B o l i t o R a k ú š a n i a ?
Holzhackeri /ľudovo Huncokari/ boli kolonisti, ktorých v 18. storočí pozvali Pálffyovci na svoje majetky do Malých Karpát ako odborníkov na pestovanie a spracovanie dreva. Žili skoro 300 rokov v horských horárňach Malých Karpát a v záhorských lesoch ako etnicky uzavretá skupina s vlastnou kultúrou, zvykmi, nárečím a katolíckym náboženstvom. Po II. svetovej vojne splynuli s obyvateľstvom dedín.
Častou témou potomkov Huncokarov je otázka: – Odkiaľ prišli naši predkovia do Malých Karpát, ktorá oblasť Európy je ich skutočnou pravlasťou?
Odpovede nachádzame jednak v kolektívnej pamäti celej skupiny, jednak v zápisoch niektorých farských matrík a obecných kroník, jednak v odpovediach respondentov vo výstupoch z vedeckého výskumu v poslednom desaťročí 20.stor., ďalej štúdiom zvykov a praxe Pálffyovcov a tiež poznaním vtedajších zložitých ekonomických, politických a náboženských pomerov v Rakúsko-Uhorsku a v celej Európe.
Otto Weber píše, že v stredoveku a začiatkom novoveku bol v dôsledku vojen, morov, vpádu Mongolov /1241/, Tatárov a tiež krátkeho priemerného veku obyvateľov v celej Európe nedostatok pracovných síl, preto migrácia bola normálnym javom.
Tento autor príchod kolonistov delí na 3 základné fázy, hoci migrácia bola trvalým javom. Prví kolonisti prišli už za vlády Gejzu II. /1141-1162/. Boli to najmä nemecky hovoriaci baníci, remeselníci a obchodníci, ktorí sa pričinili i o rozvoj ťažby rúd a celkový rozvoj miest. Sami boli zväčša majetní ľudia. Usadili sa najmä v troch oblastiach: Bratislava a okolie, stredné Slovensko / Hauerland/ a Spiš.
Keďže celé Slovensko okrem Záhoria leží v Karpatskom oblúku, týmto Nemcom sa hovorí Karpatskí Nemci. Vo svojom erbe majú slovenský dvojramenný kríž ako znak Slovenskej republiky a troch miest s najväčším osídlením Karpatských Nemcov. Toto pomenovanie označuje pôvodných obyvateľov z Bavorska, Pruska i Saska, ale i iných krajín napr. zo Švajčiarska, z Rakúska, kde sa používa nemecký jazyk. Základným znakom ich súdržnosti zrejme nie je pôvod, ani územie, ale reč.
O druhej etape ďalej Otto Weber vo svojich „pamätiach„ píše.: „V II. etape za panovania uhorského kráľa Ľudovíta I. /1343-1382/ prišli na úpätie Malých Karpát osadníci z Tyrolska a od hraníc Bavorska. Privolala ich sem zo svojho rodiska kráľova švagriná Margita, dcéra nemeckého cisára Henricha, vydatá za Ľudovítovho brata.
Neskôr sa i kráľ Belo IV. obrátil na svojich príbuzných, ktorí mali manželky z oblastí s nemeckým jazykom, aby do spustošeného Uhorska poslali nezamestnaných ľudí zo svojich panstiev. Boli to väčšinou chudobní bezzemkovia vymanení z poddanstva a prichádzajúci zo západu. Tu dostali od zemepána pôdu, ale museli vyklčovať les, odvodniť močiare a za obrábanie platili desiatkovú rentu. Pochádzali z tých istých oblastí, ako v prvej vlne. Boli pri zrode mnohých dedín v okolí Malých Karpát, postupne splynuli s domácim obyvateľstvom a často ostal po nich len názov dediny. Pr. Pernek /Bäreneck – Medvedí kút. Rárbok- Róhrbach- Potok v kroví a pod.
