Z Huncokára pekár

Životný príbeh Pepiho Gschilla.

Jozef Gschill sa narodil v r. 1902 v rodine chudobného lesného hájnika holzhackera Juraja Gschilla /1870-1916/ ako piate dieťa. Rodiskom bola horáreň na Žliabkoch za Roštúnom v Sološnickej doline.

Peppi Gschill prvý zľava.

V holzhackerských rodinách deti často pomáhali rodičom pri ich práci, takže popri práci v lese vedel každý i upiecť chlieb v murovanej peci na dvore. Preto v tých revolučných časoch sa štrnásť ročný Pepi rozhodol, že nebude drevorubačom, ale pekárom. Odišiel do Modry k židovskému pekárovi za učňa. Nebol však spokojný so starou technológiou pečenia, kedy sa z rozohriatej pece vyhrabal popol a následne sa v nej upieklo 20-30 chlebov. Preto po vyučení  pokračoval v Malackách u pekárov – židov Cincenheima a Bergera / Čím dlhšia vandrovka, tým väčšia múdrosť/. Po dvoch rokoch sa Berger dostal do problémov a rozhodol sa jednu zo svojich dvoch pekární predať. Mladý Jozef ostal bez práce. Preto sa striedavo zamestnal u františkánov na stavbe nového gymnázia a po remesle sa obzeral.

O pekárskom  remesle mal svoju svetlú víziu a preto sa rozhodol ambiciózne si požičať peniaze od svojej tety huncokárky Žofie Gschwandtnerovej a pekárstvo na námestí kúpil. Hoci začiatok podnikania bol ťažký, presadil sa pomocou svojej húževnatosti a znalostiam. Raz pred štvrtkovým jarmokom kúpil vrece múky a v noci zamiesil na žemle, nad ránom rozkúril pec a počas jarmoku ich všetky ešte teplé predal. V piatok opäť kúpil vrece múky a v sobotu ich zase predal. Pracoval sám a začalo sa mu dariť. Žid Berger, ktorý mu pekáreň na námestí predal, mal svoju druhú pekáreň pri farskom kostole. Keď videl, že Pepi už predáva chlieb a pečivo, rozložil si na trávnik pred Gschillovým obchodom obrus a tam predával svoje výrobky. A vtedy nastal tvrdý „konkurenčný boj“ . Gschill predával žemle pät kusov za grajciar. Žid vonku volal na príchodzích: Ja vám dám šesť žemlí za grajciar. Gschill však vyvesil nápis: Sedem žemlí za grajciar a po niekoľkých dňoch už viac Berger neprišiel. Pepi Gschill mal však vždy svoj tovar poobede vypredaný a výrobu ďalej rozširoval.

Zakrátko postavil jedno poschodovú prístavbu k domu i k bašte pri kostole, ako byt pre svoju budúcu rodinu a nový predajný priestor. Ten však prenajal a zakrátko sa oženil. Jeho manželkou bola Františka Terálová / 1908 – 1986 /. Jozef a Františka vychovali dve deti.: Jozefa / 25.1. 1929 / a Máriu / 4.8. 1932.

Sediaci Jozef Gschill s manželkou Františkou, za nim stojí dcéra Mária, syn Jozef a manžel Márie Ľudovít Andil.

Potom Pepi pre rodinu spolu s priateľom kúpili i Cíncenheimov dom na rohu Zámockej a cesty ku synagóge. Po smrti rodičov v Sološnickej doline v roku 1927 sa Pepi postaral i o 3 najmladších súrodencov Antona, Júliu -17 r, / neskôr Dobrovodskú/ a Cecíliu 14 r./neskôr Krškovú/. V dome často bývali i cezpoľní učni.

Antona Pepi vyučil za pekára, dievčence pomáhali s rozvozom pečiva, pracovali v kuchyni, v predajni a konali i iné pomocné práce.

Prvý zľava Anton Gschill, tretí zľava Pavol Weber (syn Júliusa), v strede stojí pri peci Jozef Gschill. Fotografia vznikla v r. 1936.

V roku 1935 Jozef prestaval starú pec na drevo na modernú parnú, čím zabezpečil výrazný rozvoj a dobrú kvalitu výrobkov. a stal sa vyhľadávaným výrobcom pekárskych výrobkov v Malackách. Chlieb a pečivo rozvážal i iným predajcom v Malackách a v okolí. Ešte za prvej ČSR si ho malackí živnostníci zvolili za predsedu svojho cechu.

Zľava: Otto Weber, Pavol Weber, Jozef Gschill ml.

Na svojom osobnom aute často navštevoval celú rodinu.

Na návšteve u sestry Márie Weberovej na Píle. Zprava stojí:Lotti Weberová, vedľa matka Mária (sestra Peppiho), Peppi Gschill s dcérou Máriou, hájnik Július Weber a na kraji stojí priateľ František. 

Známy bol tiež svojou dobročinnosťou. Pomáhal vdovám, bezdomovcom a žobrákom. Keďže nepredával chlieb z predošlého dňa, po zatvorení predajne večer o osemnástej rozdal alebo lacno predal nepredaný chlieb čakajúcim vdovám pri obchode.

Denne chodieval do kostola. Raz videl, ako preletel peceň chleba ponad múr na nádvorie kostola a hneď ho zobral chovanec z detského domova. Dozvedel sa, že chlieb vyhodil jeho učeň – tiež domovák, „lebo chovanci občas hladujú“. Odvtedy výhodne zásoboval i detský domov pri zámockej bráne, ktorý založili Pálffyovci.

Strýko Pepi k rozvozu chleba a dovozu múky používal i nákladné auto. Jeho riadičom bol pán Blusk. Toto auto k pohonu používalo drevný plyn. Na korbe bol spaľovací agregát, do ktorého sa sypali z vrchu drevené brikety, uškrtil sa prívod vzduchu a nedokonalým horením vznikal len CO, jedovatý a ešte horľavý oxid uhoľnatý. Ten sa v motore ďalej spaľoval na CO2, čo poháňalo auto.

Bolo samozrejmosťou, že za vojny po príchode Rusov do Malaciek strýka od auta ihneď „oslobodili„ a auto naložili  iným cenným tovarom napr. bicyklami. Napr. zobrali bicykel i Gschillovej dcére a keď sa ohradila, dal jej dotyčný vojak hodinky z vrecka, kde ich mal viacero. Videl to však iný a ona po rozkaze „ Davaj časy “ nemala ani bicykel, ani hodinky. Osobne ako dieťa som videl, že pri zámockej bráne na lúčke v pravo čakalo na odvoz do Ruska tisíce nakradnutých bicyklov.

K naloženému nákladnému autu v noci postavili dvoch automatčíkov a na druhý deň ich poslali do Ruska. Samozrejme i s pánom Bluskom ako vojnovým zajatcom. Za dva dni sa dostali na Zakarpatskú Ukrajinu, ktorá bola ešte do júla 1945 súčasťou Slovenska. Keďže sa minuli drevené brikety z vezených vriec, auto sa zastavilo. Eskortujúci červenoarmejci sa rozhodli niekde u Rusínov prenocovať a ráno mal p. Blusk rezať drevené brikety. Obaja geroji sa však večer opili a noci im pán Blusk utiekol.  Po niekoľkých dňoch sa vrátil šťastne domov.

Strýko Pepi vo svojej ľudomilnej činnosti pokračoval i po vojne a ďalej  rozdával deformovaný chlieb i po zavedení lístkového prídelového systému. Otto Weber tiež spomínal, že v najťažších povojnových dňoch členom rodiny posielal chlieb do Bratislavy po našom otcovi Martinovi Dobrovodskom, ktorý bol zamestnaný u Dunajplavby. V tom čase pri východe z nástupíšť do staničnej haly stáli oproti sebe na vyvýšených podstavcoch dvaja uniformovaní kontrolóri, ktorým každý cestujúci musel ukázať otvorenú tašku alebo aktovku. Otec v aktovke nosieval celý chlieb a ľavý kontrolór ho nechával prejsť. /Možno sa niektorý chlieb ušiel aj jemu/.

Po vojne bol zavedený lístkový prídelový systém. Preto strýka Jozefa za rozdávanie deformovaných chlebov v Malackách nová socialistická moc zatvorila a poslali ho do pracovného tábora na stavbu Oravskej priehrady. Po dvoch týždňoch sa však strýkova vec sabotáže socialistického zriadenia preriešila na priestupok a on sa mohol vrátiť. Samozrejme po znárodnení v 1948 roku ho vyviezli s rodinou do maštaľných priestorov v Hasprunke a celý majetok rodine Gschillovej, tak ako ostatným, skonfiškovali- znárodnili. Neskôr bolo umožnené rodine Gschillovej bývať v zhabanom byte na Záhoráckej ulici a užívať i záhradu. Jozef sa však vrátenia majetku nikdy nedožil. Potomkovia Holzhackerov Juraja a Pauly Gschill však doteraz na Pepiho spomínajú ako na dobrodincu celej rodiny.

Oslava menín,  oslávenec Jozef Gschill je druhý zľava.

Fotografia z roku 1979, na prvom rodinnom stretnutí v Sološnickej doline Peppi Gschill sedí v spoločnosti (zľava) Júliusa Peťka, Milana Kašiaka, Irenky Peťkovej a Jána Krška.

Pochovaný je na starom cintoríne v Malackách, tretí hrob od hlavného kríža v pravo.

VEDECKO – HUNCOKÁRSKE STRETNUTIE NA BABE

30. 6. 2019

Počas storočného postupného zániku etnickej skupiny rakúskych drevorubačov – Holzhackerov – Huncokárov, snažili sa niektorí potomkovia rôznymi formami o zachovanie pamiatky na svojich predkov. Niektorí uchovaním úžitkových predmetov, osobných dokladov a písomností, náboženských predmetov a knižiek, tradičných odevov, rozhovormi s nimi a písaním svojich zážitkov rôznymi literárnymi žánrami, neskôr i za pomoci audio-video snímačov, fotografovaním, zberom dát pomocou internetu i muzeálnou expozíciou v okresných múzeách i na Červenom Kameni. Iní sa zasa svojou činnosťou a starostlivosťou snažili o zachovanie niektorých nehnuteľností, ako sú horské obydlia, kaplnka a horský cintorín na Piesku a pod.

