrátiť a úradne ju pochovať. Druhý pokus o návrat však už bol úspešný a jednej noci sa rodina vrátila domov. Od susedov sa dozvedeli, že situácia u nás nie je pre nich priaznivá a preto starší členovia rodiny niekoľko dní žili v pivnici. Bývalí nadriadení u Štátnych lesov, spokojní s minulou Johanovou prácou mu pomohli hľadať nové pôsobisko a tak sa Johan znovu stal lesným hájnikom, ale v inoveckých horách pri Trenčíne. I tam za Veľkým Inovcom
zrejme potrebovali dobrého odborníka na pestovanie a ťažbu dreva a ochranu majetku.
Niekedy okolo roku 195O sme s bratom Milanom boli u nich v peknej horárni
na prázdninách. Znovu si tam piekli ten vynikajúci biely chlieb a sušili huby. Odvtedy som nikdy lepší chlieb nejedol.
Ich chromému pastierovi sme tam pomáhali kravy pásť. On, ak mohol, rád si vypil. V lese vtedy dozrievali ostružiny a maliny. Vedeli sme, ako otec doma robieval
šípkové víno. Neviem už, kde sme zohnali 5 litrové poháre a cukor, ale o pár dní už niekde v senníku šuchotalo. „ Cudar „ ako o ňom hovorila gazdiná, nás však prezradil,
keď sa po 4 dňoch objavil na dvore celý červený/ako šašo/. Ružová tvár i ruky až nad lakte a fľakatá košeľa. Nevydržal, chcel to ochutnať a jeden pohár pritom rozbil. Zvyšok chcel vypiť i zo zeme. Na druhý deň vyprázdnil i druhý pohár. Neopil sa, iba sa nabehal. Už si nepamätám, ako nás teta za to pochválila, ale o dva dni sme sa s Inovcom
rozlúčili.
Tento príbeh vzorného pálfyovského lesného hájnika tiež ukazuje, že nakoniec
tých spôsobov osídlenia i iných panstiev Holzhackermi mohlo byť viacero. Napr. Dr. Habáňová spomínala, že si panstvo vymieňalo dobrých odborníkov i pri kartovej hre.
Dobrí podriadení u nich mali svoju budúcnosť.
Johan Gschill svoj dôchodok prežil v Pezinku a s manželskou sú v Pezinku i pochovaní.
Dušan Dobrovodský
PÚŤ NA ČERVENÝ KAMEŇ
Púť v hradnej Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie sa každoročne koná v nedeľu okolo 15. augusta. Je všeobecne známe, že naši predkovia sa niekoľkokrát v roku radi pútí zúčastnili, lebo to bol obľúbený prejav ich viery a tiež kultúrno – spoločenský zážitok pre dospelých i pre deti.
Od polovice 18. stor. Pálffyovci, zamestnanci Pálffyovcov i priaznivci z dedín putovali k pohrebnej kaplnke Pálffyovcov pri hrade Červený Kameň a pri neďalekej pustovni. Bývalo to 5.augusta na sviatok Panny Márie Snežnej. Huncokári spolu so svojimi priateľmi prosili /pite fir uns Gotes zegnen – božie požehnanie/ a obetovali za zosnulých chlebodarcov i za svojich predkov.
V druhej polovici 18. stor. bola od kaplnky k hradu postavená krížová cesta. Za kaplnkou je obnovená kalvária. Po dočasnom prenasledovaní cirkvi za monarchie sa po čase púte znovu obnovili a Pálffyovci ich preniesli do hradnej kaplnky Nanebovzatia Panny Márie. Druhý raz Červenokamenské púte zakázal konať komunistický režim po roku 1950 a obnovené boli až po roku 1999.
V roku 2020 sme sa na hrade Červený Kameň stretli v nedeľu 16. augusta za hojnej účasti pútnikov z domácich farností, ale i zo vzdialenejších miest. Púť sa začala sprievodom detí, požiarnikov s prápormi a ovenčenou sochou Panny Márie, mládeže v krojoch s obetnými darmi, hudobnej kapely, miništrantmi a celebrantmi.
V tomto roku bol hlavným celebrantom vojenský kaplán z leteckého útvaru v Kuchyni major a vdp. Slávko Ganaj. V homílii veriacich oslovil svojským osobným ľudským a presvedčivým prejavom. Po sv. omši a iných modlitbách bola zaspievaná mariánska pieseň a pápežská hymna. Celá vydarená slávnosť bola ukončená záverečným slávnostným sprievodom.
Po slávnostnom ceremoniáli si viacero potomkov i hostí prezrelo pamätnú expozíciu Huncokárov na hradnom nádvorí, kde sa živo o minulosti našich predkov diskutovalo. Potom sme sa chutne naobedovali v hradnej reštaurácii a s peknými dojmami sme pomaly odchádzali.
Strohé poznámky ľudových výskumníkov a akademický výskum koncom minulého storočia o živote našich predkov naznačujú, že pre známe dôvody žili Huncokári izolovane a ako jednotná komunita v prostredí Malých Karpát. Všetci boli katolíci a prišli pravdepodobne všetci z Rakúska. Pálffyovci si ich pozvali na prácu pri pestovaní lesov, tiež pre zabezpečenie poriadku pri ťažbe dreva, pálenie vápna, výrobu skla v manufaktúrach, ale i pre zamedzenie rozkrádania dreva ľuďmi z dedín, zamedzenie pytliactva a pod. Viacerí respondenti sa vyjadrili, že Huncokári boli v tej dobe lepší odborníci a u nás takých nebolo.
