VEDECKO – HUNCOKÁRSKE STRETNUTIE NA BABE
30. 6. 2019
Počas storočného postupného zániku etnickej skupiny rakúskych drevorubačov – Holzhackerov – Huncokárov, snažili sa niektorí potomkovia rôznymi formami o zachovanie pamiatky na svojich predkov. Niektorí uchovaním úžitkových predmetov, osobných dokladov a písomností, náboženských predmetov a knižiek, tradičných odevov, rozhovormi s nimi a písaním svojich zážitkov rôznymi literárnymi žánrami, neskôr i za pomoci audio-video snímačov, fotografovaním, zberom dát pomocou internetu i muzeálnou expozíciou v okresných múzeách i na Červenom Kameni. Iní sa zasa svojou činnosťou a starostlivosťou snažili o zachovanie niektorých nehnuteľností, ako sú horské obydlia, kaplnka a horský cintorín na Piesku a pod.
Boli to však a sú iba sporadické snahy jednotlivých nadšencov alebo skupín.
Máme však radosť, že už pred niekoľkými rokmi sa vedenie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FF UCM), po dohode s potomkami Huncokárov z celej malokarpatskej oblasti, rozhodlo požiadať o pridelenie grantu na ukončujúci záchranný výskum zanikajúcej etnickej skupiny Huncokárov – Holzhackerov na Slovensku. Preto sa terajšia dekanka FF UCM Doc. Katarína Nováková už v roku 2013 zúčastnila, okrem iných stretnutí, aj stretnutia potomkov rodín Gschill a Weber v Malackách, kde predstavila svoju víziu tohto výskumu. Potomkovia samozrejme iniciatívu vedcov privítali a prisľúbili spoluprácu.
Doc. Nováková v Malackách a lingvisti z FF UCM na terase u Dušana Dobrovodského.
Po pridelení grantu FF UCM v Trnave sa interdisciplinárny výskum rakúskych drevorubačov v Malých Karpatoch rozbehol vo viacerých smeroch. Univerzita využitím vybraných etnografických, genealogických, lingvistických, pedagogických a historických metodologických prístupov postupne komplexne dokumentuje a analyzuje všetky oblasti života etnickej identity Huncokárov. Pomocou poznania nárečového dialektu našich predkov a jeho porovnávania s rôznymi terajšími dialektmi v nemeckých i rakúskych oblastiach, snažia sa jazykovedci určiť pravlasť karpatských Holzhackerov. Medzi inými im v poznaní huncokárskeho dialektu významne pomáha aj dnes už 92 ročná pani Klotilda Weberová – Hrozáňová, ktorá je dcérou lesníka Júliusa Webera /1894/ a Márie Gschillovej /1896/. Lotti, ako ju familiárne voláme, stále dokonale ovláda nárečie našich predkov. Pri viacnásobných rozhovoroch a dlhých nahrávkach odovzdáva toto dedičstvo jazykovedcom. Jej životopis a časť písomností sú zverejnené na našej stránke www.huncokarivkarpatoch.sk.
Do súčasnosti vykonali vedci z FF UCM niekoľko populárne-vedeckých výstupov o priebehu výskumu, a to najmä pri hodových slávnostiach pri kaplnke Márie Magdalény na Piesku.
Posledná, veľmi vydarená prezentácia, sa uskutočnila pri stretnutí v nedeľu 30.6.2019 v Huncokárskej chalupe v motoreste na Babe.
V peknom počasí a v dobrej nálade sa stretlo viac ako 50 potomkov z troch desiatok pôvodných huncokárskych rodín. Viacerí sme cítili vo vzduchu tú prítomnú empatiu a spolupatričnosť, ktorú naši predkovia vyjadrovali tým známym výrokom: „Všetci sme ako jedna rodina“ –„ Óli hama uáni Familí “. /Alle haben../
Spoločné foto.