Boli to však a sú iba sporadické snahy jednotlivých nadšencov alebo skupín.

Máme však radosť, že už pred niekoľkými rokmi sa vedenie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave (FF UCM), po dohode s potomkami Huncokárov z celej malokarpatskej oblasti, rozhodlo požiadať o pridelenie grantu na ukončujúci záchranný výskum zanikajúcej etnickej skupiny Huncokárov – Holzhackerov na Slovensku. Preto sa terajšia dekanka FF UCM Doc. Katarína Nováková už v roku 2013 zúčastnila, okrem iných stretnutí, aj stretnutia potomkov rodín Gschill a Weber v Malackách, kde predstavila svoju víziu tohto výskumu. Potomkovia samozrejme iniciatívu vedcov privítali a prisľúbili spoluprácu.

Doc. Nováková v Malackách a lingvisti z FF UCM  na terase u Dušana Dobrovodského.

Po pridelení grantu FF UCM v Trnave sa interdisciplinárny výskum rakúskych drevorubačov v Malých Karpatoch rozbehol vo viacerých smeroch. Univerzita využitím vybraných etnografických, genealogických, lingvistických, pedagogických a historických metodologických prístupov postupne komplexne dokumentuje a analyzuje všetky oblasti života etnickej identity Huncokárov. Pomocou poznania nárečového dialektu našich predkov a jeho porovnávania s rôznymi terajšími dialektmi v nemeckých i rakúskych oblastiach, snažia sa jazykovedci určiť pravlasť karpatských Holzhackerov. Medzi inými im v poznaní huncokárskeho dialektu významne pomáha aj dnes už 92 ročná pani Klotilda Weberová – Hrozáňová, ktorá je dcérou lesníka Júliusa Webera /1894/ a Márie Gschillovej /1896/. Lotti, ako ju familiárne voláme, stále dokonale ovláda nárečie našich predkov. Pri viacnásobných rozhovoroch a dlhých nahrávkach odovzdáva toto dedičstvo jazykovedcom. Jej životopis a časť písomností sú zverejnené na našej stránke www.huncokarivkarpatoch.sk.

Do súčasnosti vykonali vedci z FF UCM niekoľko populárne-vedeckých výstupov o priebehu výskumu, a to najmä pri hodových slávnostiach pri kaplnke Márie Magdalény na Piesku.

Posledná, veľmi vydarená prezentácia, sa uskutočnila pri stretnutí v nedeľu 30.6.2019 v Huncokárskej chalupe v motoreste na Babe.

V peknom počasí a v dobrej nálade sa stretlo viac ako 50 potomkov z troch desiatok pôvodných huncokárskych rodín. Viacerí sme cítili vo vzduchu tú prítomnú empatiu a spolupatričnosť, ktorú naši predkovia vyjadrovali tým známym výrokom: „Všetci sme ako jedna rodina“ –„ Óli hama uáni Familí “. /Alle haben../

Spoločné foto.

Syn Otta Webera Vladimír, dcéra Oľga, Mária Andilová s nevestou a Mária Dobrovodská.

Po príchode hostí nasledovali vzájomné privítania a zoznámenia. Po zahájení sme z aktérov vedeckého výskumu privítali pani dekanku FF UCM doc. Mgr. Katarínu Novákovú, PhD a  jej spolupracovníkov pána prof. Mgr. Dušana Fediča, PhD, pána prof. PaedDr. Jána Daneka, CSc. a pána doktoranda Mgr. Pavla Krajčoviča.

Všetci sme tiež radostne privítali i deti Otta Webera Oľgu a Vladimíra a Ottovu sestru Lotti Weberovú so synom Tiborom a vnukom Michalom. Lotti už skoro nič nevidí, zato však myslenie a pamäť ju doteraz neopustili, takže sme dokonca mohli byť svedkami vedeckej diskusie o dialekte našich predkov v priamom prenose.

Zľava sediaci: Ľubomír Peťko, Monika Valentovičová, pani Irena Herchlová a manželia Lindtnerovci. 

Potom sa ujali slova vedci z FF UCM. Poslucháčov zaujala najmä špeciálna skladba a výslovnosť niektorých slov rodného dialektu predkov a otázka určenia miesta ich pôvodnej pravlasti v Rakúsku, čo si pozrite na priložených videách.

Pani Irena Herchlová s Dušanom Dobrovodským. Zprava sedí pani Mihalovičová s dcérou a Jozef Gschill s dcérou.

Pani Mihalovičová (vstrede) s dcérkou, Ján Graus.

V popredí sedí Monika Valentovičová z Budmeríc.

Pán Graus z Piesku – Harmónia.

V strede sedí Katarína Hušková, rod. Dobrovodská s dcérou Alickou a Pavol Kršek s manželkou. 

Zprava sediaci Tibor Hrozáň, syn Lotky a Vladimír Weber, syn Otta.

Podľa ústneho podania väčšiny našich predkov ich rodičia pochádzali zväčša z Rakúska. Svedčí o tom i výskum  Dr. Habáňovej a iných, z roku 1992, ako i iné údaje uvedené Doc. Novákovou.

Prvé výsledky výskumu vedcov FF UCM poukazujú, že zhodnosť nárečí sa našla i na hranici s Nemeckom, ale i hlbšie v Rakúsku. Mohli by to byť napr. horské oblasti južne od terajšej hranice s Bavorskom, alpské horské doliny 30 – 40 km juhovýchodne i juhozápadne od Salzburgu, teda po obidvoch stranách rieky Salzach, ako to na Babe uviedla i Doc. Nováková. Spomenula i okolie masívu Dachstein a mesto Hallstatt, kde sa hľadané nárečie našlo .

Podobne i v oblasti 30-40 km juhozápadne od Salzburgu, západne od rieky Salzach, naši výskumníci konštatovali výskyt hľadaného nárečia. Jedná sa o oblasť Berchtesgaden, v ktorej vraj v minulosti vymrel šľachtický katolícky rod a venoval majetok katolíckemu biskupstvu. Migráciou tu postupne nastal prebytok pracovných síl a tak vznikli i možnosti dislokácie určitých profesií, čo potvrdili i výskumníci FF UCM.

Bolo by zaujímavé preskúmať i široké údolia v povodí rieky Enns s horskými strediskami Radstadt a Schladming. (Zjazdovka Svetového pohára, ktorá  leží asi 2000 metrov južne od 2996 m ľadovca Dachstein. Pozri náš článok : Výlet do Rakúska.)

Možno by pre začiatok postačilo určiť južnú hranicu zhodnosti nárečí v šírke hore spomenutých oblastí asi 50-60 km, lebo nárečie v jednotlivých dolinách býva rovnaké. To by ale znamenalo niekde južnejšie naraziť na nárečie iné.

V dobrej nálade často prednášky vedcov na krátko prerušila plodná diskusia, vhodné pohostenie, ako i obdarovanie tematickými suvenírmi.

Nasledovalo spoločné fotografovanie a radostné lúčenie starých i nových priateľov.

Lotti Hrozáňová Weberová v sprievode syna Tibora a vnuka Miška. V pozadí Otto Weber ml.

Rodina Hušková – Jozef, Mária, Alica a Katka. 

Úplne vľavo stojí Mária Andilová Gschillová, dcéra pekára Jozefa Gschilla.

Vo vzájomnom rozhovore Jozef Gschill, syn pekára Pepiho Gschila a Doc. Nováková.

Zamyslenie autorov článku nad čiastočnými výsledkami výskumu.:

Na základe informácií podaných expertmi FF UCM na Babe si myslíme, že bez rodných listov bude naozaj ťažké určiť skutočné sídla našich predkov. Kto vie, aká bola štátna administratíva v XVI. a XV. storočí v zapadnutých alpských dolinách, ak u nás niektoré obce zaviedli matriky až po príchode Pálffyovcov?

Preto nám možno bude musieť stačiť iba určenie oblasti, kde sa toto nárečie v Rakúsku vyskytovalo v minulosti, alebo ktorému sa podobá v súčasnosti. Hoci predkovia vo väčšine tvrdili, že sú Rakúšania rodom i bydliskom, myslíme si tiež, že ak by do M.Karpát prišli viaceré rodiny z jednej adresy, tradícia by to možno zachovala.

Otto Weber tiež píše, že začiatkom novoveku zlepšením zdravotnej starostlivosti začal stúpať počet obyvateľstva. I zrušením poddanstva verní poddaní získali slobodu, ale stratili prácu a museli si ju ako slobodní občania sami hľadať. Je logické, že z nehostinného prostredia odchádzali mladé rodiny nielen z horských dolín, ale i z menších usadlostí a dedín.

Ako všetci migranti, putovali všetci k väčším mestám s nádejou, že im rozvíjajúci sa priemysel ponúkne pracovné príležitosti. Nemali však prístrešie pre rodinu a tak mohlo i pri Salzburgu vzniknúť niečo ako tábor alebo slam. I tamojšie biskupstvo a rehoľa im iste charitou a pracovnou ponukou pomáhali. Pani doc. Nováková dokonca spomína možnú činnosť náborových komisárov pre vykrytie nedostatku určitých remesiel v Uhorsku.

Myslíme si, že takto odchádzalo do sveta mnoho mladých rodín i z iných profesií, prepustených poddaných, nevyučených robotníkov a tulákov. Tí šetrnejší mohli zamieriť i do Ameriky. Ale zväčša ich lákali priemyselné a rovinaté oblasti Nemecka, Rakúska, či Uhorska. I Doc. Nováková spomínala na Babe ich možnú prepravu na pltiach do okolia Viedne. Túto myšlienku podporuje i skutočnosť, že pri prvotnom výskume  rodokmeňov, nemožno nájsť záznamy o sobášoch rodičov, ale len následné krsty a sobáše detí. / V prvých rodinách nachádzame len úmrtia rodičov/.