Ako však naznačujú najnovšie názory Dr. Habáňovej, Otta a Loti Weberových, moje nové poznatky, ako i mnohé výpovede respondentov a ich logické posúdenie, život Huncokárov nie je možné opísať bez pochopenia ekonomického, kultúrneho a kultového vplyvu Pálffyovcov a poznania spoločenského života v Uhorsku začiatkom novoveku. Huncokári boli na svoje pracovné zaradenie hrdí, lebo v dobe zrodu kapitalizmu i oni pracovali na základe zmluvy za pravidelnú mzdu. A to ich robilo slobodnými.
Huncokári na naše územie neprišli všetci naraz, ale boli súčasťou obecnej migrácie v Rakúsku a Uhorsku koncom 16. a v priebehu 17. a 18. storočia. Dôvodmi migrácie podľa Otta Webera boli napr.:
O usmernenie časti tejto všeobecnej migrácie práve do Malých Karpát a borových lesov Záhoria sa postarali Pálffyovci. Pálffyovský rod patrí k mladším uhorským aristokratickým rodom. Zo zemianskeho stavu začiatkom 16. stor. sa behom 2-3 generácií prepracovali cez titul grófsky a barónsky, neskôr až ku kniežaciemu. V chode dejín sa priklonili k dynastii Habsburgov na uhorskom tróne a tejto politickej línii ostali verní až do roku 1918. Bol to tiež čas začiatku rozpadu feudalizmu a nástupu priemyselnej výroby hlavne v západnej Európe. Rakúsko – Uhorsko, ako i Rusko, ako mnohonárodnostné monarchie však pokojnú cestu k prechodu na demokratický systém nájsť nemohli a nemôžu. Z toho, čo poznáme usudzujem, že Pálffyovci, hoci sa venovali hlavne štátnej správe, po prevzatí majetku začali i podnikať. Predmetom výroby a predaja bolo najmä drevo, vápno, drevené uhlie, sklo, papier, tehelne, liehovary, manufaktúry na súkno a iné.
Už v druhej polovici 17.stor. v roku 1670 sa na Sklenej Huti začalo vyrábať sklo. V roku 1679 vdova po Mikulášovi IV. Pálffym Eleonóra Harrachová Hutu prenajala na 3 roky trnavskému mešťanovi Jurajovi Bauerovi. Ročný nájom bol 300 zlatých v hotovosti a 5000 sklených zrkadiel a 5000 sklených tabúl. Následne sa Huta rozrástla, zväčšila výrobu i odbyt. Do ukončenia výroby v r. 1749 tam žilo asi 150 ľudí, z nich 140 katolíkov a 10 evanjelikov, ktorí mohli byť evidovaní v Ompitáli /Dolany/. Údaje p.Foltýnka, Kordoša a kniha J.Dubovského a kol. nás presviedčajú, že tam už vtedy žili a pracovali odborníci i pomocníci rôznych národností i konfesií. Niektoré správy naznačujú, že prví sklári a drevorubači mohli pochádzať zo Šumavy, kde už podnikanie v sklárstve existovalo, lebo to boli nemecké priezviská. –
Náš článok „Boli to Rakúšania?“ tiež cituje p. Foltýnka v časti: „Dutá lipa, kde sa hovorí o strastiplnom živote Českých bratov na Hoch-Linde, čo možno bolo po uzavretí sklárne. Pálffyovci ich zamestnať nechceli, ale ani vyhnať. A oni sa dočkali náboženskej slobody až po Tolerančnom patente Jozefa II. Potom luteráni zišli do Modry a noví katolíci z nich do Sološnice. Počas práce v Sklenej huti sa pracovníci necítili ani izolovaní, ani endogamní … Mnohí museli však bývať v blízkosti sklárne, lebo sa nevedelo načasovať hodinu roztavenia skloviny v páňvach. Prílohou k nájomnej zmluve v r. 1679 bola i požiadavka nájomcu, aby prípadný nespratník alebo zlodej mohol byť zatvorený na hrade Červený Kameň do vyriešenia prípadu. /Naznačuje spôsob výkonu súdnej moci Pálffyovcov/. O pracovníkoch sklárne svedčia ich priezviská na výplatnej listine. Je isté, že viacerí tam pracovali ako holzhackeri s drevom, lebo sklárska výroba je náročná na drevo. Nadbytočné drevo pomocou furmanov z dedín nájomca i Palffyovci predávali dedinčanom i manufaktúram v okolí. Intenzívnym výrubom bez obnovy lesa však ostali v okolí sklárne mnohé holé rúbaniská.
Kňaz, spisovateľ a bernolákovec Juraj Fándly /1754-1810/, ktorý sa v Ompitáli narodil, neskôr udáva aj príčinu zániku Glashütten. „Skláreň zrušili pre škody spôsobené zvery a pre nerentabilnosť, ktorú zapríčinili lúpežní zbojníci /zlodeji/. To znamená, že Pálffyovci podcenili ochranu svojho majetku.
