podľa Otta a Lotti Weberovcov

Kultúrno-etické pohľady na život Huncokárov ako zamestnancov Pálffyovcov

Strohé poznámky ľudových výskumníkov a akademický výskum koncom minulého storočia o živote našich predkov naznačujú, že pre známe dôvody žili Huncokári izolovane a ako jednotná komunita v prostredí Malých Karpát. Všetci boli katolíci a prišli pravdepodobne všetci z Rakúska. Pálffyovci si ich pozvali na prácu pri pestovaní lesov, tiež pre zabezpečenie poriadku pri ťažbe dreva, pálenie vápna, výrobu skla v manufaktúrach, ale i pre zamedzenie rozkrádania dreva ľuďmi z dedín, zamedzenie pytliactva a pod. Viacerí respondenti sa vyjadrili, že Huncokári boli v tej dobe lepší odborníci a u nás takých nebolo.

Ako však naznačujú najnovšie názory Dr. Habáňovej, Otta a Loti Weberových, moje nové poznatky, ako i mnohé výpovede respondentov a ich logické posúdenie, život Huncokárov nie je možné opísať bez pochopenia ekonomického, kultúrneho a kultového vplyvu Pálffyovcov a poznania spoločenského života v Uhorsku začiatkom novoveku. Huncokári boli na svoje pracovné zaradenie hrdí, lebo v dobe zrodu kapitalizmu i oni pracovali na základe zmluvy za pravidelnú mzdu. A to ich robilo slobodnými.

Huncokári na naše územie neprišli všetci naraz, ale boli súčasťou obecnej migrácie v Rakúsku a Uhorsku koncom 16. a v priebehu 17. a 18. storočia. Dôvodmi migrácie podľa Otta Webera boli napr.:

• po zrušení poddanstva nedostatok pracovných príležitostí pre narastajúce nemajetné obyvateľstvo v zalesnených západných oblastiach monarchie,
• výpadok obyvateľov v juho–východných oblastiach monarchie v dôsledku morov a nájazdov ázijských votrelcov,
• rozvoj priemyslu v blízkosti miest a požiadavka po pracovnej sile,
• migrácia v dôsledku reformácie a náboženského prenasledovania, 
• útek pred Napoleonom a pred náborom do vojen proti nemu – možno i iné.

O usmernenie časti tejto všeobecnej migrácie práve do Malých Karpát a borových lesov Záhoria sa postarali Pálffyovci. Pálffyovský rod patrí k mladším uhorským aristokratickým rodom. Zo zemianskeho stavu začiatkom 16. stor. sa behom 2-3 generácií prepracovali cez titul grófsky a barónsky, neskôr až ku kniežaciemu. V chode dejín sa priklonili k dynastii Habsburgov na uhorskom tróne a tejto politickej línii ostali verní až do roku 1918. Bol to tiež čas začiatku rozpadu feudalizmu a nástupu priemyselnej výroby hlavne v západnej Európe. Rakúsko – Uhorsko, ako i Rusko, ako mnohonárodnostné monarchie však pokojnú cestu k prechodu na demokratický systém nájsť nemohli a nemôžu. Z toho, čo poznáme usudzujem, že Pálffyovci, hoci sa venovali hlavne štátnej správe, po prevzatí majetku začali i podnikať. Predmetom výroby a predaja bolo najmä drevo, vápno, drevené uhlie, sklo, papier, tehelne, liehovary, manufaktúry na súkno a iné.

Už v druhej polovici 17.stor. v roku 1670 sa na Sklenej Huti začalo vyrábať sklo. V roku 1679 vdova po Mikulášovi IV. Pálffym Eleonóra Harrachová Hutu prenajala na 3 roky trnavskému mešťanovi Jurajovi Bauerovi. Ročný nájom bol 300 zlatých v hotovosti a 5000 sklených zrkadiel a 5000 sklených tabúl. Následne sa Huta rozrástla, zväčšila výrobu i odbyt. Do ukončenia výroby v r. 1749 tam žilo asi 150 ľudí, z nich 140 katolíkov a 10 evanjelikov, ktorí mohli byť evidovaní v Ompitáli /Dolany/. Údaje p.Foltýnka, Kordoša a kniha J.Dubovského a kol. nás presviedčajú, že tam už vtedy žili a pracovali odborníci i pomocníci rôznych národností i konfesií. Niektoré správy naznačujú, že prví sklári a drevorubači mohli pochádzať zo Šumavy, kde už podnikanie v sklárstve existovalo, lebo to boli nemecké priezviská. –