Teda predpokladáme, že naši predkovia nemali spoločné rodisko a bydlisko, ale len spoločné miesto dočasného pobytu počas migrácie. Každý mohol pochádzať z inej doliny, alebo oblasti, či dokonca z iného národa.

I my, potomkovia Huncokárov v Malých Karpatoch predpokladáme, že predkovia pochádzali z rôznych dolín a oblastí hlavne Rakúska, že sa predtým nepoznali, ale v novej vlasti ich izolované spoločné životné podmienky, jeden zamestnávateľ, špecifická práca, reč a jedno náboženstvo rýchlo stmelili v jedno etnikum, s jedným jazykom, ktorý sa ďalej nevyvíjal, iba sa vnútorne zjednocoval.

Mnohí teda museli z rodiska odísť pre nezamestnanosť, chudobu, vojny alebo náboženské prenasledovanie a nemali na čo v dobrom spomínať. Preto naši predkovia v Malých Karpatoch s novými starostlivými zamestnávateľmi – katolíkmi Pálffyovcami boli spokojní a k tomu vychovávali i svoje deti. Lebo dobré vzťahy, zabezpečené hmotné potreby a vnútorný pokoj z viery, to boli jediné hodnoty, ktoré deti mohli od rodičov dostať. Známa je časť modlitby Huncokára po práci : „Ďakujem Ti Bože, že som sa mohol do sýta narobiť ,“ / teda zabezpečiť svoju rodinu /.

Jazykové okienko:

Známe je tiež, že všetky živé jazyky sa stáročiami vyvíjajú a preto „žijú“ i ich nárečia. Huncokársky dialekt Rakúšanov v Malých Karpatoch sa od pravlasti osamostatnil pomerne neskoro, pred 280-250 rokmi, preto sa zmenil len málo.

Na rozdiel od Huncokárov jazyky mnohých skorších migrantov alebo zanikli, alebo sú označované ako „ mŕtve“. Napr. Karpatskí Nemci prišli do Uhorských území zo Saska, cez Sliezsko pred 600 až 900 rokmi. /Viď Otto Weber /. Usadili sa na Spiši – v Tauerlande, v okolí Medzeva a v niektorých banských mestách. Ich mantácke dialekty nezanikli, ale sa menili „sami v sebe“ nezávisle na pôvodnej materčine a preto si dnes nielen so Sasmi, ale niektorí ani medzi sebou v jednotlivých dolinách navzájom nerozumejú. /Viď. film Smutné jazyky/.

Ako príklad uvádzame niekoľko slov z Mantácko – nemecko – slovenského slovníka od Ernsta Tomascha /2014/.: Bild –- Pelt, dort – duet, aber – oba, Auge – Áák, zwei – zbáá, warm – boam, Antwort – Ampat, Wetter – Beeta, laufe –lááf, bllau- plóó, a pod. Mantácke nárečie si v sebe zachovalo tiež mnohé archaizmy, ktoré teraz nemčina nepozná.

Jazyk obyvateľov malokarpatských dedín, ktorí pred 600 rokmi dali názvy svojim novým domovom, postupne zanikol. Do polovice minulého storočia po nich ostali len nemecké názvy obcí.

Ďalší dôvod prečo chceme poznať ich národnosť sú udalosti pred a po II. svetovej vojne.. Pred vojnou agenti Henleinovej strany nútili našich predkov prijať fašistické dogmy, chodili z domu do domu a presviedčali ich, že ak rozprávajú nemecky, tak sú Nemci a sľubovali im budúce výhody. Podľa Hitlerovho ríšskeho zákona boli zaradení medzi etnických Nemcov a mladí muži museli narukovať do nemeckej armády.

Po vojne ich zasa socialistický režim obvinil kolektívnou vinou z vlastizrady s Nemcami a vyhnali ich do Východného Nemecka. Oni však vedeli, že už vo viacerých generáciách sa narodili v Malých Karpatoch a ich predkovia boli rodení Rakúšania. Ako obyvatelia Rakúsko – Uhorskej monarchie prijali tak, ako všetci obyvatelia, novozaloženú I.ČSR ako svoj štát, svoju vlasť a do politiky sa nikdy nikto nestaral. Nespravodlivej kolektívnej vine iste napomohol i zaužívaný názov nemeckí drevorubači /teda určenie národnosti podľa reči, pričom nikto nepovedal, že sú to drevorubači z Nemecka, čo by bolo určenie podľa územia – pôvodu /.

Z viacerých podobných dôvodov si myslíme, že naši predkovia boli pôvodne obyvateľmi Rakúska, a preto to boli rakúski drevorubači, alebo drevorubači z Rakús.

Dušan Dobrovodský, Pavol Benčík, Ján Graus

KLOTILDA WEBEROVÁ – HROZÁŃOVÁ – 9O ROČNÁ

Lotti Weberová sa narodila ako šieste dieťa v rodine Márie Gschillovej a Júliusa Webera 29.2. 1928 v horárni pod Červeným Kameňom pri Častej . Ako sama hovorí-

„Keďže som bola posledným dieťaťom, mne sa pri výchove najviac odpustilo /práce a viacej citu/. Často som bola s mamou sama doma, rozprávali sme sa i modlili sa, chodili sme spolu na nákupy a nosili mlieko na zámok. Večer však bolo rušno.“

Do školy začala chodiť do slovenskej Rímsko-katolíckej ľudovej školy v Častej. Po 2 rokoch bol preložený otec na Pílu a Lotti 3 až 6 ročník absolvovala na slovenskej ZŠ na Píle. Keďže Slovenský štát obnovil „meštianky „ / triedy 6 – 8 /, jej uznali 6 tr. na Píle ako prvú meštianku, avšak musela nastúpiť do druhej triedy nemeckej meštianky v Bratislave. Bývala u rehoľných sestier v sirotčinci na Palisádoch. Jazykovo jej bolo ťažko, lebo ona spisovnú nemčinu dovtedy nepoznala a spolužiaci i učitelia sa nad jej nárečím usmievali.

Po II. sv. vojne však boli potrebné 4 meštianky. / Nedostatok prac.príležitostí, preto bolo treba pridať k základnému vzdelanie jeden ročník./ Vtedy široká rodina hľadala pre Lotku vhodné pracovné miesto. Jeden návrh bol v malackej banke, druhý na Okresnom súde v Malackách , ako zapisovateľka. Nakoniec ju na súde prijali ako čakateľku a 7 mesiacov písala zadarmo a platila si poisťovňu. V tom čase si vo večernom kurze, 4 hod denne dopĺňala 4 meštianku. Zápisné a iné poplatky uhradil dobrý „ strýček Pepi„ pekár Jozef Gschill. Ubytovanie jej poskytli Júlia a Martin Dobrovodskí, u ktorých bývala v detskej izbe. Dvojičky Milan a Dušan spávali na širokej posteli pri rodičoch. Lotka ich však zato naučila vybrané slová a násobilku.

V júli 1947 Lotku oficiálne na Súde prijali ako Zmluvnú pracovnú silu za 770 Kčs. Vtedy ešte bol predsedom Okresného súdu v Malackách JUDr. Boradajkovič, ktorý ešte prisahal na kríž.

Po vojne personál z Obdobia Slovenského štátu nastúpil do práce ako predtým, lebo však iný nebol. Avšak keď sa 24.2.1948 dostal k moci Klement Gottwald, o 2 týždne mali všetci pracovníci ráno na stole položenú žiadosť o prijatie do Komunistickej strany. Samozrejme, všetci to podpísali. Žiadosti prišiel pozbierať stranou učený súdruh J.M. / bývalý murár /. A potom zvláštna komisia pod jeho vedením preverovala sudcov i upratovačky, kto čo bol v minulosti. Všetkých prijali, len mňa nie, lebo vraj z Píly prišlo, že moji rodičia boli Nemci. /Kolektívna vina/. A ja som to zapisovala. Ale viacej mi už dali pokoj , do komunistickej strany ma viacej nevolali. Pomohlo to, že brat Pavol v minulosti narukoval do slovenskej armády k banskobystrickému pluku a ten celý prešiel do povstania. Bol partizán a to zachránilo rodinu   pred vyvezením do Nemecka. A celá rodina mala pokoj.

Dokonca v čase veľkých „ čistiek“ v roku 1958, keď „ čistili komunistov„ a ja som sa triasla vo svojej kancelárii, prišiel predseda súdu ku mne a povedal: „ Už to skončilo „

– A bezomňa ? „ Áno bez vás, veď vy nie ste členka strany „ A to som bola už dávno na Krajskom súde na nomenklatúrnom mieste.

Keď sa Lotti dobre osvedčila ako zapisovateľka, bol o jej služby záujem, písala pre rôznych referentov rôzne agendy, zapisovala do pozemkovej knihy, viazané vklady, rozhodnutia o konfiškáciách zhabaného majetku, sirotské prídavky, účtovníctvo i osvedčenia o národnej spoľahlivosti, čo každý štátny úradník musel mať. Poznala teda všetku prácu na Okr. súde. Ak bola požiadavka z Krajského súdu na výpomoc, poslali vždy ju, až si ju tam v októbri 1948 ponechali natrvalo.

Keď bola Loti na materskej, v Senci zo dňa na deň zatvorili vedúceho súdnej správy. Nikto to vedúce miesto nechcel, lebo tam sa písali zápisy do pozemkových kníh v maďarčine a zvláštnym krasopisom. Tak urobili vedúceho úradu zo mňa, že ja si už poradím. Dodatočne som dostala výnimku ministra spravodlivosti, že svoje funkcie môžem vykonávať i bez vysokoškolského vzdelania.

