KLOTILDA WEBEROVÁ – HROZÁŃOVÁ – 9O ROČNÁ

Lotti Weberová sa narodila ako šieste dieťa v rodine Márie Gschillovej a Júliusa Webera 29.2. 1928 v horárni pod Červeným Kameňom pri Častej . Ako sama hovorí-

„Keďže som bola posledným dieťaťom, mne sa pri výchove najviac odpustilo /práce a viacej citu/. Často som bola s mamou sama doma, rozprávali sme sa i modlili sa, chodili sme spolu na nákupy a nosili mlieko na zámok. Večer však bolo rušno.“

Do školy začala chodiť do slovenskej Rímsko-katolíckej ľudovej školy v Častej. Po 2 rokoch bol preložený otec na Pílu a Lotti 3 až 6 ročník absolvovala na slovenskej ZŠ na Píle. Keďže Slovenský štát obnovil „meštianky „ / triedy 6 – 8 /, jej uznali 6 tr. na Píle ako prvú meštianku, avšak musela nastúpiť do druhej triedy nemeckej meštianky v Bratislave. Bývala u rehoľných sestier v sirotčinci na Palisádoch. Jazykovo jej bolo ťažko, lebo ona spisovnú nemčinu dovtedy nepoznala a spolužiaci i učitelia sa nad jej nárečím usmievali.

Po II. sv. vojne však boli potrebné 4 meštianky. / Nedostatok prac.príležitostí, preto bolo treba pridať k základnému vzdelanie jeden ročník./ Vtedy široká rodina hľadala pre Lotku vhodné pracovné miesto. Jeden návrh bol v malackej banke, druhý na Okresnom súde v Malackách , ako zapisovateľka. Nakoniec ju na súde prijali ako čakateľku a 7 mesiacov písala zadarmo a platila si poisťovňu. V tom čase si vo večernom kurze, 4 hod denne dopĺňala 4 meštianku. Zápisné a iné poplatky uhradil dobrý „ strýček Pepi„ pekár Jozef Gschill. Ubytovanie jej poskytli Júlia a Martin Dobrovodskí, u ktorých bývala v detskej izbe. Dvojičky Milan a Dušan spávali na širokej posteli pri rodičoch. Lotka ich však zato naučila vybrané slová a násobilku.

V júli 1947 Lotku oficiálne na Súde prijali ako Zmluvnú pracovnú silu za 770 Kčs. Vtedy ešte bol predsedom Okresného súdu v Malackách JUDr. Boradajkovič, ktorý ešte prisahal na kríž.

Po vojne personál z Obdobia Slovenského štátu nastúpil do práce ako predtým, lebo však iný nebol. Avšak keď sa 24.2.1948 dostal k moci Klement Gottwald, o 2 týždne mali všetci pracovníci ráno na stole položenú žiadosť o prijatie do Komunistickej strany. Samozrejme, všetci to podpísali. Žiadosti prišiel pozbierať stranou učený súdruh J.M. / bývalý murár /. A potom zvláštna komisia pod jeho vedením preverovala sudcov i upratovačky, kto čo bol v minulosti. Všetkých prijali, len mňa nie, lebo vraj z Píly prišlo, že moji rodičia boli Nemci. /Kolektívna vina/. A ja som to zapisovala. Ale viacej mi už dali pokoj , do komunistickej strany ma viacej nevolali. Pomohlo to, že brat Pavol v minulosti narukoval do slovenskej armády k banskobystrickému pluku a ten celý prešiel do povstania. Bol partizán a to zachránilo rodinu   pred vyvezením do Nemecka. A celá rodina mala pokoj.

Dokonca v čase veľkých „ čistiek“ v roku 1958, keď „ čistili komunistov„ a ja som sa triasla vo svojej kancelárii, prišiel predseda súdu ku mne a povedal: „ Už to skončilo „

– A bezomňa ? „ Áno bez vás, veď vy nie ste členka strany „ A to som bola už dávno na Krajskom súde na nomenklatúrnom mieste.

Keď sa Lotti dobre osvedčila ako zapisovateľka, bol o jej služby záujem, písala pre rôznych referentov rôzne agendy, zapisovala do pozemkovej knihy, viazané vklady, rozhodnutia o konfiškáciách zhabaného majetku, sirotské prídavky, účtovníctvo i osvedčenia o národnej spoľahlivosti, čo každý štátny úradník musel mať. Poznala teda všetku prácu na Okr. súde. Ak bola požiadavka z Krajského súdu na výpomoc, poslali vždy ju, až si ju tam v októbri 1948 ponechali natrvalo.

Keď bola Loti na materskej, v Senci zo dňa na deň zatvorili vedúceho súdnej správy. Nikto to vedúce miesto nechcel, lebo tam sa písali zápisy do pozemkových kníh v maďarčine a zvláštnym krasopisom. Tak urobili vedúceho úradu zo mňa, že ja si už poradím. Dodatočne som dostala výnimku ministra spravodlivosti, že svoje funkcie môžem vykonávať i bez vysokoškolského vzdelania.