Niekedy počujeme, že niekto označí i našich predkov – Holzhackerov názvom Karpatskí Nemci. Môže to byť správne v tom užšom zmysle, teda označenie podľa reči, ale nemusí to byť správne podľa krajiny pôvodu, podľa rodiska a teda národnosti. Často sa povrchne za Nemcov označujú i Rakúšania a Švajčiari len preto, že ich materčinou je nemčina.
Okrem toho okolnosti príchodu Holzhackerov v 17. a 18. stor. sú celkom iné, ako boli v stredoveku. Podľa názoru viacerých autorov by bolo presnejšie označiť Holzhackerov na Slovensku za nemecky hovoriacich občanov bývajúcich v Malých Karpatoch a zväčša /asi 90%/ pochádzajúcich z rakúskych hôr. Nemožno samozrejme vylúčiť jednotlivé rodiny i z Bavorských, Pruských a Saských území, ktoré hlavne zač.17. storočia migrovali z náboženských dôvodov smerom k Čechám, lebo i oblasť Záhoria bola pred príchodom Pálffyovcov luteránska, potom však striktne katolícka.
Otto Weber v popise rodokmeňa svojej tety Terézie Weberovej /1898/, vydatej za Františka Rybnikára/ 1896/ píše, že jeho prastarý otec Rybnikár Ján bol roľníkom z Podbranča a až jeho vnuk tiež Ján, bol zamestnaný ako drevorubač u Pálffyovcov. /viď. rodokmeň Oľgy Reisenauerovej/. Nemožno teda vylúčiť i Uhorský- Slovenský pôvod.
Otto Weber s manželmi Teréziou Weberovou a Františkom Rybnikárom
Treba zvážiť, že ani Prusko- Rakúske vzťahy v stredoveku neboli láskyplné. V stredoveku sa trón nezískaval hlasovaním, ale bojom. Preto je normálne, že o Bratislavu a Viedeň mali záujem mnohí dobyvatelia, pri čom trpelo domáce obyvateľstvo a menší zemepáni. Zo severu smerovali do Rakúsko- Uhorských krajov Prušiaci, Sasi, Poliaci, Švédi i niektorí pražskí panovníci obyčajne popri rieke Morave a Záhorím. Tak napr. na Moravskom poli pri Gajaroch zahynul i kráľ Přemysl Otakar II.
O prítomnosti nepriateľských Prusov v Malackách svedčí i dobový zápis gvardiána františkánov p. Kiliána Komnanského v kláštornej kronike. Píše: Za prusko- rakúskej vojny – dňa „20. júla 1866 16.000 Prusov vtiahlo do Malaciek a nepriateľským spôsobom podnikalo rôzne výtržnosti… Ešte toho dňa sa pohli na Bratislavu a v Malackách zostalo len malé vojenské teleso. Kým 22. júla zviedli pri Bratislave krvavú bitku, zatiaľ rehoľná rodina… /modlila sa a / …trnula hrôzou a strachom, … lebo vyhrážali sa ako malé deti, že beda Malačanom, keby náhodou bitku prehrali. Na šťastie obidve strany uzavreli prímerie. Za ten čas Prusi sa vrátili z bojiska a až teraz sa začalo sužovanie obyvateľstva. Kláštor bol premenený na vojenský lazaret, …“
Holzhackeri, ako posledná a organizovaná vlna kolonistov prišla na pozvanie Márie Terézie a Pálffyovcov pred 300 až 250 rokmi. Bolo to viacero Waldleutefamilie – horských rodín najmä z vlastného územia Rakúsko- Uhorska, prevažne z Dolného Rakúska, Štajerska a Tirolska. Boli to odborníci na pestovanie a spracovanie dreva. V tej dobe už rezali drevo oblúkovou pílou a nie iba sekerou, ako u nás.O ich Rakúskom pôvode hovorili viacerí predkovia ešte dnes žijúcej generácie potomkov. Moja matka Júlia Gschillová často sp omínala ako pravlasť predkov Rakúsko, hoci tam nikdy nebola.