Skoršie som prerušila materskú dovolenku, urobila som si preklad niekoľkých maďarských zápisov a s málom maďarských slov som vzorovo o týždeň písala zápisy do pozemkových kníh. /.Napr. slovo Bekebelistetik znamená – vkladá sa, dostal tento podiel. /

Raz prišiel predseda Krajského súdu a chcel poznať stav určitej trestnej veci. A ja ako nová som ho nepoznala a žiadala som, aby sa mi legitimoval. Najskôr zvážnel, ale potom mi k MDŽ daroval výhernú vkladnú knižku so 100 Kčs vraj za ostražitosť a dôslednosť pri výkone funkcie.

Na otázku, ako sa jej tento kariérny slalom podaril, skromne povedala: „ Nikdy som nikoho nežiadala o povýšenie a plat. Bavila ma moja práca hlavne preto, že som postupovala úplne z dola a teda som poznala prácu všetkých pracovníkov súdov pod sebou. Toto poznanie nemali funkcionári dosadení. Tí dostali pracovnú náplň, ale prácu podriadených na súde často nepoznali a tak sa často mýlili, alebo sa nechali zastupovať. Preto tiež vo funkcii nemali žiadnu istotu, ale ani vážnosť.

Ja som preto každému nadriadenému mohla vyhovieť, ale i poradiť, podriadených som mohla usmerniť, a to ma samo dvíhalo v ich očiach. Sama som často vykonávala školenia pracovníkov i na iných súdoch, lebo som si doštudovala len tú chystanú zmenu a vedela som všetko. Stále mám dobrú pamäť. Ak niekto hľadal určitý spis alebo nariadenie, vedela som, kde to hľadať a ešte 10 rokov na dôchodku mi často kolegyne v týchto veciach volali domov.

Takto som dosiahla najvyššiu možnú civilnú funkciu až na Najvyššom súde.

90. NARODENINY LOTTI WEBEROVEJ HROZÁŇOVEJ

„Samozrejme ani v tomto roku deň mojich narodenín v kalendári nebol./ 29.2. 1928./ Moje deti si však vždy nájdu nejaký termín, kedy to chcú osláviť. Preto sme si doma urobili také menšie rodinné posedenie, ani sme neboli všetci, ale nič som neskúmala. “

Martina – Ottova manželka, ich dcéra a Lotti Weberová

Asi 2 týždne vopred Lotkine deti pozvali maminých bratancov a priateľov na spoločnú oslavu v hoteli ECHO s podmienkou, aby mamke nikto nič o tom nepovedal. Má to byť prekvapenie. A veru bolo. Uskutočnilo sa 4.3. 2018. o 15.3O hod.

„ Asi o 2 týždne prišiel syn Tibor v nedeľu poobede ku mne a prosil, by som si vzala kabát a zašla s nimi na kávu, lebo vraj stále sedím doma. Po dlhšom odmietaní ma presvedčil, že nemám dôvod nepodporiť rodinnú súdržnosť, zamenila som domácu sukňu za šaty a zobrala som kabát. Na otázku kam to ideme povedal, že nech sa veľa nepýtam, lebo havarujeme. Radšej som sa pritlačila do sedadla a mlčala.“

Vo veľkej sále hotela Echo sme ako hostia ticho sedeli na stoličkách usporiadaných do kruhu oproti vchodu. Keď vošla Klotilda so synom, zaznel mohutný potlesk. Tibor ju postavil do stredu a mini kapela zahrala ŽIVIJÓóóó… To už začala chápať situáciu i pani Klotilda. Po utíšení jej Tibor v krátkom príhovore najskôr vysvetlil, čo by videla ak by videla, zablahoželal jej v mene celej rodiny k deväťdesiatym narodeninám, pričom ocenil hlavne jej láskavú trpezlivosť a prezieravú múdrosť pri riešení niektorých situácií a podávaní pomocných rád svojim blížnym.

Vysvetlil jej ďalej, že teraz jej priatelia postupne chcú niečo povedať a ona nech sluchom háda, kto ju oslovuje. Každý môže povedať nejaký zážitok s ňou z minulosti a ešte jej každý môže dať zahrať pesničku, ktorú všetci spolu zaspievame.

A tak sme postupne všetci blahoželali a spomínali, ona hádala a smiala sa, spievalo sa a všetkým bolo veselo. Trvalo to skoro 2 hodiny. Potom nás pozvali k prestretému slávnostnému stolu.

Plní radostných dojmov sme sa rozchádzali až neskoro večer. My bratanci a vzdialenejší príbuzní i známi, deťom oslávenkyne ďakujeme za pekné zážitky a prejavenú vďačnosť svojej maminke.

Pri tejto príležitosti sme jej z vďačnosti odovzdali farebný fotoalbum so 100 fotografiami z posledných 3 rodinných stretnutí potomkov rodín Gschill a Weber. Prítomní hostia si ho so záujmom prezerali a tiež si ho mohli objednať.

Časť z neho vám ponúkame :

 

rodina Peťková         Magálovci a potomkovia rod. Andilových  

                                                            Róbert Andil a jeho rodina

Zľava: syn Otta Webera Vladimír, Ottova manželka Martina a dcéra Oľga, Lotti Weberová-Hrozáňová a Mária Valentovičová

 B o l i   t o   R a k ú š a n i a ?

  

   Holzhackeri /ľudovo Huncokari/ boli kolonisti, ktorých v 18. storočí pozvali Pálffyovci na svoje majetky do Malých Karpát ako odborníkov na pestovanie a spracovanie dreva. Žili skoro 300 rokov v horských horárňach Malých Karpát a v záhorských lesoch ako etnicky uzavretá skupina s vlastnou kultúrou, zvykmi, nárečím a katolíckym náboženstvom. Po II. svetovej vojne splynuli s obyvateľstvom dedín.

       Častou témou potomkov Huncokarov je otázka: – Odkiaľ prišli naši predkovia do Malých Karpát, ktorá oblasť Európy je ich skutočnou pravlasťou?

       Odpovede nachádzame jednak v kolektívnej pamäti celej skupiny, jednak v zápisoch niektorých farských matrík a obecných kroník, jednak v odpovediach respondentov vo výstupoch z vedeckého výskumu v poslednom desaťročí 20.stor., ďalej štúdiom zvykov a praxe Pálffyovcov a tiež poznaním vtedajších zložitých ekonomických, politických a náboženských pomerov v Rakúsko-Uhorsku a v celej Európe.

       Otto Weber píše, že v stredoveku a začiatkom novoveku bol v dôsledku vojen, morov, vpádu Mongolov /1241/, Tatárov a tiež krátkeho priemerného veku obyvateľov v celej Európe nedostatok pracovných síl, preto migrácia bola normálnym javom.

       Tento autor príchod kolonistov delí na 3 základné fázy, hoci migrácia bola trvalým javom. Prví kolonisti prišli už za vlády Gejzu II. /1141-1162/. Boli to najmä nemecky hovoriaci baníci, remeselníci a obchodníci, ktorí sa pričinili i o rozvoj ťažby rúd a celkový rozvoj miest. Sami boli zväčša majetní ľudia. Usadili sa najmä v troch oblastiach: Bratislava a okolie, stredné Slovensko / Hauerland/ a Spiš.

       Keďže celé Slovensko okrem Záhoria leží v Karpatskom oblúku, týmto  Nemcom sa hovorí Karpatskí Nemci. Vo svojom erbe majú slovenský dvojramenný kríž ako znak Slovenskej republiky a troch miest s najväčším osídlením Karpatských Nemcov. Toto pomenovanie označuje pôvodných obyvateľov z Bavorska, Pruska i Saska, ale i iných krajín napr. zo Švajčiarska, z Rakúska, kde sa používa nemecký jazyk. Základným znakom ich súdržnosti zrejme nie je pôvod, ani územie, ale reč.

       O druhej etape ďalej Otto Weber vo svojich „pamätiach„ píše.: „V II. etape za panovania uhorského kráľa Ľudovíta I. /1343-1382/ prišli na úpätie Malých Karpát osadníci z Tyrolska a od hraníc Bavorska. Privolala ich sem zo svojho rodiska kráľova švagriná Margita, dcéra nemeckého cisára Henricha, vydatá za Ľudovítovho brata.

Neskôr sa i kráľ Belo IV. obrátil na svojich príbuzných, ktorí mali manželky z oblastí s nemeckým jazykom, aby do spustošeného Uhorska poslali nezamestnaných ľudí zo svojich panstiev. Boli to väčšinou chudobní bezzemkovia vymanení z poddanstva a prichádzajúci zo západu. Tu dostali od zemepána pôdu, ale museli vyklčovať les, odvodniť močiare a za obrábanie platili desiatkovú rentu. Pochádzali z tých istých oblastí, ako v prvej vlne. Boli pri zrode mnohých dedín v okolí Malých Karpát, postupne splynuli s domácim obyvateľstvom a často ostal po nich len názov dediny. Pr. Pernek /Bäreneck – Medvedí kút. Rárbok- Róhrbach- Potok v kroví a pod.

     Niekedy počujeme, že niekto označí i našich predkov – Holzhackerov názvom Karpatskí Nemci. Môže to byť správne v tom užšom zmysle, teda označenie podľa reči, ale nemusí to byť správne podľa krajiny pôvodu, podľa rodiska a teda národnosti. Často sa povrchne za Nemcov označujú i Rakúšania a Švajčiari len preto, že ich materčinou je nemčina.

Okrem toho okolnosti príchodu Holzhackerov v 17. a 18. stor. sú celkom iné, ako boli v stredoveku. Podľa názoru viacerých autorov by bolo presnejšie označiť Holzhackerov na Slovensku za nemecky hovoriacich občanov bývajúcich v Malých Karpatoch a zväčša /asi 90%/ pochádzajúcich z rakúskych hôr. Nemožno samozrejme vylúčiť jednotlivé rodiny i z Bavorských, Pruských a Saských území, ktoré hlavne zač.17. storočia migrovali z náboženských dôvodov smerom k Čechám, lebo i oblasť Záhoria bola pred príchodom Pálffyovcov luteránska, potom však striktne katolícka.