Skoršie som prerušila materskú dovolenku, urobila som si preklad niekoľkých maďarských zápisov a s málom maďarských slov som vzorovo o týždeň písala zápisy do pozemkových kníh. /.Napr. slovo Bekebelistetik znamená – vkladá sa, dostal tento podiel. /

Raz prišiel predseda Krajského súdu a chcel poznať stav určitej trestnej veci. A ja ako nová som ho nepoznala a žiadala som, aby sa mi legitimoval. Najskôr zvážnel, ale potom mi k MDŽ daroval výhernú vkladnú knižku so 100 Kčs vraj za ostražitosť a dôslednosť pri výkone funkcie.

Na otázku, ako sa jej tento kariérny slalom podaril, skromne povedala: „ Nikdy som nikoho nežiadala o povýšenie a plat. Bavila ma moja práca hlavne preto, že som postupovala úplne z dola a teda som poznala prácu všetkých pracovníkov súdov pod sebou. Toto poznanie nemali funkcionári dosadení. Tí dostali pracovnú náplň, ale prácu podriadených na súde často nepoznali a tak sa často mýlili, alebo sa nechali zastupovať. Preto tiež vo funkcii nemali žiadnu istotu, ale ani vážnosť.

Ja som preto každému nadriadenému mohla vyhovieť, ale i poradiť, podriadených som mohla usmerniť, a to ma samo dvíhalo v ich očiach. Sama som často vykonávala školenia pracovníkov i na iných súdoch, lebo som si doštudovala len tú chystanú zmenu a vedela som všetko. Stále mám dobrú pamäť. Ak niekto hľadal určitý spis alebo nariadenie, vedela som, kde to hľadať a ešte 10 rokov na dôchodku mi často kolegyne v týchto veciach volali domov.

Takto som dosiahla najvyššiu možnú civilnú funkciu až na Najvyššom súde.

90. NARODENINY LOTTI WEBEROVEJ HROZÁŇOVEJ

„Samozrejme ani v tomto roku deň mojich narodenín v kalendári nebol./ 29.2. 1928./ Moje deti si však vždy nájdu nejaký termín, kedy to chcú osláviť. Preto sme si doma urobili také menšie rodinné posedenie, ani sme neboli všetci, ale nič som neskúmala. “

Martina – Ottova manželka, ich dcéra a Lotti Weberová

Asi 2 týždne vopred Lotkine deti pozvali maminých bratancov a priateľov na spoločnú oslavu v hoteli ECHO s podmienkou, aby mamke nikto nič o tom nepovedal. Má to byť prekvapenie. A veru bolo. Uskutočnilo sa 4.3. 2018. o 15.3O hod.

„ Asi o 2 týždne prišiel syn Tibor v nedeľu poobede ku mne a prosil, by som si vzala kabát a zašla s nimi na kávu, lebo vraj stále sedím doma. Po dlhšom odmietaní ma presvedčil, že nemám dôvod nepodporiť rodinnú súdržnosť, zamenila som domácu sukňu za šaty a zobrala som kabát. Na otázku kam to ideme povedal, že nech sa veľa nepýtam, lebo havarujeme. Radšej som sa pritlačila do sedadla a mlčala.“

Vo veľkej sále hotela Echo sme ako hostia ticho sedeli na stoličkách usporiadaných do kruhu oproti vchodu. Keď vošla Klotilda so synom, zaznel mohutný potlesk. Tibor ju postavil do stredu a mini kapela zahrala ŽIVIJÓóóó… To už začala chápať situáciu i pani Klotilda. Po utíšení jej Tibor v krátkom príhovore najskôr vysvetlil, čo by videla ak by videla, zablahoželal jej v mene celej rodiny k deväťdesiatym narodeninám, pričom ocenil hlavne jej láskavú trpezlivosť a prezieravú múdrosť pri riešení niektorých situácií a podávaní pomocných rád svojim blížnym.

Vysvetlil jej ďalej, že teraz jej priatelia postupne chcú niečo povedať a ona nech sluchom háda, kto ju oslovuje. Každý môže povedať nejaký zážitok s ňou z minulosti a ešte jej každý môže dať zahrať pesničku, ktorú všetci spolu zaspievame.

A tak sme postupne všetci blahoželali a spomínali, ona hádala a smiala sa, spievalo sa a všetkým bolo veselo. Trvalo to skoro 2 hodiny. Potom nás pozvali k prestretému slávnostnému stolu.

Plní radostných dojmov sme sa rozchádzali až neskoro večer. My bratanci a vzdialenejší príbuzní i známi, deťom oslávenkyne ďakujeme za pekné zážitky a prejavenú vďačnosť svojej maminke.

Pri tejto príležitosti sme jej z vďačnosti odovzdali farebný fotoalbum so 100 fotografiami z posledných 3 rodinných stretnutí potomkov rodín Gschill a Weber. Prítomní hostia si ho so záujmom prezerali a tiež si ho mohli objednať.

Časť z neho vám ponúkame :

 

rodina Peťková         Magálovci a potomkovia rod. Andilových  

                                                            Róbert Andil a jeho rodina

Zľava: syn Otta Webera Vladimír, Ottova manželka Martina a dcéra Oľga, Lotti Weberová-Hrozáňová a Mária Valentovičová