4.stretnutie potomkov rodín Weber a Gschill
Záznam pre pamäť zo stretnutia rodín, ktoré sa uskutočnilo dňa 10. augusta 2002 v Sološnici a v Malackách. Zapísal Otto Weber /78 r./
Na pohrebe tety Cilky Krškovej v Malackách sme si dohodli stretnutie rodín v Sološnici na deň 10.8. 2002. Ivan Kršek /64 r./ rozposlal pozvánky všetkým „Huncokarom“. Prišlo sto účastníkov. Kto vie, koľkí z nich vedeli, kto boli Huncokari ?
Bolo v programe stretnutia, že aj táto téma bude prerokovaná.
Stretnutie sa začalo v Základnej škole v Sološnici Keďže meteorológovia predpovedali na tento deň daždivé počasie, organizátori na poslednú chvíľu zabezpečili varenie guláša v poľovníckej chate v Malackách. Zatiaľ čo väčšina účastníkov sa iba schádzala v sološnickej škole, náš gulášmajster Peťko tam už so svojou ženou Irenkou od skorého rána varili a pripravovali stoly …
Okolo pol dvanástej už boli všetky stoličky dookola celej jedálne sološnickej školy obsadené. Na úvod nás všetkých privítal Ivan Kršek krátkym ale vtipným a poučným príhovorom, v ktorom aj vysvetlil, čo sú to Huncokári a čo sme teda svojim pôvodom zač.
Potom nám predložil rodokmeň našej rodiny, vytlačený na veľkých papierových plachtách. Všetci si zo záujmom rodokmeň poprezerali a kto našiel nejakú chybičku, opravil ju. Takže náš rodokmeň bude odteraz presnejší. Potom ma Ivan vyzval, aby som ja, ako najstarší prítomný mužský účastník, porozprával tým mladším niečo z histórie našej rodiny. Tak som sa teda pustil do popisu stručne kroniky o našich predkoch.
Keď som sa v roku 1969 pustil do spisovania kroniky, najprv som začal zbierať údaje od pamätníkov. Lenže ľudská pamäť má obmedzené schopnosti – išlo to pomaly. Medzitým som zistil, že staré matriky sú archivované v Štátnom archíve v Bratislave. Odtiaľ som potom čerpal presné a spoľahlivé údaje. Zistil som, že v obsiahlych kronikách si nemusím všímať mená – tých bolo veľmi veľa, ale stačilo sledovať rubriku „ zamestnanie a bydlisko“. Väčšina občanov v tom čase mala totiž zapísané zamestnanie PLEBENS /robotník/. Iba zriedka sa vyskytlo zamestnanie LIGNICIDA /drevorubač /. Rovnako to bolo s bydliskom. Iba málo občanov malo bydlisko EX SYLVIS alebo MONTIBUS /v horách/. Toto mi umožnilo rýchlo získať údaje, ktoré som potreboval nájsť, lebo takých priezvisk, ktoré mali ako zamestnanie uvedené „ drevorubač z hôr“ nebolo až tak veľa. Zo získaných údajov poskladať – skompletovať jednotlivé rodiny už bola pre mňa zábava.
Tak ako niekto lúšti krížovky, ja som kompletoval rodiny predkov za posledných 200 rokov. Ide o dosť rozsiahly materiál, ktorý sa mi podarilo sústrediť, avšak na tomto mieste to nie je možné všetko publikovať. Iba uvádzam, že prvý sobáš drevorubača bol zaznamenaný
v Častej dňa 6. mája 1753.
Kedy a ako sa sem naši predkovia – drevorubači –„Huncokári„ dostali ?
18.storočie bolo poznamenané rozvojom lesného hospodárstva. Na zavádzanie intenzívnych spôsobov spracovania dreva a ochrany lesa si na svoje majetky povolal najväčší zemepánbratislavskej župy gróf Pálffy drevorubačov z alpských regiónov / z Dolného Rakúska a Štajerska/. Týmto nechal postaviť drevorubačské domce v odľahlých samotách v lesoch Malých Karpát.
Jednotlivé usadlosti boli od seba vzdialené 3 až 6 km a od dedín boli vzdialené 5 až 10 km.
Pohľad z Roštúna na Kolovrátok. Cestou ďalej a po doline vpravo 4km je Sklená huta a o ďalšie 4 km, cestou okolo vrchu Jelenec, je horáreň Holind. Ďalšie 4 km severne, v sološnickej doline, je horáreň Žliabky.
Drevorubači mohli chovať 2-3 kravy, ošípané a hydinu, kozy však nie. Museli ale za určitú mzdu odvádzať prácu v lese. Medzi sebou rozprávali nárečím svojej pôvodnej vlasti. Drevorubač / Holzhacker/ vo svojom nárečí vyslovovali ako „Hulc hoka“. Slovenskí miestni obyvatelia ich nazývali „Huncokári“. S týmto označením pretrvávali celých 250 rokov/ t.j. od príchodu v r. 1750 až doteraz./
Ako sa žilo huncokárom na odľahlých lesných samotách
Vo všetkej činnosti boli odkázaní sami na seba. Ich styk s obyvateľmi dedín a miest bol zriedkavý. Museli však chodiť za nákupmi, do kostola, na sobáše, krsty a pohreby dolu do najbližšej obce. Čiže styky iba sporadické.
