V stredu 8.6.2022 sa v Trnave na UCM konala vedecká konferencia WoodEMA .

Je to medzinárodná asociácia pre ekonomiku, manažment, marketing, kvalitu a ľudské zdroje v lesníctve a lesníckom priemysle. Združuje 10 inštitúcií vedeckého zamerania zo Slovinska, Chorvátska, Srbska, Poľska, Macedónska, USA a 4 zo Slovenska. Zo Slovenska sú to

1. Drevárska fakulta technickej univerzity Zvolen

2. Materiálovotechnologická fakulta STU Bratislava

3. Fakulta masmediálnej komunikácie UCM Trnava

4, Inštitút manažmentu UCM Trnava.

Jednou z hlavných činností je každoročné poriadanie medzinárodných konferencií. Predsedníčkou organizačného výboru tohtoročnej konferencie v Trnave je prof.Renáta Nováková z inštitútu manažmentu UCM Trnava.

Pani profesorka ma 5 dní pred konferenciou požiadala, či by som ako náhradník mohol na konferencii vystúpiť s otváracím 20 min. prejavom o pôsobení Holzhackerov v Malých Karpatoch. Po miernom zaváhaní som jej prosbe vyhovel a následne pripájam text prednášky.

Holzhackeri v Karpatoch.

Vážené dámy, vážení páni , ctení predstavitelia UCM v Trnave.

Je pre mňa veľkou cťou osloviť vás na tomto významnom fóre.

Som Dušan Dobrovodský a moja matka sa narodila v horárni Rinlein – na Žliabkoch v Sološnickej doline. Po matke som teda potomok po etnickej skupine rakúskych Holzhackerov, drevorubačov, ktorí prišli pred 3. storočiami na pozemky Pálffyovcov pracovať s lesnou hmotou.

V záujme ich dokonalého poznania musíme my, potomkovia, lepšie spoznať i dobu, v ktorej tu naši predkovia žili a pracovali.

Bola to zložitá doba. V dôsledku vojen, morových epidémií, po vpáde Mongolov v r.1241., neskôr Tatárov, Turkov a tiež krátkeho priemerného veku obyvateľstva nastal v stredoveku v uhorských oblastiach nedostatok pracovných síl. Ďalej je známe, že nadmernou spotrebou dreva a nedostatočnou výsadbou vznikali v mnohých pohoriach holiny. Preto viedenské panovnícke rody pozývali zo svojich rodísk kolonistov na svoje pozemky. Osadníci zo západu boli najskôr baníci a remeselníci, potom v 14. stor. klčovali lesy, vysušili močiare a založili napr. malokarpatské dediny. Títo splynuli s domácim obyvateľstvom a ostali po nich iba názvy obcí /napr. Pernek– Bäreneck – Medvedí kút, Rárbok- Rórbach- Potok v kroví a pod./

I XVI. storočie bolo zložité obdobie tvorby budúcej Európy, najmä prítomnosťou islamských Turkov a protestantských Husitov v našich kresťanských oblastiach, čo viedlo k častým lokálnym vzburám a vojnám.

V stredoveku i začiatkom novoveku viacerí panovníci upozorňovali šľachtu na nedostatky pri hospodárení v lesoch. V tejto dobe sa zemianský rod Pálffyovcov prezieravo postavil na stranu kresťanských Habsburgovcov a zostal im verný až do rozpadu monarchie. Pálffyovci svoju vernosť trónu dokázali najmä smrťou rytiera Vavrinca Pálffyho v bitke pri Moháči po boku uhorského a českého kráľa Ludovíta II v r.1526, ďalej víťazstvami Mikuláša Pálffyho v protitureckých vojnách a tiež tým, že nikdy nestavali vojsko a netúžili po cisárskej korune. Vynikali však svojou vysokou vzdelanosťou, etikou a morálkou. Už v tejto dobe zastávali viacero vysokých politických, cirkevných a vojenských funkcií . V ich vzájomnej korešpondencii sa našlo viacero upozornení typu: „Kto si nectí česť a spravodlivosť, nie je hoden mena Pálffy,“

Spoločensky sa presadzovali najmä kresťanskou hodnotovou orientáciou a túto vyžadovali i od svojich zamestnancov. K vysokým úradným a spoločenským titulom získavali Páffyovci i majetkové výhody. Napr. Rábsky hrdina Mikuláš Pálffy získal po zadlžených Fugerovcoch v roku 1583 hrad Bíbersburg- Červený Kameň i s priľahlými lesmi.