Náš článok „Boli to Rakúšania?“ tiež cituje p. Foltýnka v časti: „Dutá lipa, kde sa hovorí o strastiplnom živote Českých bratov na Hoch-Linde, čo možno bolo po uzavretí sklárne. Pálffyovci ich zamestnať nechceli, ale ani vyhnať. A oni sa dočkali náboženskej slobody až po Tolerančnom patente Jozefa II. Potom luteráni zišli do Modry a noví katolíci z nich do Sološnice. Počas práce v Sklenej huti sa pracovníci necítili ani izolovaní, ani endogamní … Mnohí museli však bývať v blízkosti sklárne, lebo sa nevedelo načasovať hodinu roztavenia skloviny v páňvach. Prílohou k nájomnej zmluve v r. 1679 bola i požiadavka nájomcu, aby prípadný nespratník alebo zlodej mohol byť zatvorený na hrade Červený Kameň do vyriešenia prípadu. /Naznačuje spôsob výkonu súdnej moci Pálffyovcov/. O pracovníkoch sklárne svedčia ich priezviská na výplatnej listine. Je isté, že viacerí tam pracovali ako holzhackeri s drevom, lebo sklárska výroba je náročná na drevo. Nadbytočné drevo pomocou furmanov z dedín nájomca i Palffyovci predávali dedinčanom i manufaktúram v okolí. Intenzívnym výrubom bez obnovy lesa však ostali v okolí sklárne mnohé holé rúbaniská.

Kňaz, spisovateľ a bernolákovec Juraj Fándly /1754-1810/, ktorý sa v Ompitáli narodil, neskôr udáva aj príčinu zániku Glashütten. „Skláreň zrušili pre škody spôsobené zvery a pre nerentabilnosť, ktorú zapríčinili lúpežní zbojníci /zlodeji/. To znamená, že Pálffyovci podcenili ochranu svojho majetku.

Možno prítomnosť Huncokárov už v tej dobe /1670/ vnesie svetlo i na Dr. Tačovským evidovaných, ale v kronike nezaradených prvých Hirnerovcov. Dr. Tačovský vo svojej Kronike rodu Hirner o prvom evidovanom i našom rodinnom /Gschill a Weber/, predkovi Jozefovi Hirn /Hirnerovi /1756/ hovorí, že „prišiel do horárne pod Vysokú pred rokom 1780, ale nemuselo to byť priamo z Rakúska, lebo Hirnerovci už v okolí Limbachu boli evidovaní skoršie.“

Na Sklenej Huti Pálffyovci po 70 rokoch neuspeli. Určite to, okrem iného, ovplyvnil i rozvoj priemyselnej konkurencie. Je tiež logické predpokladať, že po uzavretí manufaktúry /1749/ a nových požiadavkách po železničnom dreve, zmenili Pálffyovci podnikateľský zámer, sústredili sa viac na drevo a investovali do stavby železníc. Preto niektorí Huncokári ostali u Panstva a v mestských lesoch Modry a Pezinka pracovať naďalej. Pálffyovci však poučení minulosťou, zmenili organizáciu práce a zabezpečili si zároveň i dozor nad rozsiahlym majetkom v horách i v boroch na Záhorí. Boli zriadené územné lesné správy, polesia i jednotlivé revíry, za ktoré zodpovedal hájnik – lesník, ktorý mohol nosiť kver –/pušku/. Proti korupcii bolo tiež potrebné, aby v pánskych lesoch horárne neboli pri dedinách, ale niekoľko km v dolinách. Dedinčania i mestá mali pre svoju potrebu urbárske lesy, alebo si museli drevo riadne zakúpiť u majiteľa.

„V polovici 18.stor. zakázala panovníčka Mária Terézia stavanie drevených domov. Dôvodom boli časté požiare, ďalej tiež nedostatok dreva a jeho rastúca cena. Hlavným stavebným materiálom sa stala hlina a kameň: /Viď.M.M. – Malacky v dejinách./ Z toho dôvodu Pálffyovci ani horárne v lesoch nestavali z dreva.

Preto v mimoriadnych podmienkach vytvorili Pálffyovci „samohybný systém“ ochrany, obnovy, ťažby a spracovania dreva už i pre priemyselné a stavebné využitie. Domáce obyvateľstvo k tomu využiť nemohli, preto prijímali nezamestnaných odborníkov z horských oblastí Rakúsko- Uhorska. „Išel gróf a zebral si i svojich ľudzí“ respondent zo Smoleníc. Otto Weber ich nazýva „oddanými poddaným“, ktorí z vôle panstva bývali v dolinách jednotlivo a v prímestských osadách však v skupinách. Všetci boli katolíci, nevlastnili žiaden majetok, neplatili dane, nemuseli rukovať do armády a za prácu dostávali úkolovú mzdu, ako iní robotníci.