Syn Otta Webera Vladimír, dcéra Oľga, Mária Andilová s nevestou a Mária Dobrovodská.
Po príchode hostí nasledovali vzájomné privítania a zoznámenia. Po zahájení sme z aktérov vedeckého výskumu privítali pani dekanku FF UCM doc. Mgr. Katarínu Novákovú, PhD a jej spolupracovníkov pána prof. Mgr. Dušana Fediča, PhD, pána prof. PaedDr. Jána Daneka, CSc. a pána doktoranda Mgr. Pavla Krajčoviča.
Všetci sme tiež radostne privítali i deti Otta Webera Oľgu a Vladimíra a Ottovu sestru Lotti Weberovú so synom Tiborom a vnukom Michalom. Lotti už skoro nič nevidí, zato však myslenie a pamäť ju doteraz neopustili, takže sme dokonca mohli byť svedkami vedeckej diskusie o dialekte našich predkov v priamom prenose.
Zľava sediaci: Ľubomír Peťko, Monika Valentovičová, pani Irena Herchlová a manželia Lindtnerovci.
Potom sa ujali slova vedci z FF UCM. Poslucháčov zaujala najmä špeciálna skladba a výslovnosť niektorých slov rodného dialektu predkov a otázka určenia miesta ich pôvodnej pravlasti v Rakúsku, čo si pozrite na priložených videách.
Pani Irena Herchlová s Dušanom Dobrovodským. Zprava sedí pani Mihalovičová s dcérou a Jozef Gschill s dcérou.
Pani Mihalovičová (vstrede) s dcérkou, Ján Graus.
V popredí sedí Monika Valentovičová z Budmeríc.
Pán Graus z Piesku – Harmónia.
V strede sedí Katarína Hušková, rod. Dobrovodská s dcérou Alickou a Pavol Kršek s manželkou.
Zprava sediaci Tibor Hrozáň, syn Lotky a Vladimír Weber, syn Otta.
Podľa ústneho podania väčšiny našich predkov ich rodičia pochádzali zväčša z Rakúska. Svedčí o tom i výskum Dr. Habáňovej a iných, z roku 1992, ako i iné údaje uvedené Doc. Novákovou.
Prvé výsledky výskumu vedcov FF UCM poukazujú, že zhodnosť nárečí sa našla i na hranici s Nemeckom, ale i hlbšie v Rakúsku. Mohli by to byť napr. horské oblasti južne od terajšej hranice s Bavorskom, alpské horské doliny 30 – 40 km juhovýchodne i juhozápadne od Salzburgu, teda po obidvoch stranách rieky Salzach, ako to na Babe uviedla i Doc. Nováková. Spomenula i okolie masívu Dachstein a mesto Hallstatt, kde sa hľadané nárečie našlo .
Podobne i v oblasti 30-40 km juhozápadne od Salzburgu, západne od rieky Salzach, naši výskumníci konštatovali výskyt hľadaného nárečia. Jedná sa o oblasť Berchtesgaden, v ktorej vraj v minulosti vymrel šľachtický katolícky rod a venoval majetok katolíckemu biskupstvu. Migráciou tu postupne nastal prebytok pracovných síl a tak vznikli i možnosti dislokácie určitých profesií, čo potvrdili i výskumníci FF UCM.
Bolo by zaujímavé preskúmať i široké údolia v povodí rieky Enns s horskými strediskami Radstadt a Schladming. (Zjazdovka Svetového pohára, ktorá leží asi 2000 metrov južne od 2996 m ľadovca Dachstein. Pozri náš článok : Výlet do Rakúska.)
Možno by pre začiatok postačilo určiť južnú hranicu zhodnosti nárečí v šírke hore spomenutých oblastí asi 50-60 km, lebo nárečie v jednotlivých dolinách býva rovnaké. To by ale znamenalo niekde južnejšie naraziť na nárečie iné.
V dobrej nálade často prednášky vedcov na krátko prerušila plodná diskusia, vhodné pohostenie, ako i obdarovanie tematickými suvenírmi.
