Július a Mária Weberovci – podľa spomienok ich detí Otta a Lotti .

Mali spolu 6 detí.

Boli to rodičia i našich rodinných kronikárov Otta a Lotti, ktorí sa od roku 1960 zaujímali o minulosť rodín Weber a Gschill, navštevovali jednotlivé rodiny Hulcokárov, hľadali pramene v starej literatúre, v matrikách malokarpatských obcí a fár, ako i v štátnom archíve. Otto všetko postupne zapisoval a svoje poznatky a zverejňoval na 8 pravidelných rodinných stretnutiach od r. 1979 do r.2013.

Július Weber sa narodil na Cajle 11.3. 1894 rodičom Jánovi Weberovi- 1861 a Anne Troster-1868. V mladosti v rokoch 1907 až 1914 bol Július u Pálffyovcov drevorubačom. V rokoch 1915 až 1919 slúžil vojenskú službu u Honvédov. Po prvej svet. vojne ho Pálffyovci zamestnali a dňa 15.2. 1919 ho menovali za lesníka v rôznych usadlostiach. Začal bývať u rodičov na Hutách.

9.6. 1919 sa oženil s Máriou Gschillovou /1896/ a necelý mesiac pred svadbou 15.5. mu pridelili horáreň na Šišoretnej.

Po skončení 2. svetovej vojny pred vyvezením do Nemecka rodinu zachránila účasť syna Pavla v SNP. Súčasne sa však k moci dostali noví mocipáni, ale i bývalí pytliaci a zlodeji dreva a Júliusa ponechali v službe len do 30.6.1945

Od 28.9. 1945 do 31.3.1946 boli u najstaršej dcéry Valentovičovej v Budmericiach. Od 1.4.1946 do 18.12. 1954 bývali v Pezinku- Cajli na Zumberku, č.d. 186. Od 19. 12. 1954 do 26.10.1959 bol horárom v Limbachu na Šenkárke. Výkon služby ukončil 11. mája 1957. Potom bol práce-neschopný do 11. mája 1958. Od 26. 10. 1959 až do smrti, t.j. do 17.8.1966 bývali u dcéry v Budmericiach, č.d. 445.

Poznámka D.D. : Viacerých potomkov som sa pýtal, prečo lesníkov často prekladali na nové lokality . Lesník Richard Dvorák i Otto Weber potvrdili, že to bola hlavne spokojnosť a záujem vrchnosti o spoľahlivých pracovníkov, ktorým vyhoveli v ich požiadavkách / školopovinné deti, pracovný úraz / a pod. Pri takejto rotácii panstvo presťahovalo i niekoľko rodín, no posledný dom v tom kolotoči bol zvyčajne prázdny, alebo úmrtím alebo prepustením nezodpovedného pracovníka.

Osobne si strýka Júliusa pamätám ako pokojného,  málovravného človeka s miernym úsmevom na tvári. Zdalo sa, že vedel čo chce dosiahnuť a robil pre to rozumné kroky. Doma i v práci vyžadoval poriadok a poslušnosť detí i podriadených.

Deti vychovávala matka celý deň a on to kotroloval. Po príchode z práce pozrel ako sú vyčistené topánky, na fogaši uložené kabáty a čapice, či je poriadok vo veľkej kuchyni, lebo často priviedol návštevu, alebo žiadateľa o službu.

On vedel, že jeho česť a povesť závisia od správania sa celej rodiny. I najmladšia jeho dcéra Lotti to zdôraznila slovami : „ Ochrana osobnej cti, spravodlivosť a neklamať, to boli jediné hodnoty, čo rodičia mali. A ani my deti sme im to nesmeli pokaziť. Bolo treba pozdraviť, poslúchať, na sviatky zavinšovať, spolu vychovávať menšie deti, slušne rozprávať, neohovárať a vedieť sa pomodliť. … ak nás niekto oslovil, museli sme odpovedať v tej istej reči.“.

Otec Július sa tiež staral, aby miestnosti v byte boli vyzdobené obrazmi svätých a obrazmi pripomínajúce prvé sv. prijímanie detí. Ich všetky vysvedčenia skladoval v malom kufríku.

Deti, ak nepracovali, museli byť čisto oblečené. Menším deťom bielizeň a šaty šila matka. Starším chlapcom otec dával krajčírovi šiť šaty a obleky z deputátnych štofov, aby nerobili hanbu. Každý musel mať v takom obleku i hrebeň na vlasy a vreckovku. Pripomínal im, aby nevyzerali ako zanedbané deti mnohých roľníkov a hoferov.