Dr.Gabriela Habáňová z NÚ SAV v roku 1992 vo svojom výskume na tému: „Zmeny v hodnotových systémoch v kontexte každodennej kultúry“ O skupine tzv. Huncokarov v Malých Karpatoch píše: „Podľa Dr.F. Beránka /ktorý robil výskum priamo v rodinách Huncokarov za prvej ČSR a za Slovenského štátu/ bol vznik skupiny spätý s kolonizačnou politikou …grófa Pálffyho, ktorý v polovici 18. storočia povolal alpských lesných robotníkov s rodinami z juhu Dolného Rakúska a susedného Štajerska na svoje rozsiahle majetky v Malých Karpatoch. Dr.Beránek pri výskume býval u Huncokarov a prešiel ich viacero.
V kolektívnej pamäti tzv. Huncokarov pretrvávalo vedomie pôvodu z Tirolska, resp, z Rakúska. Drevorubači, vedomí si svojej funkcie a poslania hovoria: „Naši praprarodičia pochádzali z Rakúska. To hovorili moji rodičia. Na drevorubačstvo došli, drevo rúbať, lebo tu nebolo takých odborníkov a v Rakúsku boli lepší odborníci.“ /74 ročný lesník z Cajly/. „Lebo to boli majstri drevorubači! /82 ročný lesník zo Smoleníc./ Presídlením … neprišlo k zmene charakteru sociálnych väzieb medzi drevorubačmi a panstvom, o čom by mohla svedčiť i nasledujúca informácia 6O- ročného respondenta zo Smoleníc: „To bolo jednoduché, išel sem Gróf a on si zebral svojich ľudí. A on sa na tých ľudí mohel spolehnút, tí jaksik boli jeho verní.“ Toľko z výskumu v r.1992.
Je tiež známe, že doteraz v strednej časti Malých Karpát, od Pezinka po Plavecký Peter sa našlo len málo výpovedí alebo svedectvo o pôvode Huncokarov mimo Rakúska.
Počul som už i názor, že naši predkovia úmyselne alebo neúmyselne mohli skomoliť alebo zmeniť svoj pôvod:
K tomuto sa vyjadrila Lotti Weberová–Hrozáňová takto: Nechcem poprieť, že tu mohli byť i rodiny z Nemecka rečou i rodom. Neviem. Ale čo je to za človeka, ktorý dokáže poprieť svoj pôvod? Iba človek- prospechár, človek bez zásad dokáže poprieť svoj pôvod pre výhody, ktoré mu to prináša. Ale to naši nerobili ani za Rakúsko-Uhorska, ani za Hitlera, ani za komunistov. Fašizmus i komunizmus im boli cudzie a protivné. V našich rodinách sa zo zásady hovorila pravda, lebo to bola jediná hodnota, ktorú títo ľudia vlastnili.
Potom za I. ČSR a SŠ niektorí požiadali o slovenské občianstvo, lebo ich rodičia a prarodičia sa narodili v slovenských horách, mnohé deti mali slovenských partnerov a báli sa prenasledovania komunistickým režimom pre kolektívnu vinu. Už vtedy bola svetová prax taká, že o občianstvo mohol požiadať každý, kto žil a pracoval aspoň 5 rokov v danej krajine.
Pre Rakúsku verziu pôvodu Huncokarov svedčí i skutočnosť, že panstvá Pálffyovcov v Rakúsku sa nachádzali hlavne v Burgenlande a priľahlom Štejersku, či v Hornom i Dolnom Rakúsku. Ja som doteraz neobjavil ani jedných Pálffyovcov v Nemecku.