Možno prítomnosť Huncokárov už v tej dobe /1670/ vnesie svetlo i na Dr. Tačovským evidovaných, ale v kronike nezaradených prvých Hirnerovcov. Dr. Tačovský vo svojej Kronike rodu Hirner o prvom evidovanom i našom rodinnom /Gschill a Weber/, predkovi Jozefovi Hirn /Hirnerovi /1756/ hovorí, že „prišiel do horárne pod Vysokú pred rokom 1780, ale nemuselo to byť priamo z Rakúska, lebo Hirnerovci už v okolí Limbachu boli evidovaní skoršie.“
Na Sklenej Huti Pálffyovci po 70 rokoch neuspeli. Určite to, okrem iného, ovplyvnil i rozvoj priemyselnej konkurencie. Je tiež logické predpokladať, že po uzavretí manufaktúry /1749/ a nových požiadavkách po železničnom dreve, zmenili Pálffyovci podnikateľský zámer, sústredili sa viac na drevo a investovali do stavby železníc. Preto niektorí Huncokári ostali u Panstva a v mestských lesoch Modry a Pezinka pracovať naďalej. Pálffyovci však poučení minulosťou, zmenili organizáciu práce a zabezpečili si zároveň i dozor nad rozsiahlym majetkom v horách i v boroch na Záhorí. Boli zriadené územné lesné správy, polesia i jednotlivé revíry, za ktoré zodpovedal hájnik – lesník, ktorý mohol nosiť kver –/pušku/. Proti korupcii bolo tiež potrebné, aby v pánskych lesoch horárne neboli pri dedinách, ale niekoľko km v dolinách. Dedinčania i mestá mali pre svoju potrebu urbárske lesy, alebo si museli drevo riadne zakúpiť u majiteľa.
„V polovici 18.stor. zakázala panovníčka Mária Terézia stavanie drevených domov. Dôvodom boli časté požiare, ďalej tiež nedostatok dreva a jeho rastúca cena. Hlavným stavebným materiálom sa stala hlina a kameň: /Viď.M.M. – Malacky v dejinách./ Z toho dôvodu Pálffyovci ani horárne v lesoch nestavali z dreva.
Preto v mimoriadnych podmienkach vytvorili Pálffyovci „samohybný systém“ ochrany, obnovy, ťažby a spracovania dreva už i pre priemyselné a stavebné využitie. Domáce obyvateľstvo k tomu využiť nemohli, preto prijímali nezamestnaných odborníkov z horských oblastí Rakúsko- Uhorska. „Išel gróf a zebral si i svojich ľudzí“ respondent zo Smoleníc. Otto Weber ich nazýva „oddanými poddaným“, ktorí z vôle panstva bývali v dolinách jednotlivo a v prímestských osadách však v skupinách. Všetci boli katolíci, nevlastnili žiaden majetok, neplatili dane, nemuseli rukovať do armády a za prácu dostávali úkolovú mzdu, ako iní robotníci.
Napriek vonkajšej jednote mali Huncokári dvoch pánov, dvoch zamestnávateľov. Boli to kráľovské mestá a panstvo. V prímestských lesoch časť horární postavili mestá a tak vznikli osady, v ktorých život neovplyvňovali Pálffyovci, ale mestské prostredia.
Panstvo reprezentovalo viedenský dvor, malo vysokú európsku vzdelanosť, kultúru, morálku i správanie a tiež očakávalo od všetkých svojich zamestnancov hierarchické osvojenie si daných civilizačných kódov a konštánt o tom, čo je správne, obvyklé a prípustné. Spoločnosť mala svoje najmä kresťanské zásady a normy správania i myslenia, ktoré tvorili ich celkovú hodnotovú orientáciu. Dbali najmä na slušnosť, česť, pravdu,dôveru a spoluprácu. V jednotlivých susedných stupňoch riadenia na seba videli a aktívne sa snažili o spoločné dobro. Jeden ich slogan hovorí: „Kto si nectí pravdu a spravodlivosť, nie je hoden mena Pálffy“.
V celom ich systéme nadriadený bol vzorom životného štýlu pre podriadeného. Viď. Otto Weber „Rodina lesníka bola vzorom pre drevorubačov. Pre rovnakú nemajetnosť však medzi nimi boli vzťahy rovnocennosti“. Preto tiež nikdy nemali žiadneho richtára. Tí, čo sa stotožnili s vnútornou disciplínou pálffyovského panstva mali prácu a živobytie zaistené. Práve pre nútenú izolovanosť na samotách, etické a mravné zásady rodín, celkové hodnotové prostredie, neustále upevňované katolíckym náboženstvom, panovala medzi rodinami Huncokárov navzájom i medzi Huncokármi a panstvom empatická spolupráca. Zrejme preto si pálffyovskí Huncokári svoje zvyky a duchovnú kultúru uchovali dlhšie, ako niektoré prímestské rodiny, ktoré z majetku Pálffyovcov vypadli. A v rám-ci Pálffiovských podmienok o nútenej izolácii Huncokarov na pracoviskách -mohli v skupine vzniknúť i nové duchovné hodnotové vzťahy. Napr. Prevolanie alebo pozdrav: „Holchajcom – držme spolu, držme pokope“. Alebo v duchovnom zmysle „Všetci buďme ako jedna rodina.“ Takéto povzbudzovanie vo svojej predošlej vlasti nepotrebovali, lebo v Alpách sa nekradlo a v dedinách sa hovorilo nemčinou. V Malých Karpatoch však, i pomocou tejto duchovnej jednoty medzi sebou navzájom a medzi sebou a panstvom sa Huncokári cítili slobodní a potrební – dôležití.