Nasledovalo spoločné fotografovanie a radostné lúčenie starých i nových priateľov.
Lotti Hrozáňová Weberová v sprievode syna Tibora a vnuka Miška. V pozadí Otto Weber ml.
Rodina Hušková – Jozef, Mária, Alica a Katka.
Úplne vľavo stojí Mária Andilová Gschillová, dcéra pekára Jozefa Gschilla.
Vo vzájomnom rozhovore Jozef Gschill, syn pekára Pepiho Gschila a Doc. Nováková.
Zamyslenie autorov článku nad čiastočnými výsledkami výskumu.:
Na základe informácií podaných expertmi FF UCM na Babe si myslíme, že bez rodných listov bude naozaj ťažké určiť skutočné sídla našich predkov. Kto vie, aká bola štátna administratíva v XVI. a XV. storočí v zapadnutých alpských dolinách, ak u nás niektoré obce zaviedli matriky až po príchode Pálffyovcov?
Preto nám možno bude musieť stačiť iba určenie oblasti, kde sa toto nárečie v Rakúsku vyskytovalo v minulosti, alebo ktorému sa podobá v súčasnosti. Hoci predkovia vo väčšine tvrdili, že sú Rakúšania rodom i bydliskom, myslíme si tiež, že ak by do M.Karpát prišli viaceré rodiny z jednej adresy, tradícia by to možno zachovala.
Otto Weber tiež píše, že začiatkom novoveku zlepšením zdravotnej starostlivosti začal stúpať počet obyvateľstva. I zrušením poddanstva verní poddaní získali slobodu, ale stratili prácu a museli si ju ako slobodní občania sami hľadať. Je logické, že z nehostinného prostredia odchádzali mladé rodiny nielen z horských dolín, ale i z menších usadlostí a dedín.
Ako všetci migranti, putovali všetci k väčším mestám s nádejou, že im rozvíjajúci sa priemysel ponúkne pracovné príležitosti. Nemali však prístrešie pre rodinu a tak mohlo i pri Salzburgu vzniknúť niečo ako tábor alebo slam. I tamojšie biskupstvo a rehoľa im iste charitou a pracovnou ponukou pomáhali. Pani doc. Nováková dokonca spomína možnú činnosť náborových komisárov pre vykrytie nedostatku určitých remesiel v Uhorsku.
Myslíme si, že takto odchádzalo do sveta mnoho mladých rodín i z iných profesií, prepustených poddaných, nevyučených robotníkov a tulákov. Tí šetrnejší mohli zamieriť i do Ameriky. Ale zväčša ich lákali priemyselné a rovinaté oblasti Nemecka, Rakúska, či Uhorska. I Doc. Nováková spomínala na Babe ich možnú prepravu na pltiach do okolia Viedne. Túto myšlienku podporuje i skutočnosť, že pri prvotnom výskume rodokmeňov, nemožno nájsť záznamy o sobášoch rodičov, ale len následné krsty a sobáše detí. / V prvých rodinách nachádzame len úmrtia rodičov/.
Teda predpokladáme, že naši predkovia nemali spoločné rodisko a bydlisko, ale len spoločné miesto dočasného pobytu počas migrácie. Každý mohol pochádzať z inej doliny, alebo oblasti, či dokonca z iného národa.
I my, potomkovia Huncokárov v Malých Karpatoch predpokladáme, že predkovia pochádzali z rôznych dolín a oblastí hlavne Rakúska, že sa predtým nepoznali, ale v novej vlasti ich izolované spoločné životné podmienky, jeden zamestnávateľ, špecifická práca, reč a jedno náboženstvo rýchlo stmelili v jedno etnikum, s jedným jazykom, ktorý sa ďalej nevyvíjal, iba sa vnútorne zjednocoval.