Na túto tému vyšiel tiež zaujímavý článok v novinách Pezinčan 6/2013. Autorka Petra Pospechová sa vo svojom článku pýta: Boli to Rakúšania? A uvádza: „Zatiaľ najstaršie doklady o tunajších – ľuďoch z lesov máme vďaka matričným záznamom. Podľa tradičných priezvisk môžeme k Huncokarom priradiť azda Annu Máriu Reisinger, dcéru Filipa a Kataríny z Cajle, či Teréziu Osensvotner, dcéru Mateja, obe z Cajle, narodené v auguste a v septembri 1751. Jednoznačne lesným dieťaťom bola aj Alžbeta, dcéra Mateja Keima a Terézie Osenswontner, nar.24.9.1786. Pri bydlisku rodičov je uvedené „ex silvis Czailensibus“ a sobášili sa v novembri 1780. Pri mene 29. ročného Mateja je poznámka „hulcokár z Rakús“.
Ďalej: Dcéra Vinca Šikulu známeho huncokárskeho autora, spisovateľka Veronika Šikulová v článku “Kedysi v týchto lesoch“ vyslovila názor, že horskí drevorubači prišli prevažne z Dolného Rakúska a zo Štajerska aj s rodinami do tejto oblasti v 18. storočí. / Celý článok je zverejnený na stránke Pravdy, v bloku Názory, zo dňa 25. I. 2017./
V roku 2017 sme si urobili s bratom Milanom výlet cestami prvej triedy z Eisenstadtu /Wiedeň/ juhozápadným smerom na Gratz. Na cintorínoch v priľahlých dedinách a mestách sme úmyselne hľadali hroby s menami zhodnými s priezviskami Huncokarov, /samozrejme nie našich predkov/. Skoro v každom Früdhofe sme 2-3 hľadané mená našli: napr.
Tschurndorf ……………………………….. 3 hroby s menom Steiner /1880 /
Neppersdorf ……………………………….. viac Steinerov a Weber / 1930 /
St. Martin ……………………………….. 3x Weber /1887/, Fráz , Heinrich
Kirschlach (Hrad Palffyovcov) ……. Weber / 1876/, Czermak,
Krumbach /Kirchhof/………………….. Kraus, Weber a veľa – Schwartz
Glognitz /nádherný Bergfrűdhof /…. Weber, Schwartz
Mária Schutz …………………………….. 3 x Steiner, 2 x Eckhardt
Mariazel / Kirchhof /…………………… Weber – /1842 – 1874 /
/1848 – 1890 /
/1878 – 1901/
/1900 – XX /
Tým samozrejme nevylučujeme rodiny i z iných, niektoré i z mimo nemeckých oblastí Európy. Alebo to, že ich príchod mohol byť tiež postupný.
Autori Dr. Hostin a Dr. Tačovský dokonca uvádzajú možnosti príchodu prvých Holzhackerov už pred rokom 1600 a to tiež z oblastí terajšieho Nemecka. Často to boli luteráni, ktorí utekali pred náboženským prenasledovaním a usadili sa na panstve evanjelických Balaššovcov z Plaveckého hradu. Alebo, ako píše Otto Weber, okolo roku 1800 utekali niektorí pred verbovaním do proti napoleónskych vojsk, alebo do proti habsburských povstaní /1604- 1711/.
O jednom takomto skoršom náboženskom dôvode píše v príbehu „ Dutá lipa“ Alexander Nemčovský vo vlastivednom čítaní Devín – V. diel v roku 1936.