V stredoveku a zač. novoveku sa lesná hmota využívala chaoticky a nehospodárne. Preto cisár Maximilián II. vydal v roku 1565 dekrét „ Die Waldordung Constitúcia Maximiliána“, ktorý prikazoval hospodárnejšie využívanie lesov. Podobnú povinnosť kládol i Waldordung Márie Terézie z roku 1769 „ Sylwarum konzervadárum et lignicidi ordo “.

Dá sa predpokladať, že ju k tomu iniciovali jej poradcovia Pálffyovci, ktorí zanedbané lesy nedávno dostali do správy a potrebovali pevný lesný zákon. Pochopili, že lesný ekosystém vyžaduje nutné odborné zásahy počas celej vegetačnej doby. Preto sa Pálffyovci rozhodli zaviesť rakúsky poriadok na svojich uhorských majetkoch povolaním rakúskych odborníkov–Holzhackerov do Uhorska. V nasledovnom období sa zvýšil dopyt po stavebnom a železničnom dreve. Pálffyovci boli sami investormi stavby železníc na Záhorí a urobili viaceré opatrenia na zvýšenie produkcie dreva.

Pálffyovci zamestnaných holzhackerov nenechali bývať v dedinách, ale im postavili deputátne domy v dolinách Malých Karpát, kde drevorubači pracovali a dodržiavali horský poriadok. Sami sa nazývali hulchóka a obyvateľstvo dedín ich posmešne nazývalo Huncokári. Každá rodina dostala do užívania dom so záhradou, kúsok poľa, horskú lúku na seno a horský pasienok pre dve kravy. Ošípané, hydinu a zajace mohli chovať neobmedzene, kozy však nie. Skúsenejší z nich boli lesnými hájnikmi a nosili so sebou i kver.

Malú mzdu dostávali pravidelne v hotovosti, takže nakupovať v obchode a pohostinstve nemuseli – na sekeru. Deputátne drevo obyčajne v dedinách vymenili za obilie, ktoré si v mlynoch nechali pomlieť na múku. Chlieb si piekli sami v murovanej peci na dvore. Do dedín chodievali len sporadicky- keď museli. Do práce v domácnosti, pasení dobytka, zbieraní dreva a lesných plodov, ale i platených prácach v lesných škôlkach a čistení pirchsteigov boli zapájané i staršie deti.

Rakúski drevorubači si priniesli viaceré nové nástroje na uľahčenie práce. Napr. u nás sa stromy zotínali len sekerou a Rakúšania priniesli píly. Ich mzda bola úkolová, do roka však každá rodina musela spracovať 800 až 1200 siah dreva. V lete pracovali denne od 6. hodiny do 21. hodiny s jednou 2–3 hod. prestávkou. V zime od 8.hod. do 16. hod s jednou hodinovou obednou prestávkou. Ich katolíckej viere zodpovedá i zvyk, že každodennú prácu začínali slovami: „V mene Božom“ alebo „Začíname s pánom Bohom“. Prácu zase končili slovami: „Ďakujem Bohu za prácu, že som sa mohol dosýta narobiť.“