Mnohí teda museli z rodiska odísť pre nezamestnanosť, chudobu, vojny alebo náboženské prenasledovanie a nemali na čo v dobrom spomínať. Preto naši predkovia v Malých Karpatoch s novými starostlivými zamestnávateľmi – katolíkmi Pálffyovcami boli spokojní a k tomu vychovávali i svoje deti. Lebo dobré vzťahy, zabezpečené hmotné potreby a vnútorný pokoj z viery, to boli jediné hodnoty, ktoré deti mohli od rodičov dostať. Známa je časť modlitby Huncokára po práci : „Ďakujem Ti Bože, že som sa mohol do sýta narobiť ,“ / teda zabezpečiť svoju rodinu /.
Jazykové okienko:
Známe je tiež, že všetky živé jazyky sa stáročiami vyvíjajú a preto „žijú“ i ich nárečia. Huncokársky dialekt Rakúšanov v Malých Karpatoch sa od pravlasti osamostatnil pomerne neskoro, pred 280-250 rokmi, preto sa zmenil len málo.
Na rozdiel od Huncokárov jazyky mnohých skorších migrantov alebo zanikli, alebo sú označované ako „ mŕtve“. Napr. Karpatskí Nemci prišli do Uhorských území zo Saska, cez Sliezsko pred 600 až 900 rokmi. /Viď Otto Weber /. Usadili sa na Spiši – v Tauerlande, v okolí Medzeva a v niektorých banských mestách. Ich mantácke dialekty nezanikli, ale sa menili „sami v sebe“ nezávisle na pôvodnej materčine a preto si dnes nielen so Sasmi, ale niektorí ani medzi sebou v jednotlivých dolinách navzájom nerozumejú. /Viď. film Smutné jazyky/.
Ako príklad uvádzame niekoľko slov z Mantácko – nemecko – slovenského slovníka od Ernsta Tomascha /2014/.: Bild –- Pelt, dort – duet, aber – oba, Auge – Áák, zwei – zbáá, warm – boam, Antwort – Ampat, Wetter – Beeta, laufe –lááf, bllau- plóó, a pod. Mantácke nárečie si v sebe zachovalo tiež mnohé archaizmy, ktoré teraz nemčina nepozná.
Jazyk obyvateľov malokarpatských dedín, ktorí pred 600 rokmi dali názvy svojim novým domovom, postupne zanikol. Do polovice minulého storočia po nich ostali len nemecké názvy obcí.
Ďalší dôvod prečo chceme poznať ich národnosť sú udalosti pred a po II. svetovej vojne.. Pred vojnou agenti Henleinovej strany nútili našich predkov prijať fašistické dogmy, chodili z domu do domu a presviedčali ich, že ak rozprávajú nemecky, tak sú Nemci a sľubovali im budúce výhody. Podľa Hitlerovho ríšskeho zákona boli zaradení medzi etnických Nemcov a mladí muži museli narukovať do nemeckej armády.
Po vojne ich zasa socialistický režim obvinil kolektívnou vinou z vlastizrady s Nemcami a vyhnali ich do Východného Nemecka. Oni však vedeli, že už vo viacerých generáciách sa narodili v Malých Karpatoch a ich predkovia boli rodení Rakúšania. Ako obyvatelia Rakúsko – Uhorskej monarchie prijali tak, ako všetci obyvatelia, novozaloženú I.ČSR ako svoj štát, svoju vlasť a do politiky sa nikdy nikto nestaral. Nespravodlivej kolektívnej vine iste napomohol i zaužívaný názov nemeckí drevorubači /teda určenie národnosti podľa reči, pričom nikto nepovedal, že sú to drevorubači z Nemecka, čo by bolo určenie podľa územia – pôvodu /.
Z viacerých podobných dôvodov si myslíme, že naši predkovia boli pôvodne obyvateľmi Rakúska, a preto to boli rakúski drevorubači, alebo drevorubači z Rakús.
Dušan Dobrovodský, Pavol Benčík, Ján Graus