Napriek vonkajšej jednote mali Huncokári dvoch pánov, dvoch zamestnávateľov. Boli to kráľovské mestá a panstvo. V prímestských lesoch časť horární postavili mestá a tak vznikli osady, v ktorých život neovplyvňovali Pálffyovci, ale mestské prostredia.

Panstvo reprezentovalo viedenský dvor, malo vysokú európsku vzdelanosť, kultúru, morálku i správanie a tiež očakávalo od všetkých svojich zamestnancov hierarchické osvojenie si daných civilizačných kódov a konštánt o tom, čo je správne, obvyklé a prípustné. Spoločnosť mala svoje najmä kresťanské zásady a normy správania i myslenia, ktoré tvorili ich celkovú hodnotovú orientáciu. Dbali najmä na slušnosť, česť, pravdu,dôveru a spoluprácu. V jednotlivých susedných stupňoch riadenia na seba videli a aktívne sa snažili o spoločné dobro. Jeden ich slogan hovorí: „Kto si nectí pravdu a spravodlivosť, nie je hoden mena Pálffy“.

V celom ich systéme nadriadený bol vzorom životného štýlu pre podriadeného. Viď. Otto Weber „Rodina lesníka bola vzorom pre drevorubačov. Pre rovnakú nemajetnosť však medzi nimi boli vzťahy rovnocennosti“. Preto tiež nikdy nemali žiadneho richtára. Tí, čo sa stotožnili s vnútornou disciplínou pálffyovského panstva mali prácu a živobytie zaistené. Práve pre nútenú izolovanosť na samotách, etické a mravné zásady rodín, celkové hodnotové prostredie, neustále upevňované katolíckym náboženstvom, panovala medzi rodinami Huncokárov navzájom i medzi Huncokármi a panstvom empatická spolupráca. Zrejme preto si pálffyovskí Huncokári svoje zvyky a duchovnú kultúru uchovali dlhšie, ako niektoré prímestské rodiny, ktoré z majetku Pálffyovcov vypadli. A v rám-ci Pálffiovských podmienok o nútenej izolácii Huncokarov na pracoviskách -mohli v skupine vzniknúť i nové duchovné hodnotové vzťahy. Napr. Prevolanie alebo pozdrav: „Holchajcom – držme spolu, držme pokope“. Alebo v duchovnom zmysle „Všetci buďme ako jedna rodina.“ Takéto povzbudzovanie vo svojej predošlej vlasti nepotrebovali, lebo v Alpách sa nekradlo a v dedinách sa hovorilo nemčinou. V Malých Karpatoch však, i pomocou tejto duchovnej jednoty medzi sebou navzájom a medzi sebou a panstvom sa Huncokári cítili slobodní a potrební – dôležití.

Po rozpade monarchie a vzniku I.ČSR ich ten ich kultúrno – etický hodnotový systém chránil a „niesol“ ďalej, takže mnohí z nich prežili na samotách ako žiadaní odborníci, bez straty cti a viery v Boha obe vojny a všetky režimy až do hlbokého socializmu. Zdá sa, že obvinenie z kolektívnej viny komunistami viac postihlo Huncokárov v osadách. Na príčine mohla byť závisť i osobná túžba po odplate nových funkcionárov v dedinách a mestách.

Huncokári boli katolíci.

Túto skutočnosť konštatujú nielen všetci potomkovia, ale i rôzni autori. Pálffyovci ako katolícky zamestnávateľ sústredil sa na výber kresťanov katolíkov, lebo oprávnene predpokladal ich určitú kresťanskú morálnu úroveň, spoľahlivosť, zodpovednosť, svedomitosť, poctivosť a uvedomelú spoluprácu, čo v žiadanej miere nenašli u ľudí v dedinách.

Dr. Habáňová: „Pôvod a z neho vyplývajúca etnická, kultúrna a jazyková odlišnosť od obyvateľov dedín viedli v Malých Karpatoch… k vytvoreniu zomknutej skupiny s vedomím skupinovej spolupatričnosti a vlastnej odlišnosti od okolitého sveta „dolu“, s vlastným hodnotovým systémom, /resp. s hodnotovým systémom svojho zamestnávateľa /..“ Samozrejme pozitívnejším.

Ten systém bol výchovne účinnejší a duchovne bohatší, ako čoraz liberálnejšie a egoistické /sebecké/ názory v dedinách a mestách. Otto Weber: Huncokári videli v tom jedinú možnosť, ako konať svoju prácu podľa želania zamestnávateľa a Pálffyovci, ako jedinú možnosť zaviesť rakúsky poriadok vo “svojej“ časti Uhorska. Huncokári sa v horách necítili sami, lebo mali nad sebou ochranné ruky panstva i Boha. Do dediny chodili slobodne keď potrebovali, zábavu ani prácu tam však nevyhľadávali. Niektorí sedliaci s koňmi si však radi privyrobili pri zvoze dreva.