Po rozpade monarchie a vzniku I.ČSR ich ten ich kultúrno – etický hodnotový systém chránil a „niesol“ ďalej, takže mnohí z nich prežili na samotách ako žiadaní odborníci, bez straty cti a viery v Boha obe vojny a všetky režimy až do hlbokého socializmu. Zdá sa, že obvinenie z kolektívnej viny komunistami viac postihlo Huncokárov v osadách. Na príčine mohla byť závisť i osobná túžba po odplate nových funkcionárov v dedinách a mestách.
Huncokári boli katolíci.
Túto skutočnosť konštatujú nielen všetci potomkovia, ale i rôzni autori. Pálffyovci ako katolícky zamestnávateľ sústredil sa na výber kresťanov katolíkov, lebo oprávnene predpokladal ich určitú kresťanskú morálnu úroveň, spoľahlivosť, zodpovednosť, svedomitosť, poctivosť a uvedomelú spoluprácu, čo v žiadanej miere nenašli u ľudí v dedinách.
Dr. Habáňová: „Pôvod a z neho vyplývajúca etnická, kultúrna a jazyková odlišnosť od obyvateľov dedín viedli v Malých Karpatoch… k vytvoreniu zomknutej skupiny s vedomím skupinovej spolupatričnosti a vlastnej odlišnosti od okolitého sveta „dolu“, s vlastným hodnotovým systémom, /resp. s hodnotovým systémom svojho zamestnávateľa /..“ Samozrejme pozitívnejším.
Ten systém bol výchovne účinnejší a duchovne bohatší, ako čoraz liberálnejšie a egoistické /sebecké/ názory v dedinách a mestách. Otto Weber: Huncokári videli v tom jedinú možnosť, ako konať svoju prácu podľa želania zamestnávateľa a Pálffyovci, ako jedinú možnosť zaviesť rakúsky poriadok vo “svojej“ časti Uhorska. Huncokári sa v horách necítili sami, lebo mali nad sebou ochranné ruky panstva i Boha. Do dediny chodili slobodne keď potrebovali, zábavu ani prácu tam však nevyhľadávali. Niektorí sedliaci s koňmi si však radi privyrobili pri zvoze dreva.
Existenčná istota u panstva a viera v Boha robili Huncokárov slobodnými a tlmili ich spoločenskú izolovanosť. Pokojne spávali a jedli svoj chlieb, lebo pre nich vzdialenosť určitých potrieb z dedín bola normálnym stavom. Obilie pestovali zriedka, ale ho získavali z dedín výmenou za svoj deputát dreva. Drevo nahradili zberom raždia, alebo výrubom suchých a deformovaných stromov.
Vedeli, že v horách mnoho ľudí na nich v dobrom myslí a panstvo rieši ich mnohé životné problémy. /Pr. Vzdelanie detí, náboženská sloboda, sloboda v rodinnom hospodárení, spoločné trávenie voľného času , alebo „Všade sa voľačo pristavovalo, to ani ten robotník.nefinancoval, ale panstvo.“/
Ich hlavnou starosťou bolo plniť vôľu zamestnávateľa. Bola v tom i jedna nevďačná úloha, lebo hájnici mali hájiť majetok v horách a lesoch proti dovtedajšiemu rozkrádaniu a pytliactvu dedinčanov. Viacerí Huncokári pri tom v boji s pytliakmi obetovali svoje životy. Je zrejmé, že pre to od začiatku medzi horami a dedinou narastali antagonistické vzťahy.
Pálffyovci Huncokárom nepostavili horárne na konci dediny, ale ďaleko v horách, lebo vytvorením priateľských a rodinných zväzkov Huncokárov s dedinčanmi by boli korumpovaní a vydieraní. Je predpoklad, že na toto nebezpečie boli i úmyselne upozornení. Preto zbytočné kontakty s dedinčanmi nevyhľadávali a aj svoje deti od kontaktov odrádzali.
O pôvode Huncokárov tradícia najviac spomína Dolné a Horné Rakúsko a Štajersko. Evidované sú i doklady o pôvode z Pálffyovských panstiev, zo slovenských obcí i zo Šumavy. Pálffyovci vedeli, že dobrý výkon v práci môže podať len emočne spokojný muž a preto podporovali zdravé manželstvo a rodinu podriadených. Známe sú i kmotrovské vzťahy Hulcokárov a Pálffyovcov. Horáreň pridelili len manželským párom. (Július Weber dostal rozhodnutie mesiac pred svadbou).
Preto jazyková i územná izolácia a endogamia neboli príčiny dobrovoľné, ale následky vynútené poslaním Huncokárov. Tiež pre tieto dôvody bolo panstvo s nimi spokojné.