Náboženstvo.
Prevažne rímsko- katolícke. Do kostola v nedeľu alebo počas sviatkov chodievala iba časť rodiny – otec a väčšie deti. Matky sa zatiaľ starali o menšie deti a pripravovali obed. Za nepriaznivého počasia, kedy sa do vzdialeného kostola nedalo ísť, modlila sa rodina doma pod vedením staršieho člena rodiny.
Vianoce a koniec roka.
Huncokári si priniesli z pôvodnej vlasti náboženské návyky osláv vianočných a silvestrovských večerov. V tento deň držali prísny pôst. Večerala sa hríbová polievka a múčme jedlá / makové perky, tvarohové parené buchtičky/, oplátky s medom a ovocie – domáce jabĺčka a orechy. Po večeri sa rodina zúčastnila posviacky celej domácnosti, vrátane maštale. Dobytok a ostatné domáce zvieratá tiež dostali vianočnú nádielku. Večera na Silvestra bola podobná, ako na Vianoce.
Oslavné udalosti Huncokárov.
Huncokári mali svoje osobitné sviatky, ktoré náležite oslavovali. Boli to sviatok sv.Vincenta /22. január/ a púť a hody na Piesku /am Sand/ v deň sviatku sv. Magdaleny /22. júla/ a púť na Červený Kameň/ 15. augusta./ Sporadicky sa zúčastňovali na púti do Šastína a do Mariatálu. Tieto oslavy Huncokári radi oslavovali, lebo inokedy nebolo veľa možností ani času stretnúť sa. Tu treba spomenúť aj vzácne stretávky rodín na sviatok Všetkých svätých. Jedna skupina putovala peši na záhorské cintoríny / Sološnica, kuchyňa/ a iná skupina smerovala zo Záhoria do Ompitálu a Častej. Po pietnom akte sa posedelo v miestnom hostinci a keď bolo už tma, mašírovali sme cez hory domov. Tmavým lesom sme sa vrátili domov až okolo polnoci.
Svadby a zábavy v horách.
Viacerí Hulcokári ovládali hudobné nástroje – najviac harmoniku – heligónku. Títo hrávali na svadbách a na zábavných posedeniach. Najčastejšie oslavy boli na Holinde.
Tam boli aj kolkárne, kde muži skúšali svoje svaly. Tieto zábavy však spĺňali aj pracovný účel – harmonikár veselo hral, keď zrazu pani domáca zavelila: „ Halt- stáť“. Milí hostia, asi bude pršať, a preto v rámci prestávky v zábave treba všetko seno na lúke pohrabať a uložiť do kôp. Tam sú hrable a vidly. Keď bolo všetko hotové, zábava veselo pokračovala ďalej.
Zmienka o zajačikovom chlebíku.
Keď Huncokári odchádzali niekde na dlhšiu cestu, brali si so sebou kus chleba. A keď sa vrátili späť domov, deti ich už vítali. Huncokári za odmenu dávali svoj nespotrebovaný chlieb ako „hasenbrot“ – chlieb od zajačika, čomu sa deti vždy potešili, lebo tomu verili. Potom však, keď k nám prišli na návštevu solventnejší príbuzní z Malaciek, tí Hasebrot nepoznali, naopak obdarovali nás rôznymi nevídanými sladkosťami, takže takéto návštevy sme ako deti kvalifikovali ako superudalosti.
Huncokárski dokumentaristi.
Máme fotografie Huncokárov hlavne z obdobia 1914 až 1916. Robil ich tiež Hulcokár František Langer z Kuchynských hôr. V tejto činnosti v roku 1930 až 1940 pokračoval náš strýčko Anton Gschill z Malaciek. Od roku 1941 som v tejto činnosti pokračoval dlhé roky v Bratislave ja, Otto Weber.
Huncokárska spravodajská služba.
SIS vtedy ešte nefungovala. Mali sme však spojenie prostredníctvom žobrákov, drotára a turistov/ luftárov/, ktorí sa spravidla zastavili na odľahlých huncokárskych usadlostiach, kde mali „štatút“ hostí. Biksádsky žobrák pravidelne prenášal správy medzi Huncokármi. Po príchode na usadlosť bol pohostený, večer porozprával čo je nové v iných Huncokárskych rodinách, prenocoval a ráno išiel ďalej. Rovnako aj drotár Kopilec zo Smoleníc. Každý hosť bol ubytovaný rovnakým spôsobom: V lete prespal na povale v sene, v zime sa zasa znieslo seno z povale do domu a postlalo sa na ňom. Turisti – luftári sa zastavili na mlieko a kus reči, posedeli a pokračovali k ďalšej usadlosti.