Deti lesného hájnika Júliusa Webera spomínajú, že pred príchodom otca sa musel urobiť pri vchode do bytu a v byte poriadok, lebo otec mohol priviesť spolupracovníka, návštevu alebo nadriadeného. Pálffyovci sa k Holzhackerom vždy správali slušne a ústretovo. Od podriadených očakávali presné plnenie pracovných i morálnych dohôd často daných písomnou formou až prísahou. Podriadený mal byť priateľom pánových priateľov a nepriateľom pánových nepriateľov. A ak bude treba, má byť ochotný za pána položiť i svoj život. A všetci zamestnanci sa snažili nesklamať ich dôveru a správať sa podľa vôle a mravných hodnôt svojho pána. Napr. na našej stránke – huncokarivkarpatoch- jeden z posledných huncokarov lesník Richard Dvorák z Kuchyne hovorí.: „Hulcokár musel poslúchať nadriadeného ako dobre vycvičený pes svojho pána. Môj dedo /lesný hájnik/, nemal za celý život jedny parohy zo streleného jeleňa, tak bol poctivý. Zato tento dedo Karol Grosshappel /1890/ bol pytliakmi postrelený do kolena a pradedo Ján Gschwandtner /1871/ bol pytliakmi zabitý. Podobne bol zabitý i Johan Weber /1861/.“

Týmto smerom ku kresťanskej etike bola zameraná i výchova detí v rodinách. Lotti a Otto Weberovci o rodičoch hovoria: „Ochrana osobnej cti, spravodlivosť a neklamať, to boli jediné hodnoty čo rodičia mali. A ani my deti sme im to nesmeli pokaziť. Bolo treba pozdraviť, poslúchať, na sviatky zavinšovať, spolu vychovávať menšie deti, slušne rozprávať, neohovárať a vedieť sa pomodliť.“ Na inom mieste tiež povedala: „Bola cenená osobná úslužnosť, empatia a všeobecná slušnosť v rodine, ku starším a nadriadeným. Cenila sa osobná iniciatíva v prospech celku, na princípe vzájomnej pomoci a zodpovednosti za empatiu voči Pálffyovcom i etniku. Ak nás niekto oslovil, museli sme odpovedať v tej istej reči. Do pomoci rodičom v rodine i v lese boli zapájané i staršie deti.“

Moja matka Júlia Gschillová /1910/ o výchove v rodinách Pálffyho Holzhackerov hovorila: „Výchovu detí konali obaja rodičia podľa kresťanských zásad zhodne. Matka priebežne v domácnosti a otec kontrolným pozorovaním a vyžadovaním všeobecnej slušnosti voči sebe. Boli však pre deti vzormi vo všetkom, lebo v rodine naučia rodičia deti slušnosti len na sebe. A pri výchove platí, že dať môžeš len to, čo máš.“

Dr. Habáňová zo SAV o Huncokároch píše: „Regulácia vnútorného života skupiny spočívala v dodržiavaní /kresťanských/ obyčají a noriem, pôsobiacich na základe rodinných, príbuzenských, susedských a skupinových vzťahov. Vzťahy v skupine i v rodine niesli výrazné patriarchálne črty.“ … rovnosť vo vzťahoch vyzdvihovali členovia skupiny ako významnú integračnú hodnotu medzi ľudských väzieb a porovnávali ju s nerovným sociálnym postavením obyvateľov dediny, založenom na rozdielnej majetnosti. Oproti majetkovým hodnotám ľudí „dole“ stavali horskí drevorubači vlastné morálne kvality, ako pracovitosť, ale aj slušnosť, skromnosť, rovnosť vo vzťahoch v skupine a pod. Vyšším sebahodnotením v oblasti morálky sa Holzhackeri bránili podceňovaniu za nemajetnosť, či chudobu zo strany dedinských ľudí. Naznačená rozdielnosť centrálnych hodnôt oboch skupín vyplývala zo samotnej podstaty ich rozdielnej existencie, a tým aj kultúrnych rozdielov.“

Pri formovaní spoločenských i rodinných vzťahov významnú úlohu zohrávalo náboženstvo a viera. Bolo neoddeliteľnou súčasťou ich spoločenského, kultúrneho a duchovného života. Výrazne ich napĺňalo najmä vo chvíľach samoty pri niektorých prácach a dlhších prechodoch. Preto sa radi stretávali na nedeľných bohoslužbách v kostole alebo pri krížoch v prírode. Ak žili v lokalite 2–3 rodiny, tak v nepriaznivom počasí sa stretli v niektorej domácnosti. V nedeľu po bohoslužbe sa stretli v hostinci, niekedy sa i naobedovali a besedovali. Radi sa tiež stretávali pri organizovaných pútiach do okolitých pútnických miest. Svoje príbytky mávali vyzdobené obrazmi svätých a menšími obrazmi na pamiatku prvých sv. prijímaní detí.