Existenčná istota u panstva a viera v Boha robili Huncokárov slobodnými a tlmili ich spoločenskú izolovanosť. Pokojne spávali a jedli svoj chlieb, lebo pre nich vzdialenosť určitých potrieb z dedín bola normálnym stavom. Obilie pestovali zriedka, ale ho získavali z dedín výmenou za svoj deputát dreva. Drevo nahradili zberom raždia, alebo výrubom suchých a deformovaných stromov.

Vedeli, že v horách mnoho ľudí na nich v dobrom myslí a panstvo rieši ich mnohé životné problémy. /Pr. Vzdelanie detí, náboženská sloboda, sloboda v rodinnom hospodárení, spoločné trávenie voľného času , alebo „Všade sa voľačo pristavovalo, to ani ten robotník.nefinancoval, ale panstvo.“/

Ich hlavnou starosťou bolo plniť vôľu zamestnávateľa. Bola v tom i jedna nevďačná úloha, lebo hájnici mali hájiť majetok v horách a lesoch proti dovtedajšiemu rozkrádaniu a pytliactvu dedinčanov. Viacerí Huncokári pri tom v boji s pytliakmi obetovali svoje životy. Je zrejmé, že pre to od začiatku medzi horami a dedinou narastali antagonistické vzťahy.

Pálffyovci Huncokárom nepostavili horárne na konci dediny, ale ďaleko v horách, lebo vytvorením priateľských a rodinných zväzkov Huncokárov s dedinčanmi by boli korumpovaní a vydieraní. Je predpoklad, že na toto nebezpečie boli i úmyselne upozornení. Preto zbytočné kontakty s dedinčanmi nevyhľadávali a aj svoje deti od kontaktov odrádzali.

O pôvode Huncokárov tradícia najviac spomína Dolné a Horné Rakúsko a Štajersko. Evidované sú i doklady o pôvode z Pálffyovských panstiev, zo slovenských obcí i zo Šumavy. Pálffyovci vedeli, že dobrý výkon v práci môže podať len emočne spokojný muž a preto podporovali zdravé manželstvo a rodinu podriadených. Známe sú i kmotrovské vzťahy Hulcokárov a Pálffyovcov. Horáreň pridelili len manželským párom. (Július Weber dostal rozhodnutie mesiac pred svadbou).

Preto jazyková i územná izolácia a endogamia neboli príčiny dobrovoľné, ale následky vynútené poslaním Huncokárov. Tiež pre tieto dôvody bolo panstvo s nimi spokojné.

Je zrejmé, že naši Huncokári vo svojej prvotnej vlasti v Rakúsku žili ako všetci ostatní, bez problémov s bilingvizmom a nejakou endogamiou, ale i bez pytliakov a zlodejov dreva. Od nich, zo Soľnohradu /Salzburg/ chodili k nám misionári ešte pred Cyrilom a Metodom. Potom pre konfesijnú nejednotnosť a Luterovo učenie počas stredoveku, vznikalo i v Uhorsku mnoho nedorozumení, zmätkov a bojov. Preto Pálffyovci taký rakúsky pokojný poriadok chceli nastoliť i na svojich majetkoch v Uhorsku. Oni bez katolíckeho kultu žiť nechceli.

„Na rozdiel od ľudí z „dola“ Pálffyovci dávali Holzhackerom istotu dedičného stáleho zamestnania a základných životných potrieb i bez majetku. Do práce chodili ako iní do továrne, ale nemali hodinovú mzdu. I „nadčasy“ pri pomocných prácach boli manželke a deťom platené. Preto boli pracovití a čestní. Huncokár platil v obchode i v hostinci hotovosťou, nepil na sekeru, ani si nemusel požičiavať.“/Otto Weber/. Relatívna rovnosť Huncokárov v práci i majetku bola základom ich vzájomného rovného spoločenského postavenia i vo vzájomných pozitívnych vzťahoch. Dr.Habáňová píše, že „Rovnosť vo vzťahoch vyzdvihovali členovia skupiny ako významnú /integračnú/ hodnotu medzi ľudských väzieb a porovnávali ju s nerovným sociálnym postavením obyvateľov dediny, založenom na majetnosti. …Oproti majetkovým hodnotám ľudí „dole“ stavali horskí drevorubači vlastné morálne kvality – pracovitosť, ale aj slušnosť, skromnosť, rovnosť vo vzťahoch v skupine a pod. Vyšším sebahodnotením v oblasti morálky sa bránili podceňovaniu za nemajetnosť, či chudobu zo strany dedinských ľudí. Naznačená rozdielnosť centrálnych hodnôt oboch skupín Huncokárov vyplývala zo samotnej podstaty ich rozdielnej existencie, ….a tým aj kultúrnych rozdielov.