Vzťah Huncokárov k predstaveným.
Huncokári nemali nikdy vlastného vodcu. Ku svojmu zemepánovi /grófovi / sa správali ako „oddaní poddaní „.Nezvykli rebelovať, preto ich zemepán okrem práce nijako neobmedzoval. V čase mojej mladosti sme grófa Karola Pálffyho stretávali na pochôdzke lesom, chodil sám, bez ochranky a bez hovorcu. Starší pamätníci spomínali, že / v skupine drevorubačov / málokedy sa im podarilo grófa pozdraviť, pretože to bol on, čo vždy pozdravil prvý a prihovoril sa im.
Poznámka autora: rovnaké móresy podaktorých dnešných mocipánov sa preniesli až do dnešných čias, avšak s malým rozdielom – úcta k „oddaným poddaným“ je im vlastná iba tak mesiac pred voľbami.
Zdravotná starostlivosť u huncokárov
bola veľmi sťažená tým, že na odľahlé samoty bolo ťažko dostať lekára. Chorých liečili najbližší príbuzní a susedia liečivými rastlinami aj spoločnými modlitbami. Zomieralo sa na zápal pľúc, ovčie kiahne, ale aj po úrazoch. V niektorých rodinách predčasne zomreli rodičia, osirelé deti buď zostali samé, alebo si ich rozobrala rodina. V nevýhode boli dospievajúce dievčence, lebo zostali v rodinnom azyle u príbuzných „zašité„ na odľahlej samote, kým ich tam náhodný princ neobjavil a neoslobodil.
Vzdelanie detí.
Až do roku 1918 im panstvo /gróf / zabezpečovalo horského učiteľa, ktorý učil deti čítať, písať, počítať a náboženstvo priamo v sídlach drevorubačov a v ich materinskom jazyku. Po vzniku I.ČSR bola zavedená školská povinnosť a deti drevorubačov museli začať dochádzať a do 10 km vzdialených dedinských škôl. Napr. deti zo Sklených hút a Kolovrátku museli šliapať 1O-11 km cesty do Sološnice, čo v zimnom období v snehu trvalo aj 5 -6 hodín denne. To boli neľudské podmienky. Preto, kto mohol, snažil sa z týchto odľahlých miest presídliť bližšie do dediny.
Po vzniku I. ČSR – po roku 1918
postupne dochádzalo k pokroku najmä na úseku budovania cestnej siete, dopravy, elektrifikácie obcí, vznikali nové školy, pošta i lekárske ordinácie. To sa však dialo iba dole v obciach, horských ľudí- Huncokarov pokrok ustavične obchádzal. To vytváralo hlavný impulz k tomu, že kto mohol, každý sa snažil z odľahlých lesných pustatín vymaniť.
Po druhej svetovej vojne
štátna správa postupne zlikvidovala drevorubačské usadlosti. Huncokári si museli nájsť nové uplatnenie- roztratili sa medzi ostatné obyvateľstvo a tak po 250 rokoch prakticky zanikli a zostali už len v spomienkach pamätníkov.
Toľko z histórie našich predkov – Holzhackerov- Huncokarov.
Naše posedenie v Sološnickej škole sme ešte využili na zablahoželanie našim jubilantom, ktorí v roku 2002 oslavujú vzácne výročia svojich narodenín.
- 7O rokov – Mária Andilová, rod Gschillová , Bratislava
- 6O rokov – Ivan Valentovič , Dubová pri Modre
- 55 rokov – Pavel Valentovič, Budmerice
- 5O rokov – Štefan Drefko , Budmerice
- 5O rokov – Marta Petrášová, rod. Weberová , Sološnica
- 5O rokov – Milan Weber, Smolenice
- 45 rokov – Alenka Ďurišová, rod. Weberová, Malacky
- 45 rokov – Vladimir Weber, Bratislava.
Podĺa programu nasledovala cesta na miestny cintorín v Sološnici ku hrobu našich starých rodičov Juraja a Pauly Gschillových.
Po vzdaní piety sme sa odobrali autami do Malaciek na poľovnícku chatu na Pašoviskách, kde náš gulášmajster Peťko so svojou družinou mal už pripravený výborný guláš. Počasie nám výnimočne prialo, takže posedenie pri stoloch na čistinke pred chatou bolo veľmi prijemné. Okrem pripraveného gulášu sem potomkovia Huncokárov nanosili z domu všelijaké dobroty na jedenie aj na pitie, takže sme sa dochuti porozprávali v prijemnej a srdečnej atmosfére do neskorého večera.
K záznamu z tohto stretnutia prikladám :
- Prezenčnú listinu
- Fotografie zo stretnutia
- Súpis potomstva našich starých rodičov.
Záverom sa chcem poďakovať všetkým účastníkom stretnutia za hojnú účasť a dobrú náladu, ktorou prispeli ku zdaru nášho stretnutia.
V Bratislave, zaznamenané v novembri 2002.
Otto Weber, v.r.