Je zrejmé, že naši Huncokári vo svojej prvotnej vlasti v Rakúsku žili ako všetci ostatní, bez problémov s bilingvizmom a nejakou endogamiou, ale i bez pytliakov a zlodejov dreva. Od nich, zo Soľnohradu /Salzburg/ chodili k nám misionári ešte pred Cyrilom a Metodom. Potom pre konfesijnú nejednotnosť a Luterovo učenie počas stredoveku, vznikalo i v Uhorsku mnoho nedorozumení, zmätkov a bojov. Preto Pálffyovci taký rakúsky pokojný poriadok chceli nastoliť i na svojich majetkoch v Uhorsku. Oni bez katolíckeho kultu žiť nechceli.
„Na rozdiel od ľudí z „dola“ Pálffyovci dávali Holzhackerom istotu dedičného stáleho zamestnania a základných životných potrieb i bez majetku. Do práce chodili ako iní do továrne, ale nemali hodinovú mzdu. I „nadčasy“ pri pomocných prácach boli manželke a deťom platené. Preto boli pracovití a čestní. Huncokár platil v obchode i v hostinci hotovosťou, nepil na sekeru, ani si nemusel požičiavať.“/Otto Weber/. Relatívna rovnosť Huncokárov v práci i majetku bola základom ich vzájomného rovného spoločenského postavenia i vo vzájomných pozitívnych vzťahoch. Dr.Habáňová píše, že „Rovnosť vo vzťahoch vyzdvihovali členovia skupiny ako významnú /integračnú/ hodnotu medzi ľudských väzieb a porovnávali ju s nerovným sociálnym postavením obyvateľov dediny, založenom na majetnosti. …Oproti majetkovým hodnotám ľudí „dole“ stavali horskí drevorubači vlastné morálne kvality – pracovitosť, ale aj slušnosť, skromnosť, rovnosť vo vzťahoch v skupine a pod. Vyšším sebahodnotením v oblasti morálky sa bránili podceňovaniu za nemajetnosť, či chudobu zo strany dedinských ľudí. Naznačená rozdielnosť centrálnych hodnôt oboch skupín Huncokárov vyplývala zo samotnej podstaty ich rozdielnej existencie, ….a tým aj kultúrnych rozdielov.
Dokonca dcéra modranského drevorubača hovorí o vzájomnej empatii takto: „Ono sa to trošku dištancovalo – ľudia zdola. Lebo títo horskí boli viac menej spoločenskí, takí ľudskí, že by radi nadviazali rozhovor. Našli sa aj dolu niektorí, čo boli ochotní baviť sa s človekom, ale boli aj takí, že dali najavo, že nemá záujem s tým drevorubačom hovoriť. Šak aj v dedine bolo, že sa bohatý nebavil s chudobným. Ale tu v okolí Zochovej chaty, tí starousadlíci sa k sebe správali ako brat a sestra. Ale dolu už to bolo horší„.
Dr. Habáňová: „Regulácia vnútorného života skupiny spočívala v dodržiavaní /kresťanských/ obyčají a noriem, pôsobiacich na základe rodinných, príbuzenských, susedských a skupinových vzťahov. Vzťahy v skupine i v rodine niesli výrazné patriarchálne črty.“ Teda platilo, aký otec, taký syn. Ak bol otec nedbanlivý, celá rodina bola ochromená a na posmech. Loti Weberová vo svojich zápisoch hovorí: „Bola cenená osobná úslužnosť, empatia a všeobecná slušnosť v rodine, ku starším a nadriadeným. Cenila sa osobná iniciatíva v prospech celku, na princípe vzájomnej pomoci a zodpovednosti. Ak nás niekto oslovil, museli sme odpovedať v tej istej reči. Do pomoci rodičom v rodine i v lese boli zapájané i staršie deti.“
Hodnotovú orientáciu členov skupiny výrazne ovplyvnili vzory okolia. Pálffyovci boli známi svojimi návykmi cti, spravodlivosti a záujmom o kresťanský životný štýl. V každom hrade a zámku postavili kaplnku a ich deti vychovávali rehoľníci. Mali záujem o podporu a šírenie kresťanstva. V Malackách postavili kostol i kláštor františkánom i sestričkám Vincentkám so školou. Ich úradníci, správcovia a služobníci žili v kresťanskom duchu a boli pre mnohých Malačanov vzorom. Osobne som mnohé takéto rodiny v Malackách poznal. Napr. Starý otec herca Fredyho Swana /ktorého som učil na gymnáziu/, bol správcom grófskych stajní a jeho syn vynikajúcim učiteľom. Malacky neboli kráľovským mestom, ale produktom prítomnosti Pálffyovcov. Preto napodobovanie a odovzdávanie kresťanského spôsobu života sa prejavilo v celej štruktúre Pálffyho zamestnancov i ostatných obyvateľov mesta. Od všetkých bola očakávaná aktívna spolupráca. Je o tom mnoho svedectiev.