Holzhackeri sa vo voľnom čase radi na určitých miestach i zabávali. Napríklad na Holinde si postavili kolkáreň a odbavovali sa tam i rodinné oslavy. Radi si zahrali na harmonike, zaspievali a prípadne i zatancovali rakúsku Šotis- polku.

O pravlasti našich predkov ešte stále vieme málo. Prof. Beránek, Dr. Habáňová, Otto Weber, Dr. Tačovský a iní píšu, že naši predkovia prišli najmä po roku 1700. Eliška Mihalovičová dopĺňa, že prvý zápis v našich matrikách o narodení dieťaťa Anna Mária NAY sa objavuje 11.01.1690, ostatné po roku 1721. V matričných zápisoch sa často objavuje poznámka o zamestnaní účastníka, alebo mieste bydliska napr. ex montibus, ex montibus lignicidae, ex silvis, lignicida, hulzhoker. V niektorých prípadoch pri svadbách je uvedené označenie krajiny pôvodu: pr. austria in Stiriia, ex. Silesia, ex Norbergl, austria Leimbensis, huncokár z Rakús.

V prípade určenia pôvodnej pravlasti Holzhackerov doteraz nedal odpoveď ani žiaden výskum. Musíme však prejaviť spokojnosť s prácou vedcov katedry germanistiky UCM Trnava v roku 2019, ktorí vďaka 93 ročnej holzhackerke pani Klotilde Weberovej- Hrozáňbovej dôkladne zapísali dialekt našich predkov v publikácii UMATUM. Táto učebnica teraz nám, samotným potomkom, ktorých vedie p. Ján Graus a Peter Valentiny, pomáha pôvodnú pravlasť hľadať porovnávaním s rakúskymi nárečiami. Vedie nás to však do južného Korutánska, do oblasti Lavantal.

Myslíme si, že kto nepozná svoju minulosť, ani nevie, kto je. Preto sa občas v rodinách stretávame a spomíname. Na Piesku v Harmónii, asi sto metrov od kaplnky ich patrónky Márie Magdalény, sme založili svoje OZ a malé múzeum pre turistov. Viacerí tvoríme rodokmene predkov a študujeme naše rodinné histórie. Viacero informácií o malokarpatských drevorubačoch nájdeme na www.huncokarivkarpatoch.sk, alebo na adrese OZ potomkoviahuncokarov.

Ďakujem za pozornosť.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

PS. Zdá sa, že referát o Holzhackeroch prítomných zaujal, lebo traja vedci mi po prednáške osobne vyjadrili kladné ocenenie a pani prof. Renáta Nováková na druhý deň vyjadrila nasledovné poďakovanie : „Milý pán Dobrovodský, dovoľte, aby som sa v mene svojom, ale i v mene účastníkov medzinárodnej konferencie WoodEMA 2O22 poďakovala za veľmi zaujímavú a hodnotnú prednášku, ktorou ste nás obohatili v rámci plenárneho jednania. Som veľmi rada, že stále existujú ľudia, ktorí chránia našu históriu a jej hodnoty. Srdečne Vás pozdravujem…. Renata Nováková.

V odpovedi som vyjadril poďakovanie za možnosť propagácie života a práce našich predkov, ako i dejinných súvislostí s rozvojom lesníctva v Karpatskej oblasti.

A ďakujem i všetkým potomkom, ktorí túto našu spoločnú pamäť o predkoch udržiavajú a rozmnožujú.

16.6. 2022 Dušan Dobrovodský