Dokonca dcéra modranského drevorubača hovorí o vzájomnej empatii takto: „Ono sa to trošku dištancovalo – ľudia zdola. Lebo títo horskí boli viac menej spoločenskí, takí ľudskí, že by radi nadviazali rozhovor. Našli sa aj dolu niektorí, čo boli ochotní baviť sa s človekom, ale boli aj takí, že dali najavo, že nemá záujem s tým drevorubačom hovoriť. Šak aj v dedine bolo, že sa bohatý nebavil s chudobným. Ale tu v okolí Zochovej chaty, tí starousadlíci sa k sebe správali ako brat a sestra. Ale dolu už to bolo horší„.

Dr. Habáňová: „Regulácia vnútorného života skupiny spočívala v dodržiavaní /kresťanských/ obyčají a noriem, pôsobiacich na základe rodinných, príbuzenských, susedských a skupinových vzťahov. Vzťahy v skupine i v rodine niesli výrazné patriarchálne črty.“ Teda platilo, aký otec, taký syn. Ak bol otec nedbanlivý, celá rodina bola ochromená a na posmech. Loti Weberová vo svojich zápisoch hovorí: „Bola cenená osobná úslužnosť, empatia a všeobecná slušnosť v rodine, ku starším a nadriadeným. Cenila sa osobná iniciatíva v prospech celku, na princípe vzájomnej pomoci a zodpovednosti. Ak nás niekto oslovil, museli sme odpovedať v tej istej reči. Do pomoci rodičom v rodine i v lese boli zapájané i staršie deti.“

Hodnotovú orientáciu členov skupiny výrazne ovplyvnili vzory okolia. Pálffyovci boli známi svojimi návykmi cti, spravodlivosti a záujmom o kresťanský životný štýl. V každom hrade a zámku postavili kaplnku a ich deti vychovávali rehoľníci. Mali záujem o podporu a šírenie kresťanstva. V Malackách postavili kostol i kláštor františkánom i sestričkám Vincentkám so školou. Ich úradníci, správcovia a služobníci žili v kresťanskom duchu a boli pre mnohých Malačanov vzorom. Osobne som mnohé takéto rodiny v Malackách poznal. Napr. Starý otec herca Fredyho Swana /ktorého som učil na gymnáziu/, bol správcom grófskych stajní a jeho syn vynikajúcim učiteľom. Malacky neboli kráľovským mestom, ale produktom prítomnosti Pálffyovcov. Preto napodobovanie a odovzdávanie kresťanského spôsobu života sa prejavilo v celej štruktúre Pálffyho zamestnancov i ostatných obyvateľov mesta. Od všetkých bola očakávaná aktívna spolupráca. Je o tom mnoho svedectiev.

Pálffyovci sa k Holzhackerom vždy správali slušne a ústretovo. Otto Weber píše, že pri príchode grófa do Šlógu, gróf vždy pozdravil ako prvý. O pani Grófke bolo známe, že vo voľnom čase plietla svetríky pre deti zo sirotinca, ktorý stál pri zámockej bráne v Malackách. Často tiež chodila na vizitáciu do školy u sestričiek. Pomocnice v kuchyni si mohli zobrať domov nepoužité jedlo, nesmeli však kradnúť, ani klamať. (To mi hovorila moja teta /otcova sestra/ zamestnaná ako pomocnica v kuchyni)./ D.D./

Pálffyovci svoju morálku čakali a žiadali i od svojich priamych podriadených. Svojich kastelánov, familiárov, provízorov, oficiálov, obilníkov, správcov a účtovníkov z radov strednej a nižšej šľachty vyberali veľmi starostlivo po dlhšom sledovaní ich práce. Mgr. Martin Macejka v knihe „Pálffyovci“ cituje Mikuláša Pállffyho o výbere účtovníka na hrade Červený Kameň: „ ..stanovili sme na takého človeka, ktorý bude mať neustále na zreteli Božiu bázeň a úctu a nám bude verne a pravdivo slúžiť pribúdaním našich príjmov a odstránením našich škôd.“ Táto požiadavka mať čestných a skúsených odborníkov uplatňujúcich spoločné dobro bola zo stupňa na stupeň požadovaná až po lesníkov a drevorubačov. Nižší mal konať tak, ako to myslí ten nadriadený. Opačné správanie by medzi spolupracovníkov vnieslo chaos a zvady.