Pálffyovci sa k Holzhackerom vždy správali slušne a ústretovo. Otto Weber píše, že pri príchode grófa do Šlógu, gróf vždy pozdravil ako prvý. O pani Grófke bolo známe, že vo voľnom čase plietla svetríky pre deti zo sirotinca, ktorý stál pri zámockej bráne v Malackách. Často tiež chodila na vizitáciu do školy u sestričiek. Pomocnice v kuchyni si mohli zobrať domov nepoužité jedlo, nesmeli však kradnúť, ani klamať. (To mi hovorila moja teta /otcova sestra/ zamestnaná ako pomocnica v kuchyni)./ D.D./
Pálffyovci svoju morálku čakali a žiadali i od svojich priamych podriadených. Svojich kastelánov, familiárov, provízorov, oficiálov, obilníkov, správcov a účtovníkov z radov strednej a nižšej šľachty vyberali veľmi starostlivo po dlhšom sledovaní ich práce. Mgr. Martin Macejka v knihe „Pálffyovci“ cituje Mikuláša Pállffyho o výbere účtovníka na hrade Červený Kameň: „ ..stanovili sme na takého človeka, ktorý bude mať neustále na zreteli Božiu bázeň a úctu a nám bude verne a pravdivo slúžiť pribúdaním našich príjmov a odstránením našich škôd.“ Táto požiadavka mať čestných a skúsených odborníkov uplatňujúcich spoločné dobro bola zo stupňa na stupeň požadovaná až po lesníkov a drevorubačov. Nižší mal konať tak, ako to myslí ten nadriadený. Opačné správanie by medzi spolupracovníkov vnieslo chaos a zvady.
Ak niekto sklamal dôveru, ako napr. v r. 1658 provízor pezinského panstva Štefan Prínyi ….ženatý dopustil sa desaťnásobného smilstva so služobnicou Annou Lubinyovou v kuchyni pezinského hradu, bol z toho škandál a ona bola súdom potrestaná verejným pranierom a on prepustený.
Lesník Richard Dvorák z Kuchyne hovorí: „Huncokár musel poslúchať nadriadeného ako dobre vycvičený pes svojho pána. – Môj dedo nemal za celý život jedny parohy zo streleného jeleňa, tak bol poctivý. Zato tento dedo /Karol Grosshappel – /1890// bol pytliakmi postrelený do kolena a pradedo Ján Gschwandtner /1871/ bol pytliakmi zabitý/“. Iné Dvorákove spomienky viď. naše video „Stretnutie potomkov na Vývrate“. Podobne bol pytliakmi úkladne zabitý i Johan Weber /1861/.
Po vzniku ČSR boli do práce v horách zapojení i záujemci z dedín. Podľa spomínania brata mojej matky lesníka a Huncokára Johana Gschilla /1897/ s tými už bol v Perneku problém. Grófa nebolo, ale grófov hájnik za prvej republiky ďalej poctivo pracoval. Pracovná i osobná morálka Pernečanov bola mizerná. Lesník však vyžadoval od nich svedomitú prácu a pravdu. Preto raz na horára Jána Gschilla pri chôdzi za touto skupinou zo zálohy vystrelil pytliak, člen takejto skupiny, ktorá sa s úlovkom potom delila. Len tesne ho nezranil. Po stretnutí na rúbanisku mu potom horár povedal: „Ak by som bol istý, že si to bol ty, hneď by som ťa zastrelil.“ Potom 2 mesiace Johana polesný nechal chodiť vo dvojici s partnerom. A takéto podobné skúsenosti mali i iné huncokárske rodiny.
Pálffyovskí Huncokári v dedinách nemali veľa priateľov, zato mali všade niekoľko nepriateľov. Huncokárov nikto nemohol pred panstvom obviniť z nespravodlivosti, ale ani ich nechválili, lebo Huncokári dedinčanom nedovolili poškodzovanie záujmov pána, ani štátu. V lese, v horách sa lesník musel každého cudzieho človeka spýtať: Čo tu robíte? a čakal pravdivú odpoveď. Preto vzájomne po sebe „netúžili“, čo bolo veľkou príčinou izolácie a endogamie.
Lotti Hrozáňová –Weberová v rozhovore o rodičoch hovorí: „Ochrana osobnej cti, spravodlivosť a neklamať, to boli jediné hodnoty, čo mali. A ani my deti sme to rodičom nesmeli pokaziť. Bolo treba pozdraviť, poslúchať, na sviatky zavinšovať, spolu vychovávať menšie deti, slušne rozprávať, neohovárať a vedieť sa pomodliť“.
Ak vznikli čulejšie vzťahy medzi Huncokárom a ľuďmi z dedín, Huncokár – lesník bol preložený na iné miesto /Otto W./ „ Huncokár nikdy nebol prepustený.“ Ani opitý kočiš v Malackách, ktorý pri jazde prevrhol koč s grófskym párom do snehu /Lebo mal deti/. Pre panstvo bol vždy dôveryhodnejší, ako hociktorý dedinčan.
Kresťanské náboženstvo bolo základnou hodnotou väčšiny rodín. Ukázalo sa ako nenahraditeľný výchovný systém detí i dospelých, ktorý ukazoval smer ich osobného duchovného vývinu a navonok sa prejavoval v osobnom pokoji a v ústretovom správaní. Človek nie je dobrý alebo zlý sám od seba, lebo ho ovládajú pudy. Pudy /napr. sebazáchovy, pohlavný/ sa dajú ovládať len výchovou, /u zvierat drezúrou/, preto sú ľudia alebo vychovaní, alebo nevychovaní. A to platí v celej histórii ľudstva.