Otto Weber v popise rodokmeňa svojej tety Terézie Weberovej /1898/, vydatej za Františka Rybnikára/ 1896/ píše, že jeho prastarý otec Rybnikár Ján bol roľníkom z Podbranča a až jeho vnuk tiež Ján, bol zamestnaný ako drevorubač u Pálffyovcov. /viď. rodokmeň Oľgy Reisenauerovej/. Nemožno teda vylúčiť i Uhorský- Slovenský pôvod.

Otto Weber s manželmi Teréziou Weberovou  a Františkom Rybnikárom

       Treba zvážiť, že ani Prusko- Rakúske vzťahy v stredoveku neboli láskyplné. V stredoveku sa trón nezískaval hlasovaním, ale bojom. Preto je normálne, že o Bratislavu a Viedeň mali záujem mnohí dobyvatelia, pri čom trpelo domáce obyvateľstvo a menší zemepáni. Zo severu smerovali do Rakúsko- Uhorských krajov Prušiaci, Sasi, Poliaci, Švédi i niektorí pražskí panovníci obyčajne popri rieke Morave a Záhorím. Tak napr. na Moravskom poli pri Gajaroch zahynul i kráľ Přemysl Otakar II.

       O prítomnosti nepriateľských Prusov v Malackách svedčí i dobový zápis gvardiána františkánov p. Kiliána Komnanského v kláštornej kronike. Píše: Za prusko- rakúskej vojny – dňa „20. júla 1866 16.000 Prusov vtiahlo do Malaciek a nepriateľským spôsobom podnikalo rôzne výtržnosti… Ešte toho dňa sa pohli na  Bratislavu a v Malackách zostalo len malé vojenské teleso. Kým 22. júla zviedli pri Bratislave krvavú bitku, zatiaľ rehoľná rodina… /modlila sa a / …trnula hrôzou a strachom, … lebo vyhrážali sa ako malé deti, že beda Malačanom, keby náhodou bitku prehrali. Na šťastie obidve strany uzavreli prímerie. Za ten čas Prusi sa vrátili z bojiska a až teraz sa začalo sužovanie obyvateľstva. Kláštor bol premenený na vojenský lazaret, …“

           Holzhackeri, ako posledná a organizovaná vlna kolonistov prišla na pozvanie Márie Terézie a Pálffyovcov pred 300 až 250 rokmi. Bolo to viacero Waldleutefamilie – horských rodín najmä z vlastného územia Rakúsko- Uhorska, prevažne z Dolného Rakúska, Štajerska a Tirolska. Boli to odborníci na pestovanie a spracovanie dreva. V tej dobe už rezali drevo oblúkovou pílou a nie iba sekerou, ako u nás.O ich Rakúskom pôvode hovorili viacerí predkovia ešte dnes žijúcej generácie potomkov. Moja matka Júlia Gschillová často sp omínala ako pravlasť predkov Rakúsko, hoci tam nikdy nebola.

Dr.Gabriela Habáňová z NÚ SAV v roku 1992 vo svojom výskume na tému: „Zmeny v hodnotových systémoch v kontexte každodennej kultúry“ O skupine tzv. Huncokarov v Malých Karpatoch píše:  „Podľa Dr.F. Beránka /ktorý robil výskum priamo v rodinách Huncokarov za prvej ČSR a za Slovenského štátu/ bol vznik skupiny spätý s kolonizačnou politikou …grófa Pálffyho, ktorý v polovici 18. storočia povolal alpských lesných robotníkov s rodinami z juhu Dolného Rakúska a susedného Štajerska na svoje rozsiahle majetky v Malých Karpatoch. Dr.Beránek pri výskume býval u Huncokarov a prešiel ich viacero.

V kolektívnej pamäti tzv. Huncokarov pretrvávalo vedomie pôvodu z Tirolska, resp, z Rakúska. Drevorubači, vedomí si svojej funkcie a poslania hovoria: „Naši praprarodičia pochádzali z Rakúska. To hovorili moji rodičia. Na drevorubačstvo došli, drevo rúbať, lebo tu nebolo takých odborníkov a v Rakúsku boli lepší odborníci.“ /74 ročný lesník z Cajly/. „Lebo to boli majstri drevorubači! /82 ročný lesník zo Smoleníc./ Presídlením … neprišlo k zmene charakteru sociálnych väzieb medzi drevorubačmi a panstvom, o čom by mohla svedčiť i nasledujúca informácia 6O- ročného respondenta zo Smoleníc: „To bolo jednoduché, išel sem Gróf a on si zebral svojich ľudí. A on sa na tých ľudí mohel spolehnút, tí jaksik boli jeho verní.“ Toľko z výskumu v r.1992.

Je tiež známe, že doteraz v strednej časti Malých Karpát, od Pezinka po Plavecký Peter sa našlo len málo výpovedí alebo svedectvo o pôvode Huncokarov mimo Rakúska.

   Počul som už i názor, že naši predkovia úmyselne alebo neúmyselne mohli skomoliť alebo zmeniť svoj pôvod:

K tomuto sa vyjadrila Lotti Weberová–Hrozáňová takto: Nechcem poprieť, že tu mohli byť i rodiny z Nemecka rečou i rodom. Neviem. Ale čo je to za človeka, ktorý dokáže poprieť svoj pôvod? Iba človek- prospechár, človek bez zásad dokáže poprieť svoj pôvod pre výhody, ktoré mu to prináša. Ale to naši nerobili ani za Rakúsko-Uhorska, ani za Hitlera, ani za komunistov. Fašizmus i komunizmus im boli cudzie a protivné. V našich rodinách sa zo zásady hovorila pravda, lebo to bola jediná hodnota, ktorú títo ľudia vlastnili.

Potom za I. ČSR a SŠ niektorí požiadali o slovenské občianstvo, lebo ich rodičia a prarodičia sa narodili v slovenských horách, mnohé deti mali slovenských partnerov a báli sa prenasledovania komunistickým režimom pre kolektívnu vinu. Už vtedy bola svetová prax taká, že o občianstvo mohol požiadať každý, kto žil a pracoval aspoň 5 rokov v danej krajine.

      Pre Rakúsku verziu pôvodu Huncokarov svedčí i skutočnosť, že panstvá Pálffyovcov v Rakúsku sa nachádzali hlavne v Burgenlande a priľahlom Štejersku, či v Hornom i Dolnom Rakúsku. Ja som doteraz neobjavil ani jedných Pálffyovcov v Nemecku.

Na túto tému vyšiel tiež zaujímavý článok v novinách Pezinčan 6/2013. Autorka Petra Pospechová sa vo svojom článku pýta: Boli to Rakúšania?   A uvádza: „Zatiaľ najstaršie doklady o tunajších – ľuďoch z lesov máme vďaka matričným záznamom. Podľa tradičných priezvisk môžeme k Huncokarom priradiť azda Annu Máriu Reisinger, dcéru Filipa a Kataríny z Cajle, či Teréziu Osensvotner, dcéru Mateja, obe z Cajle, narodené v auguste a v septembri 1751. Jednoznačne lesným dieťaťom bola aj Alžbeta, dcéra Mateja Keima a Terézie Osenswontner, nar.24.9.1786. Pri bydlisku rodičov je uvedené „ex silvis Czailensibus“ a sobášili sa v novembri 1780. Pri mene 29. ročného Mateja je poznámka „hulcokár z Rakús“.

Ďalej: Dcéra Vinca Šikulu známeho huncokárskeho autora, spisovateľka Veronika Šikulová v článku “Kedysi v týchto lesoch“ vyslovila názor, že horskí drevorubači prišli prevažne z Dolného Rakúska a zo Štajerska aj s rodinami do tejto oblasti v 18. storočí. / Celý článok je zverejnený na stránke Pravdy, v bloku Názory, zo dňa 25. I. 2017./

        V roku 2017 sme si urobili s bratom Milanom výlet cestami prvej triedy z Eisenstadtu /Wiedeň/ juhozápadným smerom na Gratz. Na cintorínoch v priľahlých dedinách a mestách sme úmyselne hľadali hroby s menami zhodnými s priezviskami Huncokarov, /samozrejme nie našich predkov/. Skoro v každom Früdhofe sme 2-3 hľadané mená našli: napr.

Tschurndorf ………………………………..    3 hroby s menom Steiner /1880 /

Neppersdorf ………………………………..   viac Steinerov a Weber / 1930 /

St. Martin    ………………………………..      3x Weber /1887/, Fráz , Heinrich

Kirschlach (Hrad Palffyovcov) …….    Weber / 1876/, Czermak,

Krumbach /Kirchhof/…………………..   Kraus, Weber a veľa – Schwartz

Glognitz /nádherný Bergfrűdhof /….  Weber, Schwartz

Mária Schutz ……………………………..      3 x Steiner, 2 x Eckhardt

Mariazel / Kirchhof /……………………   Weber –   /1842 – 1874 /

                                                                                                  /1848 – 1890 /

                                                                                                  /1878 – 1901/

                                                                                                  /1900 – XX /

Tým samozrejme nevylučujeme rodiny i z iných, niektoré i z mimo nemeckých oblastí Európy. Alebo to, že ich príchod mohol byť tiež postupný.

     Autori Dr. Hostin a Dr. Tačovský dokonca uvádzajú možnosti príchodu prvých Holzhackerov už pred rokom 1600 a to tiež z oblastí terajšieho Nemecka. Často to boli luteráni, ktorí utekali pred náboženským prenasledovaním a usadili sa na panstve evanjelických Balaššovcov z Plaveckého hradu. Alebo, ako píše Otto Weber, okolo roku 1800 utekali niektorí pred verbovaním do proti napoleónskych vojsk, alebo do proti habsburských povstaní /1604- 1711/.

O jednom takomto skoršom náboženskom dôvode píše v príbehu „ Dutá lipa“ Alexander Nemčovský vo vlastivednom čítaní Devín – V. diel v roku 1936.