Ak niekto sklamal dôveru, ako napr. v r. 1658 provízor pezinského panstva Štefan Prínyi ….ženatý dopustil sa desaťnásobného smilstva so služobnicou Annou Lubinyovou v kuchyni pezinského hradu, bol z toho škandál a ona bola súdom potrestaná verejným pranierom a on prepustený.

Lesník Richard Dvorák z Kuchyne hovorí: „Huncokár musel poslúchať nadriadeného ako dobre vycvičený pes svojho pána. – Môj dedo nemal za celý život jedny parohy zo streleného jeleňa, tak bol poctivý. Zato tento dedo /Karol Grosshappel – /1890// bol pytliakmi postrelený do kolena a pradedo Ján Gschwandtner /1871/ bol pytliakmi zabitý/“. Iné Dvorákove spomienky viď. naše video „Stretnutie potomkov na Vývrate“. Podobne bol pytliakmi úkladne zabitý i Johan Weber /1861/.

Po vzniku ČSR boli do práce v horách zapojení i záujemci z dedín. Podľa spomínania brata mojej matky lesníka a Huncokára Johana Gschilla /1897/ s tými už bol v Perneku problém. Grófa nebolo, ale grófov hájnik za prvej republiky ďalej poctivo pracoval. Pracovná i osobná morálka Pernečanov bola mizerná. Lesník však vyžadoval od nich svedomitú prácu a pravdu. Preto raz na horára Jána Gschilla pri chôdzi za touto skupinou zo zálohy vystrelil pytliak, člen takejto skupiny, ktorá sa s úlovkom potom delila. Len tesne ho nezranil. Po stretnutí na rúbanisku mu potom horár povedal: „Ak by som bol istý, že si to bol ty, hneď by som ťa zastrelil.“ Potom 2 mesiace Johana polesný nechal chodiť vo dvojici s partnerom. A takéto podobné skúsenosti mali i iné huncokárske rodiny.

Pálffyovskí Huncokári v dedinách nemali veľa priateľov, zato mali všade niekoľko nepriateľov. Huncokárov nikto nemohol pred panstvom obviniť z nespravodlivosti, ale ani ich nechválili, lebo Huncokári dedinčanom nedovolili poškodzovanie záujmov pána, ani štátu. V lese, v horách sa lesník musel každého cudzieho človeka spýtať: Čo tu robíte? a čakal pravdivú odpoveď. Preto vzájomne po sebe „netúžili“, čo bolo veľkou príčinou izolácie a endogamie.

Lotti Hrozáňová –Weberová v rozhovore o rodičoch hovorí: „Ochrana osobnej cti, spravodlivosť a neklamať, to boli jediné hodnoty, čo mali. A ani my deti sme to rodičom nesmeli pokaziť. Bolo treba pozdraviť, poslúchať, na sviatky zavinšovať, spolu vychovávať menšie deti, slušne rozprávať, neohovárať a vedieť sa pomodliť“.

Ak vznikli čulejšie vzťahy medzi Huncokárom a ľuďmi z dedín, Huncokár – lesník bol preložený na iné miesto /Otto W./ „ Huncokár nikdy nebol prepustený.“ Ani opitý kočiš v Malackách, ktorý pri jazde prevrhol koč s grófskym párom do snehu /Lebo mal deti/. Pre panstvo bol vždy dôveryhodnejší, ako hociktorý dedinčan.

Rodina Júlie Gschillovej zo sološnickej doliny

Kresťanské náboženstvo bolo základnou hodnotou väčšiny rodín. Ukázalo sa ako nenahraditeľný výchovný systém detí i dospelých, ktorý ukazoval smer ich osobného duchovného vývinu a navonok sa prejavoval v osobnom pokoji a v ústretovom správaní. Človek nie je dobrý alebo zlý sám od seba, lebo ho ovládajú pudy. Pudy /napr. sebazáchovy, pohlavný/ sa dajú ovládať len výchovou, /u zvierat drezúrou/, preto sú ľudia alebo vychovaní, alebo nevychovaní. A to platí v celej histórii ľudstva.

Podľa svedectva našej matky Júlie Gschillovej- Dobrovodskej /1910/ v rodinách pálffyovských Huncokárov “…výchovu konali obaja rodičia zhodne. Matka priebežne v domácnosti a otec kontrolným pozorovaním a vyžadovaním slušnosti od detí voči sebe. Boli však deťom vzormi vo všetkom, lebo v rodine rodičia naučia deti slušnosti len na sebe. /Dať môžeš len to, čo máš./ “

Vo väčšine rodín sa deti i dospelí doma pravidelne modlili a zúčastňovali sa na bohoslužbách. Viď. Dr. Habáňová o Huncokároch pod chórusom, alebo babka Šimončíková z videa V.S. Tí, čo nemali možnosť ísť do kostola, konali si spoločné alebo súkromné stretnutia pri kríži, v kaplnke alebo u niekoho v dome. /Traja respondenti dokonca spomínajú ako organizátora skupinových zhromaždení v dome Vincenta Grosshappela/ 1859/ na Holinde/. Pri kríži sa stálo, ale v dome všetci kľačali na kolenách a okrem iného odriekali i mravný zákonník desatora.