Článok je tiež zverejnený v knihe „Z dejín obce Sološnica od Mgr. Ferdinanda Foltýneka z roku 2007. / Pre tento účel je článok o 50% skrátený./
Píše sa v ňom, že starší ľudia / okolo 1800/ zo Sološnice vedia o udalostiach v malej osade v horách nazývanej Hohlind – Dutá lipa, ktorej zbytky nachádzame po dnes. Osada 15-20 chalúp bola staršia ako Sološnica. V archíve malackého panstva sa vraj spomína ako „colónia sub montemrasturn“ – osada pod vrchom Roštún. Pred chalupami rástli lipy. Ako hovorí podanie najväčšia lipa vraj v časoch pred tolerančným patentom Jozefa II. / teda za rekatolizácie oblasti západného Slovenska Pálffyovcami,/ slúžievala za noci utajeným protestantom, vlastne „českým bratom“ za miesto náboženských schôdzok. Lipa mala dutý kmeň a tajní prívrženci vyliezali rebríkom hore do koruny, odtiaľ sa spúšťali do priestornej dutiny a tam spievali žalmy a plakali nad svojim osudom. Bolo to často až príšerné a nezasvätení to pokladali za mátoženie.
A tu zrazu vyhlásením Tolerančného patentu cisárom Jozefom II.13.októbra 1781 svitol tajným vyznavačom „Českým bratom„ deň slobody. Rozpráva sa, že pred milovanou lipou a v jej korune spievali žalmy a radovali sa. Potom sa vysťahovali do Pezinka a do Modry, niektorí však prijali katolícku vieru a prišli do Sološnice. Potom osada spustla. Panstvo tam následne postavilo vápenné pece a zriadilo tam byty pre drevorubačov, ktorých povolalo z Tyrolska, /Aschenschwandtner, Rofner, Stein, Hirner, Weber, Grosshappel, Nitschneider,/ zo Štajerska /Troster, Stein, Himberger, Tandlmayer, atď. Nemcov z Čiech /Hartinger, Strasser, Eckhardt, Gschill…/. Slovákov bolo prijatých len málo /Tulák, Šalát, Vrátny, Rybnikár, Mravec./ Tieto rodiny doposiaľ tu v okolí jestvujú.
Svetlom nádeje v tejto spleti otázok môže byť “Projekt Huncokári“, ktorý na základe prideleného grantu rozpracovala Filozofická fakulta Trnavskej univerzity. Okrem iných stránok života Huncokárov rieši i otázku ich možného územného pôvodu na základe porovnávania rôznych miestnych nárečí v Rakúsku a Nemecku s nárečím Huncokarov.
Veľmi cenným prameňom pre pracovníkov Katedry germanistiky TU je dnes už 90 ročná pani Klotilda Hrozáňová rod.Weberová, Lotti -1928 .
Táto najmladšia dcéra Márie Gschillovej a hájnika Júliusa Webera prežila svoje detstvo a mladosť v huncokárskej rodine a dobre ovláda ich miestny dialekt. Pred II. svet. vojnou navštevovala nemecké a po vojne slovenské triedy ZŠ v Častej a na Píle. Získala tým schopnosť analyticko- syntetického jazykového myslenia a porovnávania týchto „troch jazykov.“ Ona jediná z celej našej rodiny mohla z vlastnej iniciatívy v roku 2005 napísať 30 stranový písomný materiál, obsahujúci gramatické rozdiely pri porovnaní jednotlivých slov a najčastejšie používaných viet a súvetí. Schopná je plynule hovoriť i písať huncokárskym dialektom.
Otto a Lotti Weberovci s rodičmi
Časť rukopisu jej rodného holzhacker dialektu bola so súhlasom autorky zverejnená v Tačovského Kronike rodu Hirner na strane 68 , a na tejto našej WEB stránke pod hlavičkou Klotilda Weberová- Hrozáňová.
Rukopis Lotti Hrozáňovej (1.strana zápiskov spomienok o jazyku predkov)
Prvé výsledky univerzitného výskumu naznačujú, že podobným dialektom sa hovorí v centrálnom Rakúsku v Salzburských Alpách, v územnom trojuholníku – Ľadovec Dachstein s historickým mestom Hallstadtt, ďalej na Salzburg, potom na sever pozdĺž hranice s Bavorskom.
