Johan Gschill / 1897– 1973 / bol jedným z lesných hájnikov, ktorí mali pracovné zmluvy podpísané s Pálffyovcami. Narodil sa ako druhé dieťa Georga Gschilla /1870 a Pauly Hirnerovej /1864/ na Žliabkoch v Sološnici. Oženil sa s Rozáliou Haberlovou z horárne Pod Babou. Tak ako všetci Hozhackeri, žil so svojou rodinou v dolinách malokarpatských lesov.  Ich základnou snahou bolo presné a vedomé a zodpovedné plnenie záujmov svojho zamestnávateľa. Bolo to najmä pestovanie, ťažba a ochrana dreva a boj s pytliakmi. Zároveň sa každý snažil o osobnú mravnosť, morálnu bezúhonnosť a osobnú česť, čo im nesmeli pokaziť ani ich deti./L.W. , R.D /. Je tiež logické, že takíto hájnici mali v dedinách dosť nepriateľov.

Bádateľ a príslušník etnika Holzhackerov Otto Weber sa vyjadril, že žiaden Holzhacker sa nikdy nezaujímal o politiku a verejné funkcie a len vzdialene vnímali pomalý rozpad monarchie. S týmito pozitívami prežili mnohí obidva „ prevraty“ po I. i II. svetovej vojne. Po postupnom odchode Pálffyovcov Štátne lesy ochotne zamestnali nie len Holzhackerov, ale i obyvateľov z dedín. Holzhackeri tým stratili dôslednú podporu a ochranu voči zlodejom a pytliakom.

Johanova dcéra Hedvika / 1926/ mi rozprávala nasledovnú príhodu otca. I v prvej ČSR bol Johan nekompromisný voči škodcom tak, ako za Pálffyovcov. Raz pri chôdzi za takou zmiešanou skupinou na rúbanisko pod Babou zo zálohy zaznel výstrel a náboj preletel tesne okolo hlavy lesníka Johana. Johan skočil za strom a vystrelil v smere prvého výstrelu. Vedel, že v tej drevorubačskej skupine je zamestnaný pytliak, ktorý má zbraň zahrabanú v lese. Skupina ho uvoľní a z úlovkom sa všetci podelia. Johan po niekoľkých minútach opatrne pokračoval v ceste hore. Na rúbanisku už boli všetci chlapi spolu. Lesník pristúpil k pytliakovi a hlasne povedal : „ Ak by som bol istý, že si na mňa strielal ty, hneď by som ťa zastrelil. Dávaj si pozor.“ V nasledovných dvoch mesiacoch bol Johanovi pridelený pomocník, aby chodili vo dvojici.

Viacero jeho súrodencov bývalo v Malackách. Bol známy tým, že ak bol pracovne v Malackách navštívil ich všetkých. Posedel, porozprával a zasä s úsmevom odchádzal.

Toto zväčša spravodlivé huncokárske etnikum bolo však po nástupe komunistického režimu postihnuté ešte viac kolektívnou vinou a osobnou pomstou nových obecných a štátnych funkcionárov. Tí najviac snaživí a najzodpovednejší mali v dedinách najviac nepriateľov, z ktorých mnohí sa v socializme dostali k moci. A títo rozhodovali, kto je v našej spoločnej republike zbytočný. Preto i Johan Gschill s rodinou bol vyvezený do NDR. Keďže na Cajle opustil nový dom s manzardou, nebol v Nemecku spokojný a chcel sa do vlasti vrátiť.

Po určitom čase preto zobral ženu, dieťa a starú matku Haberlovú a nabrali smer do ČSR. Teraz sa už nevie, ako cestovali, ale ostáva skutočnosťou, že stará matka im po ceste zomrela a všetci sa museli vrátiť a úradne ju pochovať. Druhý pokus o návrat však už bol úspešný a jednej noci sa rodina vrátila domov. Od susedov sa dozvedeli, že situácia u nás nie je pre nich priaznivá a preto starší členovia rodiny niekoľko dní žili v pivnici. Bývalí nadriadení u Štátnych lesov, spokojní s minulou Johanovou prácou mu pomohli hľadať nové pôsobisko a tak sa Johan znovu stal lesným hájnikom, ale v inoveckých horách pri Trenčíne. I tam za Veľkým Inovcom

zrejme potrebovali dobrého odborníka na pestovanie a ťažbu dreva a ochranu majetku.

Niekedy okolo roku 195O sme s bratom Milanom boli u nich v peknej horárni

na prázdninách. Znovu si tam piekli ten vynikajúci biely chlieb a sušili huby. Odvtedy som nikdy lepší chlieb nejedol.

Ich chromému pastierovi sme tam pomáhali kravy pásť. On, ak mohol, rád si vypil. V lese vtedy dozrievali ostružiny a maliny. Vedeli sme, ako otec doma robieval

šípkové víno. Neviem už, kde sme zohnali 5 litrové poháre a cukor, ale o pár dní už niekde v senníku šuchotalo. „ Cudar „ ako o ňom hovorila gazdiná, nás však prezradil,

keď sa po 4 dňoch objavil na dvore celý červený/ako šašo/. Ružová tvár i ruky až nad lakte a fľakatá košeľa. Nevydržal, chcel to ochutnať a jeden pohár pritom rozbil. Zvyšok chcel vypiť i zo zeme. Na druhý deň vyprázdnil i druhý pohár. Neopil sa, iba sa nabehal. Už si nepamätám, ako nás teta za to pochválila, ale o dva dni sme sa s Inovcom

rozlúčili.

Tento príbeh vzorného pálfyovského lesného hájnika tiež ukazuje, že nakoniec

tých spôsobov osídlenia i iných panstiev Holzhackermi mohlo byť viacero. Napr. Dr. Habáňová spomínala, že si panstvo vymieňalo dobrých odborníkov i pri kartovej hre.

Dobrí podriadení u nich mali svoju budúcnosť.

Johan Gschill svoj dôchodok prežil v Pezinku a s manželskou sú v Pezinku i pochovaní.

Dušan Dobrovodský