A takto to mňa a brata Milana učila i naša matka Júlia Dobrovodská – Gschillová /1910 / zo Sološnickej doliny. Podobne sa správali i všetci jej súrodenci i členovia rodiny Weberovej z Častovskej doliny. Po smrti i matky Pauly Gschillovej v roku 1927 Johan a Franci už boli lesníkmi. Vtedy opustili horáreň Rinlein-Žliabky i tri posledné deti a brat Jozef, vyučený pekár, si ich zobral do svojej mladej rodiny v Malackách. O dva roky /1929/ sa celá rodina Georga Gschilla /1870/ a Pauly Gschillovej- Hirnerovej /1874/ a ich dospelé deti Mária, Johana, Johan, Jozef /Pepi/, Michal, Francl, Rézi, Toni, Júlia a Cilka / 1896 až 1913/ zvláštnym obradom na púti u františkánov zasvätila Božskému srdcu.

Matkou Júlie Gschillovej /1910/ a Márie Weberovej bola Paulína Hirnerová/1874/, vydatá za Georga Gschilla, otcom František Hirner 1839. Jej sestra Žofia Hirnerová /1872/ vydatá Schwandtnerová založila rod. vetvu Margita Grosshappelová, Zita Dvoráková a lesník Richard Dvorák /1938/ Kuchyňa – Nivky. A nielen tieto dva rody, ale i všetci ich súrodenci do svojej smrti žili podľa tradičných huncokárskych hodnôt a katolíckeho náboženstva, hoci polovica z nich už nemala partnerov z hôr. A podľa tejto zdedenej morálky vychovali nás a my naše deti a vnúčatá, za čo rodičom pra i pra-prarodičom úprimne ďakujeme a sme na nich hrdí.

Rodina Františka Hirnera 1839 – dcéry, zať Ján Schwandtner, vnučka Margita/Grosshapp/ Žofia S.a Paulína

Lotti Hrozáňová-Weberová o svojej rodine: „Keď v nedeľu doobeda všetci odišli a polievka už vrela, mama zobrala bibliu alebo inú knihu a čítala si ju. A to pokladala za svätenie nedele.

Huncokári z hôr 2-3 x v roku konali spoločné púte do Šaštína, Marianky, na Červený Kameň alebo do Dolian- Ompitálu. Bola to Lenhardi puti. Podľa Katolíckeho kalendára z r.1916 „Úctu ku sv.Leonardovi priniesli v 17.storočí nemeckí osadníci, ktorí boli dosadení po tatárskych a tureckých vpádoch, keď bolo domáce obyvateľstvo vyhubené. Je patrónom uväznených, pastierov a rodičiek.“ Boli to púte bez kňaza, zato mali svojho predspeváka. Často ním bol lesník Július Weber, otec Otta a Lotti.

Podávam ukážku jeho rukopisu:

Je nepochybné, že kresťanstvo výrazne ovplyvňovalo vnútorné myslenie i vonkajšie správanie sa členov väčšej časti etnickej skupiny Huncokárov. Poznali obe dimenzie ľudskej bytosti a preto uprednostnili dobré vzťahy v rodinách i medzi nimi. Mali duchovné hodnoty, svoje zásady, prevolania, želania a pozdravy, ktoré by sme my mali správne analyzovať, chápať a interpretovať. Bolo by nesprávne, aby ich hodnotil ateista a podľa osobného pohľadu, svojho myslenia a svojho správania nazval ich kult „archaickými prejavmi religiozity.“

Viera v Boha nepodlieha móde ani času. Je nadčasová. Tú alebo mám, alebo nemám, tak pred tisíc rokmi, ako i dnes. Viera prerastá v lásku k Bohu a tú každý človek prežíva osobne inakšie. Huncokári svoju vieru a lásku v živote prežívali ako láskavosť a dobroprajnosť k iným. Bola to ich životná nutnosť a vedeli tiež, že sa im to spätne vráti. Duchovné hodnoty im v tých ťažkých vonkajších podmienkach a situáciách dodávali vnútorný pokoj. A vedeli tú radostnú duchovnú súdržnosť i vyjadriť. napr. slovami Holchajcom / Huldig sein zusammen = držme pokope, alebo „Buďme /k sebe/ ako jedna rodina“. I v súčasnosti počujeme niekoho povedať, že susedov má radšej, ako svoju rodinu. A veríme mu a slušný človek nemyslí hneď na eroticko – intímne vzťahy.