Podľa svedectva našej matky Júlie Gschillovej- Dobrovodskej /1910/ v rodinách pálffyovských Huncokárov “…výchovu konali obaja rodičia zhodne. Matka priebežne v domácnosti a otec kontrolným pozorovaním a vyžadovaním slušnosti od detí voči sebe. Boli však deťom vzormi vo všetkom, lebo v rodine rodičia naučia deti slušnosti len na sebe. /Dať môžeš len to, čo máš./ “
Vo väčšine rodín sa deti i dospelí doma pravidelne modlili a zúčastňovali sa na bohoslužbách. Viď. Dr. Habáňová o Huncokároch pod chórusom, alebo babka Šimončíková z videa V.S. Tí, čo nemali možnosť ísť do kostola, konali si spoločné alebo súkromné stretnutia pri kríži, v kaplnke alebo u niekoho v dome. /Traja respondenti dokonca spomínajú ako organizátora skupinových zhromaždení v dome Vincenta Grosshappela/ 1859/ na Holinde/. Pri kríži sa stálo, ale v dome všetci kľačali na kolenách a okrem iného odriekali i mravný zákonník desatora.
A takto to mňa a brata Milana učila i naša matka Júlia Dobrovodská – Gschillová /1910 / zo Sološnickej doliny. Podobne sa správali i všetci jej súrodenci i členovia rodiny Weberovej z Častovskej doliny. Po smrti i matky Pauly Gschillovej v roku 1927 Johan a Franci už boli lesníkmi. Vtedy opustili horáreň Rinlein-Žliabky i tri posledné deti a brat Jozef, vyučený pekár, si ich zobral do svojej mladej rodiny v Malackách. O dva roky /1929/ sa celá rodina Georga Gschilla /1870/ a Pauly Gschillovej- Hirnerovej /1874/ a ich dospelé deti Mária, Johana, Johan, Jozef /Pepi/, Michal, Francl, Rézi, Toni, Júlia a Cilka / 1896 až 1913/ zvláštnym obradom na púti u františkánov zasvätila Božskému srdcu.
Matkou Júlie Gschillovej /1910/ a Márie Weberovej bola Paulína Hirnerová/1874/, vydatá za Georga Gschilla, otcom František Hirner 1839. Jej sestra Žofia Hirnerová /1872/ vydatá Schwandtnerová založila rod. vetvu Margita Grosshappelová, Zita Dvoráková a lesník Richard Dvorák /1938/ Kuchyňa – Nivky. A nielen tieto dva rody, ale i všetci ich súrodenci do svojej smrti žili podľa tradičných huncokárskych hodnôt a katolíckeho náboženstva, hoci polovica z nich už nemala partnerov z hôr. A podľa tejto zdedenej morálky vychovali nás a my naše deti a vnúčatá, za čo rodičom pra i pra-prarodičom úprimne ďakujeme a sme na nich hrdí.
Rodina Františka Hirnera 1839 – dcéry, zať Ján Schwandtner, vnučka Margita/Grosshapp/ Žofia S.a Paulína
Lotti Hrozáňová-Weberová o svojej rodine: „Keď v nedeľu doobeda všetci odišli a polievka už vrela, mama zobrala bibliu alebo inú knihu a čítala si ju. A to pokladala za svätenie nedele.
Huncokári z hôr 2-3 x v roku konali spoločné púte do Šaštína, Marianky, na Červený Kameň alebo do Dolian- Ompitálu. Bola to Lenhardi puti. Podľa Katolíckeho kalendára z r.1916 „Úctu ku sv.Leonardovi priniesli v 17.storočí nemeckí osadníci, ktorí boli dosadení po tatárskych a tureckých vpádoch, keď bolo domáce obyvateľstvo vyhubené. Je patrónom uväznených, pastierov a rodičiek.“ Boli to púte bez kňaza, zato mali svojho predspeváka. Často ním bol lesník Július Weber, otec Otta a Lotti.
Podávam ukážku jeho rukopisu:
Je nepochybné, že kresťanstvo výrazne ovplyvňovalo vnútorné myslenie i vonkajšie správanie sa členov väčšej časti etnickej skupiny Huncokárov. Poznali obe dimenzie ľudskej bytosti a preto uprednostnili dobré vzťahy v rodinách i medzi nimi. Mali duchovné hodnoty, svoje zásady, prevolania, želania a pozdravy, ktoré by sme my mali správne analyzovať, chápať a interpretovať. Bolo by nesprávne, aby ich hodnotil ateista a podľa osobného pohľadu, svojho myslenia a svojho správania nazval ich kult „archaickými prejavmi religiozity.“
Viera v Boha nepodlieha móde ani času. Je nadčasová. Tú alebo mám, alebo nemám, tak pred tisíc rokmi, ako i dnes. Viera prerastá v lásku k Bohu a tú každý človek prežíva osobne inakšie. Huncokári svoju vieru a lásku v živote prežívali ako láskavosť a dobroprajnosť k iným. Bola to ich životná nutnosť a vedeli tiež, že sa im to spätne vráti. Duchovné hodnoty im v tých ťažkých vonkajších podmienkach a situáciách dodávali vnútorný pokoj. A vedeli tú radostnú duchovnú súdržnosť i vyjadriť. napr. slovami Holchajcom / Huldig sein zusammen = držme pokope, alebo „Buďme /k sebe/ ako jedna rodina“. I v súčasnosti počujeme niekoho povedať, že susedov má radšej, ako svoju rodinu. A veríme mu a slušný človek nemyslí hneď na eroticko – intímne vzťahy.