Historické mesto Hallstatt /pozri tiež článok- Výlet do Rakúska/
Salzburg
Sama sesternica Lotti vylučuje Tirolsko pre používanie iných koncoviek pri skracovaní slov pr, ……isch. Držme preto palce TU pri aktuálnom výskume pôvodu našich predkov.
Vľavo sedí Lotti Weberová Hrozáňová, vpravo Dušan Dobrovodský.
V strede Lotti Hrozáňová s dcérou Ľubkou v rozhovore s Doc. Novákovou
Jazykovedci z Trnavskej univerzity Cyrila Metoda na pracovnej návšteve u potomkov /na fotografii s D.Dobrovodským/
Záver: Z doterajších našich poznaní, výpovedí našich predkov a písomných dokumentov vyplýva, že táto tretia migrácia sa od predošlých, chaotických podstatne líšila.
Na základe uvedených poznatkov sa prikláňam k názoru, že Pálffyovci, ako vzorní hodnostári na cisárskom dvore, nezískavali cudzie pracovné sily ani vojenskou silou, ani za peniaze. Preto po vydaní hospodárskych dekrétov: pr. Cisára Maximiliána II. v r. 1545 – „Die Waldordunk Constitúcia Maximiliána“ a Márie Terézie v r. 1769 – „Silvarum Conservadarum et lignicidi Ordo“ Pálffyovci situáciu zvážili, zbytočne ju nekomplikovali a pre hospodárne využívanie lesnej hmoty a nutných nákladov, pozvali odborníkov, ktorých alebo sami mali k dispozícii na svojich majetkoch, alebo ich získali z niektorého migračného tábora oslobodených a nezamestnaných poddaných, okolo väčších miest. /I tento názor študujú výskumníci TU./
Ukazuje sa, že Huncokári aspoň z 90% boli Rakúšania, samozrejme hovoriaci Nemčinou. Pálffyovci sa ukázali ako horliví rekatolizátori na svojich panstvách, preto katolícke náboženstvo u nových zamestnancov pravdepodobne vyžadovali.
Zdá sa teda, že dôvodom presunu Huncokárov bola profesne a kultovo špecifická potreba mať prácu a náboženský pokoj a u Pálffyovcov časovo neodkladný podnikateľský zámer odborne obhospodarovať lesy.
Preto možno predpokladať, že sa od predošlých migrácii táto podstatne líšila. Keďže panstvá Pálffyovcov boli výlučne v Raskúsko-Uhorsku, nepozývali Huncokarov z nepriateľských území. Možno však tiež súhlasiť, že sa napr. pre odchod rozhodli niektoré mladé rodiny s viacgeneračným bývaním, ktorým boli sľúbené lepšie podmienky a sloboda katolíckeho vierovyznania v čase reformácie ich pôvodného zemepána.
Väčšina potomkov Huncokárov je teda presvedčená, že počet Hulcokarov z Nemeckých oblastí nie je ani 10 percentný.
Je na škodu historickej pravde, že všetkým, ktorí v dejinách Huncokárov chcú poznať skutočnú pravdu chýbajú písomné dôkazy. Ako som spoznal etickú, morálnu a duchovnú úroveň väčšiny Pálffyovcov verím, že Pálffyovci začiatkom novoveku všetky príjmy a výdavky, ako i mená zamestnancov dôsledne uchovávali a že napriek revolučným udalostiam stihli tieto písomnosti uložiť a zachovať. Preto by som rád poznal skládku vyše 300 krabíc v našich archívoch, ktoré sú /podľa známeho malackého historika/ doteraz nedotknuté, a teda pre nás nedostupné. Dúfam, že raz sa ujde nejaký grantík i na tieto účely.
My, potomkovia holzhackerov dúfame, že súčasný výskum potvrdí odkazy našich predkov a skutočne dokáže ich rakúsky pôvod. Potom budú následujúce zábery obrazom ich pôvodnej vlasti.
Ľadovec Dachstein 2995 m.
Dušan Dobrovodský /september 2018/