Skutočný pravý význam týchto slov je v tom, že si vzájomne posilňovali duchovnú spätosť, empatiu a spolupatričnosť. Súčasne to bol významný výchovný prvok pre deti a mládež. Všetci boli vzájomne verní svojim manželským partnerom, nepotrebovali iných partnerov a nikdy sa nerozvádzali. Tieto výzvy k súdržnosti boli ochranou voči vonkajším posmešným útokom, i posilou prípadným osamelým a znechuteným jednotlivcom v skupine.

Takéto povzbudivé slová však niektorým potomkom Huncokárov postupom časov nič nehovorili a preto ich mylne chápali a i teraz chápu, ako zdôvodnenie nabádania k príbuzenskej erotike, čo je fatálny omyl. Len špatne vychovaní ľudia hadajú chyby svojich predkov, aby ospravedlnili svoje vlastné neresti. Ak však chybami svojich vlastných predkov chcú pošpiniť i celé etnikum, je to osočenie väčšej časti spoločenstva

Preto nás znepokojuje, že sa nedávno na internete objavili hanlivé vedecké výstupy zo súčasného etnologického výskumu a rozhovor pre brnenský rozhlas o nemorálnom živote celého etnika Huncokárov v Karpatoch. Tieto „mýlne vedecké etnologické tvrdenia“ nepravdivo špinia a hanobia celé etnikum Holzhackerov v Karpatoch i na Záhorí a ich potomkov, pričom len minimálne zodpovedajú skutočnosti. A pri tom jedným z cieľov projektu je i „obnova a revitalizácia huncokárskej kultúry a identity.“

Uvedené hanobiace články svedčia o tom, že pravdepodobným nedostatkom tohto súčasného výskumu je nedostatočne reprezentatívny počet relevantných respondentov a ich teritoriálny pôvod. Zdá sa dokonca, ako by to bola výpoveď etnotógov len o jednej, lebo dvoch mravne devastovaných rodinách a snaha ich amorálnym spôsobom života mravne osočiť celé spoločenstvo Holzhackerov v Malých Karpatoch a na Záhorí. (Určite sa touto nepríjemnou správou budeme v nasledujúcom článku ešte zaoberať.)

Preto pre hodnotenie kultúrno-etických, mravných a erotických otázok Huncokárov je minimálne potrebné hodnotiť ich z pohľadu viacerých respondentov, viacerých rodín a neriadiť etnologický výskum iba podľa respondentov, ktorí sa na predkov hnevajú. Resp. navrhnúť iný pravdivý pohľad, ktorý nebude urážať a špiniť väčšinu potomkov našich predkov, hoci o časti z nich bude vyjadrovať pravdu.

V Malackách bola situácia celkom iná. Grófska rodina bývala priamo v meste. Pálffyovci sa výrazne pričinili o rozvoj mesta Malacky výstavbou viacerých podnikov, verejných budov, parnej píly s úzkorozchodnou železnicou do M. Karpát, zaviedli telegraf a telefón. Postavili viacero škôl, mestských budov, františkánsky kostol s budovou gymnázia s právom verejnosti, ženský kláštor Vincentiek so školou, liehovar a pod.

Zúčastňovali sa občianského i cirkevného života spolu s Malačanmi. Na svojich majetkoch, majeroch, manufaktúrach a v podnikoch zamestnávali občanov Malaciek. Gróf a jeho správca majetku právnik Prenoszil boli váženými občanmi a predsedami viacerých spolkov a korporácií.

Horárne v okolí Malaciek v borových lesoch až po gajarský chotár, boli viaceré postavené v blízkosti mesta a tiež boli obsadené Huncokármi. S tými boli Palffyovci v priamom pracovnom spojení a mnohí mali správanie „nižšej šlachty“, hoci bývali na horárni alebo na píle i po 2 sv. vojne. /Pr. Dvaja Hirnerovci, Fr. Gschill, Hoffan, Nymš, Kyscháry, Sobiehardt a iní/. Viacerí žili priamo v meste.

I Huncokári zo západnej strany Malých Karpát často chodili predávať svoje produkty dohodnutým „kunčaftom“, na výročné jarmoky a trhy, pričom sa vozili s vápnarmi, alebo horskou železničkou.

Celkový duchovný a kultúrny život v meste bol do 2.svet. vojny značne kladne ovplyvnený duchom Pálffyovcov, ich zamestnancami, mešťanmi, živnostníkmi a prítomnými rehoľami. Po nástupe komunistickej moci v r. 1948 sa však všetci ocitli v nemilosti novej správy mesta.

Dušan Dobrovodský, prom. biológ. November 2019