Skutočný pravý význam týchto slov je v tom, že si vzájomne posilňovali duchovnú spätosť, empatiu a spolupatričnosť. Súčasne to bol významný výchovný prvok pre deti a mládež. Všetci boli vzájomne verní svojim manželským partnerom, nepotrebovali iných partnerov a nikdy sa nerozvádzali. Tieto výzvy k súdržnosti boli ochranou voči vonkajším posmešným útokom, i posilou prípadným osamelým a znechuteným jednotlivcom v skupine.
Takéto povzbudivé slová však niektorým potomkom Huncokárov postupom časov nič nehovorili a preto ich mylne chápali a i teraz chápu, ako zdôvodnenie nabádania k príbuzenskej erotike, čo je fatálny omyl. Len špatne vychovaní ľudia hadajú chyby svojich predkov, aby ospravedlnili svoje vlastné neresti. Ak však chybami svojich vlastných predkov chcú pošpiniť i celé etnikum, je to osočenie väčšej časti spoločenstva
Preto nás znepokojuje, že sa nedávno na internete objavili hanlivé vedecké výstupy zo súčasného etnologického výskumu a rozhovor pre brnenský rozhlas o nemorálnom živote celého etnika Huncokárov v Karpatoch. Tieto „mýlne vedecké etnologické tvrdenia“ nepravdivo špinia a hanobia celé etnikum Holzhackerov v Karpatoch i na Záhorí a ich potomkov, pričom len minimálne zodpovedajú skutočnosti. A pri tom jedným z cieľov projektu je i „obnova a revitalizácia huncokárskej kultúry a identity.“
Uvedené hanobiace články svedčia o tom, že pravdepodobným nedostatkom tohto súčasného výskumu je nedostatočne reprezentatívny počet relevantných respondentov a ich teritoriálny pôvod. Zdá sa dokonca, ako by to bola výpoveď etnotógov len o jednej, lebo dvoch mravne devastovaných rodinách a snaha ich amorálnym spôsobom života mravne osočiť celé spoločenstvo Holzhackerov v Malých Karpatoch a na Záhorí. (Určite sa touto nepríjemnou správou budeme v nasledujúcom článku ešte zaoberať.)
Preto pre hodnotenie kultúrno-etických, mravných a erotických otázok Huncokárov je minimálne potrebné hodnotiť ich z pohľadu viacerých respondentov, viacerých rodín a neriadiť etnologický výskum iba podľa respondentov, ktorí sa na predkov hnevajú. Resp. navrhnúť iný pravdivý pohľad, ktorý nebude urážať a špiniť väčšinu potomkov našich predkov, hoci o časti z nich bude vyjadrovať pravdu.
V Malackách bola situácia celkom iná. Grófska rodina bývala priamo v meste. Pálffyovci sa výrazne pričinili o rozvoj mesta Malacky výstavbou viacerých podnikov, verejných budov, parnej píly s úzkorozchodnou železnicou do M. Karpát, zaviedli telegraf a telefón. Postavili viacero škôl, mestských budov, františkánsky kostol s budovou gymnázia s právom verejnosti, ženský kláštor Vincentiek so školou, liehovar a pod.
Zúčastňovali sa občianského i cirkevného života spolu s Malačanmi. Na svojich majetkoch, majeroch, manufaktúrach a v podnikoch zamestnávali občanov Malaciek. Gróf a jeho správca majetku právnik Prenoszil boli váženými občanmi a predsedami viacerých spolkov a korporácií.
Horárne v okolí Malaciek v borových lesoch až po gajarský chotár, boli viaceré postavené v blízkosti mesta a tiež boli obsadené Huncokármi. S tými boli Palffyovci v priamom pracovnom spojení a mnohí mali správanie „nižšej šlachty“, hoci bývali na horárni alebo na píle i po 2 sv. vojne. /Pr. Dvaja Hirnerovci, Fr. Gschill, Hoffan, Nymš, Kyscháry, Sobiehardt a iní/. Viacerí žili priamo v meste.
I Huncokári zo západnej strany Malých Karpát často chodili predávať svoje produkty dohodnutým „kunčaftom“, na výročné jarmoky a trhy, pričom sa vozili s vápnarmi, alebo horskou železničkou.
Celkový duchovný a kultúrny život v meste bol do 2.svet. vojny značne kladne ovplyvnený duchom Pálffyovcov, ich zamestnancami, mešťanmi, živnostníkmi a prítomnými rehoľami. Po nástupe komunistickej moci v r. 1948 sa však všetci ocitli v nemilosti novej správy mesta.
Dušan Dobrovodský, prom. biológ. November 2019