Článok je tiež zverejnený v knihe „Z dejín obce Sološnica od Mgr. Ferdinanda Foltýneka z roku 2007. / Pre tento účel je článok o 50% skrátený./

Píše sa v ňom, že starší ľudia / okolo 1800/ zo Sološnice vedia o udalostiach v malej osade v horách nazývanej Hohlind – Dutá lipa, ktorej zbytky nachádzame po dnes. Osada 15-20 chalúp bola staršia ako Sološnica. V archíve malackého panstva sa vraj spomína ako „colónia sub montemrasturn“ – osada pod vrchom Roštún. Pred chalupami rástli lipy. Ako hovorí podanie najväčšia lipa vraj v časoch pred tolerančným patentom Jozefa II. / teda za rekatolizácie oblasti západného Slovenska Pálffyovcami,/ slúžievala za noci utajeným protestantom, vlastne „českým bratom“ za miesto náboženských schôdzok. Lipa mala dutý kmeň a tajní prívrženci vyliezali rebríkom hore do koruny, odtiaľ sa spúšťali do priestornej dutiny a tam spievali žalmy a plakali nad svojim osudom. Bolo to často až príšerné a nezasvätení to pokladali za mátoženie.

A tu zrazu vyhlásením Tolerančného patentu cisárom Jozefom II.13.októbra 1781 svitol tajným vyznavačom „Českým bratom„ deň slobody. Rozpráva sa, že pred milovanou lipou a v jej korune spievali žalmy a radovali sa. Potom sa vysťahovali do Pezinka a do Modry, niektorí však prijali katolícku vieru a prišli do Sološnice. Potom osada spustla. Panstvo tam následne postavilo vápenné pece a zriadilo tam byty pre drevorubačov, ktorých povolalo z Tyrolska, /Aschenschwandtner, Rofner, Stein, Hirner, Weber, Grosshappel, Nitschneider,/ zo Štajerska /Troster, Stein, Himberger, Tandlmayer, atď. Nemcov z Čiech /Hartinger, Strasser, Eckhardt, Gschill…/. Slovákov bolo prijatých len málo /Tulák, Šalát, Vrátny, Rybnikár, Mravec./ Tieto rodiny doposiaľ tu v okolí jestvujú.

    Svetlom nádeje v tejto spleti otázok môže byť “Projekt Huncokári“, ktorý na základe prideleného grantu rozpracovala Filozofická fakulta Trnavskej univerzity. Okrem iných stránok života Huncokárov rieši i otázku ich možného územného pôvodu na základe porovnávania rôznych miestnych nárečí v Rakúsku a Nemecku s nárečím Huncokarov.

     Veľmi cenným prameňom pre pracovníkov Katedry germanistiky TU je dnes už 90 ročná pani Klotilda Hrozáňová rod.Weberová, Lotti -1928 .

Táto najmladšia dcéra Márie Gschillovej a hájnika Júliusa Webera prežila svoje detstvo a mladosť v huncokárskej rodine a dobre ovláda ich miestny dialekt. Pred II. svet. vojnou navštevovala nemecké a po vojne slovenské triedy ZŠ v Častej a na Píle. Získala tým schopnosť analyticko- syntetického jazykového myslenia a porovnávania týchto „troch jazykov.“ Ona jediná z celej našej rodiny mohla z vlastnej iniciatívy v roku 2005 napísať 30 stranový písomný materiál, obsahujúci gramatické rozdiely pri porovnaní jednotlivých slov a najčastejšie používaných viet a súvetí. Schopná je plynule hovoriť i písať huncokárskym dialektom.

Otto a Lotti Weberovci s rodičmi

Časť rukopisu jej rodného holzhacker dialektu bola so súhlasom autorky zverejnená v Tačovského Kronike rodu Hirner na strane 68 , a na tejto našej WEB stránke pod hlavičkou Klotilda Weberová- Hrozáňová.Rukopis Lotti Hrozáňovej (1.strana zápiskov spomienok o jazyku predkov)

      Prvé výsledky univerzitného výskumu naznačujú, že podobným dialektom sa hovorí v centrálnom Rakúsku v Salzburských Alpách, v územnom trojuholníku – Ľadovec Dachstein s historickým mestom Hallstadtt, ďalej na Salzburg, potom na sever pozdĺž hranice s Bavorskom.

Historické mesto Hallstatt /pozri tiež článok- Výlet do Rakúska/

Salzburg

Sama sesternica Lotti vylučuje Tirolsko pre používanie iných koncoviek pri skracovaní slov  pr, ……isch. Držme preto palce TU pri aktuálnom výskume pôvodu našich predkov.

Vľavo sedí Lotti Weberová Hrozáňová, vpravo Dušan Dobrovodský.

V strede Lotti Hrozáňová s dcérou Ľubkou v rozhovore s Doc. Novákovou

Jazykovedci z Trnavskej univerzity Cyrila Metoda na pracovnej návšteve u potomkov /na fotografii s D.Dobrovodským/

Záver: Z doterajších našich poznaní, výpovedí našich predkov a písomných dokumentov vyplýva, že táto tretia migrácia sa od predošlých, chaotických podstatne líšila.

           Na základe uvedených poznatkov sa prikláňam k názoru, že Pálffyovci, ako vzorní hodnostári na cisárskom dvore, nezískavali cudzie pracovné sily ani vojenskou silou, ani za peniaze. Preto po vydaní hospodárskych dekrétov: pr. Cisára Maximiliána II. v r. 1545 – „Die Waldordunk Constitúcia Maximiliána“ a Márie Terézie v r. 1769 – „Silvarum Conservadarum et lignicidi Ordo“ Pálffyovci situáciu zvážili, zbytočne ju nekomplikovali a pre hospodárne využívanie lesnej hmoty a nutných nákladov, pozvali odborníkov, ktorých alebo sami mali k dispozícii na svojich majetkoch, alebo ich získali z niektorého migračného tábora oslobodených a nezamestnaných poddaných, okolo väčších miest. /I tento názor študujú výskumníci TU./

Ukazuje sa, že Huncokári aspoň z 90% boli Rakúšania, samozrejme hovoriaci Nemčinou. Pálffyovci sa ukázali ako horliví rekatolizátori na svojich panstvách, preto katolícke náboženstvo u nových zamestnancov pravdepodobne vyžadovali.

Zdá sa teda, že dôvodom presunu Huncokárov bola profesne a kultovo špecifická potreba mať prácu a náboženský pokoj a u Pálffyovcov časovo neodkladný podnikateľský zámer  odborne obhospodarovať lesy.

Preto možno predpokladať, že sa od predošlých migrácii táto podstatne líšila. Keďže panstvá Pálffyovcov boli výlučne v Raskúsko-Uhorsku, nepozývali Huncokarov z nepriateľských území. Možno však tiež súhlasiť, že sa napr. pre odchod rozhodli niektoré mladé rodiny s viacgeneračným bývaním, ktorým boli sľúbené lepšie podmienky a sloboda katolíckeho vierovyznania v čase reformácie ich pôvodného zemepána.

Väčšina potomkov Huncokárov je teda presvedčená, že počet Hulcokarov z Nemeckých oblastí nie je ani 10 percentný.

     Je na škodu historickej pravde, že všetkým, ktorí v dejinách Huncokárov chcú poznať skutočnú pravdu chýbajú písomné dôkazy. Ako som spoznal etickú, morálnu a duchovnú úroveň väčšiny Pálffyovcov verím, že Pálffyovci začiatkom novoveku všetky príjmy a výdavky, ako i mená zamestnancov dôsledne uchovávali a že napriek revolučným udalostiam stihli tieto písomnosti uložiť a zachovať. Preto by som rád poznal skládku vyše 300 krabíc v našich archívoch, ktoré sú /podľa známeho malackého historika/ doteraz nedotknuté, a teda pre nás nedostupné. Dúfam, že raz sa ujde nejaký grantík i na tieto účely.

My, potomkovia holzhackerov dúfame, že súčasný výskum potvrdí odkazy našich predkov a skutočne dokáže ich rakúsky pôvod. Potom budú následujúce zábery obrazom ich pôvodnej vlasti.

Ľadovec Dachstein 2995 m.

Dušan Dobrovodský  /september 2018/

 

Podobne, ako rodokmene všetkých svojich strýkov a tiet, teda i všetkých svojich bratrancov a sesterníc, i tento zostavil Otto Weber /1924/, syn Júliusa Webera /1894/.

   Ako vidíme z rodokmeňa 3 rodiny pra-pra starých rodičov, Huncokári boli z rakúskych oblastí, ale rodina Rybnikárov pochádzala zo Slovenska – z Podbranča.o hôr sa priženil Rybnikár Ján /1861/, zobral si Rozínu, dcéru drevorubača Trosztera a prijal tiež zamestnanie drevorubača. Onedlho  sa stal lesníkom. Bývali na Píle, v Horných Orešanoch, v Lošonci – Saskovej.

Mali 4 deti:

Najmladší František /18.9.1896/ si zobral Weberovú Teréziu /1898/, dcéru Jána Webera /1861/ a teda mladšiu sestru Júliusa Webera  / tetu  Otta a Lotti /.

         Rodina Rybnikárových mala vysokú dôveru panstva i medzi Huncokármi. Hovorí sa, že i v šenku stíchlo, keď sa objavil Rybnikár. Raz vraj v Sološnici jedného nespratníka chytil za golier a vyhodil ho na ulicu a veru sa nevrátil.

          František Rybnikár s Teréziou Weberovou boli sobášení v Ompitáli / Doľany/ v r. 1919. Najskôr bol drevorubačom, neskôr horárom. Do roku 1929 bývali na Hutách, potom na Polámanom- Kolovrátku – do r. 1949.  Neskôr bol lesníkom na Pánskom dome za Vysokou a na Davidhause, potom v Kuchyni na Rajdoch a v Rohožníku  Pod kameňolomom. Naposledy boli na Vývrate.

Pochovaný je v Kuchyni, zomrel 14.3.1979. Rybnikárovci mali 3 deti:

František nar. 1921 – /Foto  pri rodokmeni / Zom.1954  Studgard.

Anna    –  nar. 1923 – 1985, vydatá za Františka  Reisenauera.