On sám nosil pod oblekom zelenú obšitú vestu. Vpredu mala malé vrecko na hodinky. Tie z jednej dierky viseli na malom valčeku a striebornej retiazke, aby nevypadli ani z vrecka, ani z ruky. Retiazku ešte zdobili i ozdobné „grandle“, čo boli pekne upravené zvieracie zuby. Všetky gombíky na veste, obleku i „ na hubertuse“ boli vyrezané z jeleních parohov. Zhotovoval a vyrezával ich výlučne sám. Svedčilo to o jeho povahe i zásadách, veď sa pokladal za „ pánskeho jágra.“ V tej dobe bol každý nadriadený pre podriadeného súčasťou pánstva. Preto i on pri vhodných príležitostiach navštevoval príbytky drevorubačov a povzbudivo ich usmerňoval.

Július sa snažil, aby jeho deti mali záujem o vzdelanie. Keď chodili do „ meštianky“ chodili na bicykloch, niekedy v zime museli tam i bývať. Aby im skrátil dlhé popoľudnia a zvýšíl ich vzdelanosť prihlásil ich na hodiny hry na husliach. V Častej to učil p. učiteľ Mičko. Pani Mičková zasa piekla na svadby Otec vedomosti detí v nedeľu preskúšal a často museli i maľovať skice. Otto nám v roku 2007 povedal: „ Raz chytil môj výtvor, triasol ním a viackrát volal „ Wos is tos? No sag, wos is tos? Povedal som, že som napodobnil Pikasa. Ale on len opakoval to svoje, „ trojuholníková hlava a jedno oko, vos is tos? “

Menšiu chuť do učenia mal syn Pavol. Ten myslel len na autá. Otec ho motivoval, že teda bude pekárom, napomínal ho a nakoniec ho zaviedol ku švagrovi Pepi Gshillovi do Malaciek, aby ho pekárom vyučil. Stalo sa, ale Pavol sa v Malackách napokon i oženil a celý život pracoval ako šofér na okresnom úrade.

Lotti si spomína, že keď mala asi 12 rokov dostala 2 výchovné pohlavky. Od otca jeden i od matky jeden. Od otca za to, že malé kačičky, ktoré pásla na dvore ušli jej dolu potokom, ktorý tiekol za dvorom. Otec ich nižšie musel z potoka, celý mokrý, zachraňovať. Matka ju raz za prítomnosti kamarátky požiadala o prinesenie dreva do kuchyne. Lotti odpovedala: „hneď “, ale na to zabudla. O chvíľu dostala pohlavok, za čo sa pred kamarátkou veľmi hanbila. „Utiekla som do izby, plakala som a strčila hlavu do perín. Nechcelo sa mi ani žiť a úmyselne som preto prestala dýchať. Matka mi neskôr vysvetlila, že odpoveď h n e ď znamená p o č k a j, alebo n i k d y a aby som to slovo radšej odteraz nepoužívala. Pre mňa to bolo poučenie na celý život.

Otec a staršie deti chodili v nedeľu do kostola alebo do hradnej kaplnky. Najmladšia Lotti si spomína, že keď nastalo ticho a polievka už vrela, matka otvorila bibliu a ticho sa modlila, alebo dcérke čitala. A to pokladala za svätenie nedele.

Hulcokári radi chodili 2-3 krát do roka na púte. Bola to pre nich kultová i spoločenská udalosť. MUDr. Tačovský v stati o náboženstve píše o Júlusovi Weberovi ako o jednom z predspevákov na týchto pútiach. Zdôrazňuje, že to boli muži požívajúci úctu a autoritu u členov skupiny. Pripájame jeho rukopisom zapísaných niekoľko náboženských piesní. Július i Mária sa po slovensky naučili písať sami.

Počas dlhých zimných večerov si otec Július často čítal. Nie noviny, ale odborné a náučné knihy. Napr. o liečivých rastlinách, pestovaní stromov, mal atlasy zvierat, vtákov a pod. Sedával pri petrolejke, pred ktorou mal na stojánku tienidlo. Často takto robil i mesačné pracovné uzávierky.

Július Weber sa rád zabával a bol veselý. Raz si u Júliusa vyrezávané gombíky objednal Ing, J.Peťko , manžel Irenky Gschillovej. Urobil mu ich štyridsať a na otázku ceny mu Július povedal „ Za prvý mi daj halier, za druhý raz toľko … a tak až po posledný.“ Inžinier s tým súhlasil : „Hovorím, dobre. Ale keď som začal rátať, tak som sa nedopočítal. To už pri asi 14 gombíkoch bolo cez 8 tisíc. Videl som, že ma to zruinuje a že ma zase raz ten Július prekabátil.“

Július a Franci Rybnikár boli švagrovia a radi sa škádlili. Napr. pri rodinnej návšteve Július rodinu s úsmevom vítal. … „ a čo vás toľko došlo, to nemohol vybaviť jeden? “

Raz na svadbe na Holinde Franci Rybnikár zaspal a Július nad ním zopäl ruky a začal sa modliť. Ešte aj sviečku držal. Hostia najskôr stíchli, ale potom sa išli popukať od smiechu. To Franciho prebralo, otriasol sa a schmatol Júliusa , že ho okúpe v tunke vonku pod rínou. Rybnikár bol silák a s Júliusom nemal veľký problém. Nad tunkou ho však len oprskal a pohrozil mu. A hneď sa to muselo zapiť.

Pýtal som sa, čo rád otec jedával. Lotti odpovedala, že otec mal žalúdočný vred a najradšej jedol biely chlieb, mlieko a slíže bez lekváru, ale s tvarohom. Mária ich rada varila a vždy plnú misu. Nimi potom hostila i náhodných hostí v každom dennom i nočnom čase. Na tú misu slížov si spomínal i bratanec Ivan Kršek s priateľom Jožkom Mravkom, Otto pri večernej návšteve na Šenkárke a tiež naši rodičia Dobrovodskí , ako i ja s bratom Milanom, ktorí sme na Cajle boli v jedno leto na prázdninách pásť kravy.

Rád si vypil domáce huralové /bazové/ víno, hlavne pri kartách so synmi a kamarátmi. Hovorí sa, že ak mal partnera, hral by i dva dni. Ak nemal, vedel hrať mariáš i sám so sebou.

Otec mal rád vo všetkom poriadok. Preto všetko muselo mať svoje miesto a ak niekto niečo potreboval, potom to mal vrátiť do pôvodnej polohy, aby to nikto nemusel hľadať. Otto sa raz pred otcom poplieskal po všetkých vreckách pri hľadaní vreckového nožíka. Otec sa čudoval : „ Čo to robíš ? Čo tu tancuješ ? Ako môžeš hľadať nôž?. Ty nevieš, že nožík má len jedno vrecko, lebo v druhom máš vreckovku a to dokopy nepatrí.“

Pri návšteve brata Engelberta v nemeckom Munchenbergu sa Lotti dostala i do jeho malej pivnice. Mal v nej precízny poriadok, všetko náčinie malo svoju krabičku a viselo v zákrytoch. Pri obdive toho poriadku jej brat povedal : „Celý život som čakal i na návštevu nášho otca.“

U stolára Budanca na Hoštákoch dal Július vyrobiť kredenc s viacerými poličkami a zásuvkami. Hore bol chlieb, masť a lekvár, v šuplíkoch rôzne náčinie a náradie. Otec občas vyšetroval, kto to pomiešal. Prikazoval : …kde si to vzal, tam to daj, nech je v tom poriadok.

Július Weber bol tiež zručný rezbár kuchynských i hospodárskych nástrojov.

Pred prácou sa opásal veľkou zásterou, a až potom si sadol na lancl. Vystrúhal na ňom všetko drevené náčinie, ako rúčky, varešky i lopatku na múku a obilie.  Z kúpených surovín si namiešal pušný prach a vyrábal náboje do brokovnice. Podobne si tiež rezal tabak z listov a šúlal si cigarety.

Na vojenčine na Kuchajde sa od priateľa „šustra“ naučil opravovať i šiť topánky. Kúpil si formy, kopyto, dratvu, šidlá, pevný špagát, drevené kolíčky, kolofóniu a máčal kožu, aby zmäkla. A potom šil a príštipkoval topánky celej rodine.