Mária   –  nar. 1924 – 1979, vydatá Pulmanová /majú 2 deti:  Mária – 2.10.1948 a  Ernest -13.12.1950/.

           Rybnikárovu dcéru Annu si zobral drevorubač František Reisenauer.

Mladá rodinka bývala najskôr u rodičov Františka na Hubalovej, 3 km nad Vývratom. Tam sa im narodili dve deti :

Oľga –  9.2.1951 a František –  4.8.1953

  Neskôr sa všetci presťahovali do horárne na Vývrat, odkiaľ deti mohli samé chodiť do školy v Kuchyni. Na Vývrate Pálffiovci postavili známy lovecký zámoček. Za socializmu slúžil ako rekreačný dom novín PRAVDA, a bola tam  reštaurácia, ktorá slúžila i turistom.

Franci  v neďalekej horárni  zapustil korene. Rodina tam bývala  až do penzie a do smrti tam dožili Františkov otec i František. Obaja rodičia sú pochovaní v Kuchyni. Oľga žije na Vývrate v horárni dodnes a dodnes vie upiecť dobrý chlieb a pečené husi v murovanej peci pod kôlňou  na dvore, ktorá tam  je po predkoch  perfektne udržiavaná.  /Viď. naša stránka – Stretnutie na Vývrate./ 

       Oľga však  pracuje v Rakúsku ako výborná kuchárka a gazdinka  v reštaurácii na vinnej ceste.

Na návšteve u Oľgy je Dušan Dobrovodský s dcérou a vnukmi.

Oľgin brat František si postavil dom v Kuchyni. Má dvoch chlapcov: Roman /9.8.1982/ a Tomáš /2.8.1984/, ktorí svojej tete Oľge radi občas prídu narúbať drevo, alebo posekať trávnik.

Oľga so synovcami .

   Ich otec a dedko František Reisenauer bol vyhláseným odborníkom. Najskôr sťahoval drevo s volmi, neskôr s koňmi a traktorom. Popri službe lesného pracovníka  sa staral i o ustajnené voly a kone, pripravoval pre ne seno, ktoré tiež v zime rozvážal po horách do krmelcov pre zver.

           Mal priateľskú a altruistickú povahu. Každému vedel pomôcť. Deťom v zime prešľapával cestičku  lesom do školy v Kuchyni. Či sa jednalo o vytiahnutie auta z priekopy alebo zo závejov hocikedy v noci, alebo o odvoz  zafúkaných silvestrovských hostí reštaurácie nad ránom do Kuchyne /saňami/, či úspešné nadháňanie pri sprevádzaní zahraničných hostí na víkendových poľovačkách. Jednému neúspešnému dokonca dovliekol na druhý deň muflona do svojej záhrady v horárni / a tiež bol potom úspešný. Muflon bol zakliesnený rohami v mladine. Jednoducho – mal veľa priateľov. V dobrom na neho spomínajú i bývalí žiaci LUŠ – Lesníckej učňovskej školy na Vývrate, lebo František ich často pýtal ako pomocníkov pri taxácii vyťaženého dreva. Oceňujú ho ako dobrého odborníka i pohostinného človeka.

       Zomrel v r. 1985 a pochovaný je na cintoríne v Kuchyni. /Osobne som ho v mladosti dobre poznal/.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

     Horára na Vývrate dlhé roky robil lesník Vincent Juriš, ktorý s rodinou býval v bývalej učiteľskej  bytovke  pod zámkom. Bol široko – ďaleko  najdlhšie slúžiacim lesníkom- huncokárom/, zomrel v 2012. Jeho synovia v horách drevo režú dodnes a tiež na Vývrate jeden z nich býva. Vinco pochádzal z huncokárskej rodiny  od Častej.

4.stretnutie potomkov rodín Weber a Gschill    

Záznam pre pamäť zo stretnutia rodín, ktoré sa uskutočnilo dňa 10. augusta 2002 v Sološnici a v Malackách. Zapísal Otto Weber  /78 r./

Na pohrebe tety Cilky Krškovej v Malackách sme si dohodli stretnutie rodín  v Sološnici  na deň 10.8. 2002. Ivan Kršek /64 r./  rozposlal pozvánky všetkým  „Huncokarom“.  Prišlo sto účastníkov.  Kto vie, koľkí z nich vedeli, kto boli Huncokari ?

Bolo v programe stretnutia, že aj táto téma bude prerokovaná.

Stretnutie sa začalo v Základnej škole v Sološnici Keďže meteorológovia predpovedali na tento deň daždivé počasie, organizátori na poslednú chvíľu zabezpečili varenie guláša v poľovníckej chate v Malackách. Zatiaľ čo väčšina účastníkov sa iba schádzala v sološnickej škole, náš gulášmajster Peťko tam už so svojou ženou Irenkou od skorého rána varili a pripravovali stoly …

Okolo pol dvanástej už boli všetky stoličky dookola celej jedálne sološnickej školy obsadené.  Na úvod nás všetkých privítal Ivan Kršek krátkym ale vtipným  a poučným príhovorom, v ktorom aj vysvetlil, čo sú to Huncokári a čo sme teda svojim pôvodom zač.

Potom nám predložil rodokmeň našej rodiny, vytlačený na veľkých papierových plachtách. Všetci si zo záujmom rodokmeň poprezerali a kto našiel nejakú chybičku, opravil ju. Takže náš rodokmeň bude odteraz presnejší. Potom ma Ivan  vyzval, aby som ja, ako najstarší prítomný  mužský účastník, porozprával tým mladším niečo z histórie našej rodiny. Tak som sa teda pustil do popisu stručne kroniky o našich predkoch.

Keď som sa v roku 1969  pustil do spisovania  kroniky, najprv som začal zbierať údaje od pamätníkov. Lenže ľudská pamäť má obmedzené schopnosti –  išlo to pomaly. Medzitým som zistil, že staré matriky sú archivované v Štátnom archíve v Bratislave. Odtiaľ som potom čerpal presné a spoľahlivé údaje. Zistil som, že v obsiahlych kronikách si nemusím všímať mená – tých bolo veľmi veľa, ale stačilo sledovať rubriku „ zamestnanie a bydlisko“. Väčšina občanov v tom čase mala totiž zapísané zamestnanie PLEBENS /robotník/. Iba zriedka sa vyskytlo zamestnanie LIGNICIDA  /drevorubač /. Rovnako to bolo s bydliskom. Iba málo občanov malo bydlisko EX  SYLVIS  alebo MONTIBUS /v horách/. Toto mi umožnilo rýchlo získať údaje, ktoré som potreboval nájsť, lebo takých priezvisk, ktoré mali ako zamestnanie uvedené „ drevorubač z hôr“ nebolo až tak veľa. Zo získaných údajov poskladať – skompletovať jednotlivé rodiny už bola pre mňa zábava.

Tak ako niekto lúšti krížovky, ja som kompletoval rodiny predkov za posledných 200 rokov. Ide o dosť rozsiahly materiál, ktorý sa mi podarilo sústrediť, avšak na tomto mieste to nie je možné všetko publikovať. Iba uvádzam, že prvý sobáš drevorubača bol zaznamenaný

v Častej dňa 6. mája 1753.

Kedy a ako sa sem naši predkovia – drevorubači –„Huncokári„ dostali ?

18.storočie bolo poznamenané rozvojom lesného hospodárstva. Na zavádzanie intenzívnych spôsobov spracovania dreva a ochrany lesa si na svoje majetky povolal najväčší zemepánbratislavskej župy gróf Pálffy drevorubačov z alpských regiónov / z Dolného Rakúska a Štajerska/. Týmto nechal postaviť drevorubačské domce v odľahlých samotách v lesoch Malých  Karpát.

Jednotlivé usadlosti boli od seba vzdialené 3 až 6 km  a od dedín boli vzdialené 5 až 10 km.

Pohľad z Roštúna na Kolovrátok. Cestou ďalej a po doline vpravo 4km je Sklená huta a o ďalšie 4 km, cestou okolo vrchu Jelenec, je horáreň Holind. Ďalšie 4 km severne, v sološnickej doline, je horáreň Žliabky.

Drevorubači mohli chovať 2-3 kravy, ošípané a hydinu, kozy však nie. Museli ale za určitú mzdu odvádzať prácu v lese. Medzi sebou rozprávali nárečím svojej pôvodnej vlasti. Drevorubač / Holzhacker/  vo svojom nárečí vyslovovali ako „Hulc hoka“. Slovenskí miestni obyvatelia ich nazývali „Huncokári“. S týmto označením pretrvávali celých 250 rokov/ t.j. od príchodu v r. 1750 až doteraz./

         Ako sa žilo huncokárom na odľahlých lesných samotách 

       Vo všetkej činnosti boli odkázaní sami na seba. Ich styk s obyvateľmi dedín a miest bol zriedkavý. Museli však chodiť za nákupmi, do kostola, na sobáše, krsty a pohreby dolu do najbližšej obce. Čiže styky iba sporadické.

          Náboženstvo.

     Prevažne  rímsko- katolícke. Do kostola v nedeľu alebo počas sviatkov chodievala iba časť rodiny – otec a väčšie  deti. Matky sa zatiaľ starali o menšie deti a pripravovali obed. Za nepriaznivého počasia, kedy sa do vzdialeného kostola nedalo ísť, modlila sa rodina doma pod vedením staršieho člena rodiny.

         Vianoce a koniec roka.

         Huncokári si priniesli z pôvodnej vlasti náboženské návyky osláv vianočných a silvestrovských večerov. V tento deň držali prísny pôst. Večerala sa hríbová polievka a múčme jedlá / makové perky, tvarohové parené buchtičky/, oplátky s medom a ovocie – domáce jabĺčka a orechy. Po večeri sa rodina zúčastnila posviacky celej domácnosti, vrátane maštale. Dobytok a ostatné domáce zvieratá tiež dostali vianočnú nádielku. Večera na Silvestra bola podobná, ako na Vianoce.