O jeho spravodlivosti svedčí i nasledovná príhoda, Raz chlapci idúc zo školy videli v dedine jedného nespratníka kradnúť. Doma o tom povedali otcovi. Neskôr sa Július dozvedel, že na okresnom súde prebieha proces s dotyčným nespratníkom, ale bez priamych dôkazov. Preto pri ďalšom pojednávaní posadil obidvoch protestujúcich chlapcov na bicykel , dotiahol ich do jednacej miestnosti a obaja tam museli svedčiť o priebehu daného trestného činu. Pričom zárukou pravdy bol otec Július Weber.

Rodina Weberová bola v Častej i na Píle obľúbená. Lotti si spomína, že i po presťahovaní ich rovesníci pozývali na hody a iné slávnosti a na spoločné zábavy.

Jeho manželka Mária Gchillova bola najstaršou dcérou Georga a Pauly Gschillovývh zo Žliabkov nad Sološnicou. Ako najstaršia ovládala už v mladosti všetky práce. Pri vození obilia do mlyna sa do nej zamiloval mlynárov syn. Jeho bohatí rodičia však boli proti známosti s chudobným dievčaťom bez majetku. Pre svoje vlastné zdokonalenie a pomoc vo vzdialenej rodine Mária odišla na rok do Viedne za slúžku. Naučila sa všetko, čo bolo potrebné pre modernú nevestu, i piecť zacherovu tortu. Po návrate však zistila, že snúbenec je ženatý.

V tom čase Július Weber urobil lesnícke skúšky a vďaka osudu sa raz vybral na Žliabky vypýtať si Máriu za nevestu. O dva mesiace bola v sološnickej doline svadba a Mária sa stala gazdinou na Šišoretnom. Rok po svadbe sa im narodila prvá dcérka Otília a potom ešte 5 detí. Lotti bola najmladšia.

Mária bola manželkou do voza i do koča. Ich kravy Ruža, Fiala a Šekla nepoznali bič, ale na zavolanie prichádzali k volajúcemu pre kôrku chleba. Ich horáreň radi navštevovali i pocestní, luftári i žobrák z Biksádu. Podľa Lotti tento človek sa volal Bakanec, ktorý vyrábal a roznášal brezové metly. Ten prišiel , dostal zajesť, porozprával, čo je nové u vzdialených susedov, kto sa oženil a kto zomrel a tiež vedel, kedy kde bude zakáľačka. Primerane prenocoval. Ráno dostal zlepenec a mlieko a s odkazmi pre známych odchádzal na inú usadlosť.

Lotti bola posledným dieťaťom a bola často doma s matkou sama. Napr. si pamätá, že v nedeľu doobeda, keď všetci starší odišli do kostola a polievka už ticho vrela, matka otvorila Bibliu písanú švabachom a čítala si z nej. A to považovala za svoje svätenie nedele.

Mária bola známa svojou pohostinnosťou. Rada piekla a varila. Keď sme sa jej pýtali, prečo varí len vo veľkých hrncoch, odpovedala, že iné hrnce nemá a tiež, že „ ak by niekto prišiel, čo by som mu ponúkla?

Mária bola známa i ako dobrá liečiteľka. Väčšinu chorôb liečila čajmi a vypotením. Raz prišli deti zo školy a matka im hovorí, aby boli ticho, lebo v izbe niekto spí. A kto je to? Mária vysvetlila: Neviem, zabúchal na dvere a prosil o čaj. Kašlal a videla som, že má horúčku. Tak som ho dala do postele a keď sa vyspí, pôjde ďalej. Je to vojak a že ide do kasární na Turecký vrch nad Jablońovým.

Mária mala až do staroby dobré zdravie. V roku 1962 však ochorela na anémiu. Pravidelne navštevovala onkológiu. V roku 1964 však prejavila záujem vidieť ešte rodnú dolinu. Najmladšie deti Otto a Lotti s rodinami ju raz, aby nevedel otec, zobrali na dvojdňový výlet nad Sološnicu. Navštívili jej rodisko Rinlein- Žliabky a na veľkej lúke na Kunštoku pod Roštúnom postavili stanový tábor. Večer sa k nim pridal i bratanec Engelbert Weber, syn Júliusovho brata so synom Johanom a s deťmi. Podobne i Pavol Weber so synom Milanom. Večer strávili pri vatre, harmonike a speve. Chladnú noc prežili v stanoch a v aute. Po raňajkách vykonali niekoľko návštev na Záhorí a unavenú Máriu zaviezli naspäť do nemocnice. Bola unavená, ale šťastná. Mária podľahla zákernej chorobe v r.1966. Pochovaní sú v Slávičom údolí.