         Oslavné udalosti Huncokárov.

          Huncokári mali svoje osobitné sviatky, ktoré náležite oslavovali. Boli to sviatok sv.Vincenta /22. január/ a púť a hody na Piesku /am Sand/ v deň sviatku sv. Magdaleny /22. júla/  a púť na Červený Kameň/ 15. augusta./  Sporadicky sa zúčastňovali na púti do Šastína a do Mariatálu. Tieto oslavy Huncokári radi oslavovali, lebo inokedy nebolo veľa možností ani času stretnúť sa. Tu treba spomenúť aj vzácne stretávky rodín na sviatok Všetkých svätých. Jedna skupina putovala peši na záhorské cintoríny / Sološnica, kuchyňa/ a iná skupina smerovala zo Záhoria do Ompitálu a Častej. Po pietnom akte sa posedelo v miestnom hostinci a keď bolo už tma, mašírovali sme cez hory domov. Tmavým lesom sme sa vrátili domov až okolo polnoci.

            Svadby a zábavy v horách.

        Viacerí Hulcokári ovládali hudobné nástroje – najviac harmoniku – heligónku. Títo hrávali na svadbách a na zábavných posedeniach. Najčastejšie oslavy boli na Holinde.

Tam boli aj kolkárne, kde muži skúšali svoje svaly. Tieto zábavy však spĺňali aj pracovný účel – harmonikár veselo hral, keď zrazu pani domáca zavelila: „ Halt- stáť“. Milí hostia, asi bude pršať, a preto v rámci prestávky v zábave treba všetko seno na lúke pohrabať a uložiť do kôp. Tam sú hrable a vidly. Keď bolo všetko hotové, zábava veselo pokračovala ďalej.

           Zmienka o zajačikovom chlebíku.

      Keď Huncokári odchádzali niekde na dlhšiu cestu, brali si so sebou kus chleba. A keď sa vrátili späť domov, deti ich už vítali. Huncokári za odmenu dávali  svoj nespotrebovaný chlieb ako „hasenbrot“ – chlieb od zajačika, čomu sa deti vždy potešili, lebo tomu verili. Potom však, keď k nám prišli na návštevu solventnejší príbuzní z Malaciek, tí Hasebrot nepoznali, naopak obdarovali nás rôznymi nevídanými sladkosťami, takže takéto návštevy sme ako deti kvalifikovali ako superudalosti.

          Huncokárski dokumentaristi.

        Máme fotografie Huncokárov hlavne z obdobia 1914 až 1916. Robil ich tiež Hulcokár František Langer z Kuchynských hôr. V tejto činnosti v roku 1930 až 1940 pokračoval náš strýčko Anton Gschill z Malaciek. Od roku 1941 som v tejto činnosti pokračoval dlhé roky v Bratislave ja, Otto Weber.

         Huncokárska spravodajská služba.

 SIS vtedy ešte nefungovala. Mali sme však spojenie prostredníctvom žobrákov, drotára a turistov/ luftárov/, ktorí sa spravidla zastavili na odľahlých huncokárskych usadlostiach, kde mali „štatút“ hostí. Biksádsky žobrák pravidelne prenášal správy  medzi Huncokármi. Po príchode na usadlosť bol pohostený, večer porozprával čo je nové v iných Huncokárskych rodinách, prenocoval a ráno išiel ďalej. Rovnako aj drotár Kopilec zo Smoleníc. Každý hosť bol ubytovaný rovnakým spôsobom: V lete prespal na povale v sene, v zime sa zasa znieslo seno z povale do domu a postlalo sa na ňom. Turisti – luftári sa zastavili na mlieko a kus reči, posedeli a pokračovali k ďalšej usadlosti.

            Vzťah Huncokárov  k predstaveným.

        Huncokári nemali nikdy vlastného vodcu. Ku svojmu zemepánovi /grófovi / sa správali ako „oddaní poddaní „.Nezvykli rebelovať, preto ich zemepán okrem práce nijako neobmedzoval. V čase mojej mladosti sme grófa Karola Pálffyho stretávali na pochôdzke lesom, chodil sám, bez ochranky a bez hovorcu. Starší pamätníci spomínali, že / v skupine drevorubačov / málokedy sa im podarilo grófa pozdraviť, pretože to bol on, čo vždy pozdravil prvý a prihovoril sa im.

Poznámka autora: rovnaké móresy podaktorých dnešných mocipánov sa preniesli až do dnešných čias, avšak s malým rozdielom – úcta k „oddaným poddaným“ je im vlastná iba tak mesiac pred voľbami.

               Zdravotná starostlivosť u huncokárov

    bola veľmi sťažená tým, že na odľahlé samoty bolo ťažko dostať lekára. Chorých liečili najbližší príbuzní a susedia liečivými rastlinami aj spoločnými modlitbami. Zomieralo sa na  zápal pľúc, ovčie kiahne, ale aj po úrazoch. V niektorých rodinách predčasne zomreli rodičia, osirelé deti buď zostali samé, alebo si ich rozobrala rodina. V nevýhode boli dospievajúce dievčence, lebo zostali v rodinnom azyle u príbuzných „zašité„ na odľahlej samote, kým ich tam náhodný princ neobjavil a neoslobodil.

                Vzdelanie detí.

               Až  do roku 1918 im panstvo /gróf / zabezpečovalo horského učiteľa, ktorý učil deti čítať, písať, počítať a náboženstvo priamo v sídlach drevorubačov a v ich materinskom jazyku. Po vzniku I.ČSR bola zavedená  školská povinnosť a deti drevorubačov museli začať dochádzať a do 10 km vzdialených dedinských škôl. Napr. deti zo Sklených hút a Kolovrátku museli šliapať 1O-11 km cesty do Sološnice, čo v zimnom období v snehu trvalo aj 5 -6 hodín denne. To boli neľudské podmienky. Preto, kto mohol, snažil sa z týchto odľahlých miest presídliť bližšie do dediny.

               Po vzniku I. ČSR – po roku 1918

postupne dochádzalo  k pokroku najmä na úseku budovania cestnej siete, dopravy, elektrifikácie obcí, vznikali nové školy, pošta i lekárske ordinácie. To sa však dialo iba dole v obciach, horských ľudí- Huncokarov pokrok ustavične obchádzal. To vytváralo hlavný impulz k tomu, že kto mohol, každý sa snažil z odľahlých lesných pustatín vymaniť.

              Po druhej svetovej vojne

štátna správa postupne zlikvidovala drevorubačské usadlosti. Huncokári si museli nájsť nové uplatnenie- roztratili sa medzi ostatné obyvateľstvo a tak po 250 rokoch prakticky zanikli a zostali už len v spomienkach pamätníkov.

Toľko z histórie našich predkov – Holzhackerov- Huncokarov.

       Naše posedenie v Sološnickej škole sme ešte využili na zablahoželanie našim jubilantom, ktorí v roku 2002 oslavujú vzácne výročia svojich narodenín.

1. 7O rokov   –      Mária Andilová, rod  Gschillová , Bratislava
2. 6O rokov –      Ivan  Valentovič , Dubová pri Modre
3. 55 rokov –      Pavel  Valentovič, Budmerice
4. 5O rokov –      Štefan  Drefko , Budmerice
5. 5O rokov –      Marta Petrášová, rod. Weberová , Sološnica
6. 5O rokov –      Milan  Weber,  Smolenice
7. 45 rokov –      Alenka  Ďurišová, rod. Weberová, Malacky
8. 45 rokov –      Vladimir  Weber,  Bratislava.

       Podĺa programu nasledovala cesta na miestny cintorín v Sološnici ku hrobu našich starých rodičov Juraja a Pauly  Gschillových.

Po vzdaní piety sme sa odobrali autami do Malaciek na poľovnícku chatu na Pašoviskách, kde náš gulášmajster Peťko so svojou družinou mal už pripravený výborný guláš. Počasie nám výnimočne prialo, takže posedenie pri stoloch na čistinke pred chatou bolo veľmi prijemné. Okrem pripraveného gulášu sem potomkovia Huncokárov nanosili z domu všelijaké dobroty na jedenie aj na pitie, takže sme sa dochuti  porozprávali v prijemnej a srdečnej atmosfére do neskorého večera.

       K záznamu z tohto stretnutia prikladám :

• Prezenčnú listinu
• Fotografie zo stretnutia
• Súpis potomstva našich starých rodičov.

             Záverom sa chcem poďakovať všetkým účastníkom stretnutia za hojnú účasť a dobrú náladu, ktorou prispeli ku zdaru nášho stretnutia.

V Bratislave, zaznamenané v novembri 2002.

                                                                           Otto Weber, v.r.

Tretie stretnutie  potomkov rodín Weber a Gschill

Tretie stretnutie rodín potomkov rodín Weber a Gschill sa uskutočnilo dňa 14.8.1999 na Krškových chate na Píle pod Červeným Kameňom. Tuším sa oneskorene oslavovala Ivanova šesťdesiatka.  Tradičný guláš varili tradiční guláš majstri v kotle na plechovej kotline zo suda. Keďže jedla a pitia bolo v hojnosti, počasie vynikajúce a dobrá nálada nikomu nechýbala,  rozchádzali sme sa až neskoro večer. Hlavného kameramana robil ako obyčajne Otto Weber a Ivan Kršek.

D r u h é    s t r e t n u t i e :   Otto  Weber  –   Záznam pre pamäť na stretnutie rodín,  ktoré sa   uskutočnilo  v sobotu dňa 1.9.1984 na Š e n k á r k e.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

           Už pred 5. rokmi sa uskutočnilo podobné stretnutie v Sološnickej doline, na lúke pod bývalou horárňou nášho dedka Juraja  Gschilla.

Bolo to v sobotu 15.9. 1979. Prítomných bolo 51 účastníkov. Najstarším účastníkom bol strýčko  Jozef Gschill/ 77 ročný/  a teta  Terézia Hanzlíková – 74 ročná. Prítomné boli i ďalšie dve dedkove dcéry a to :  Júlia Dobrovodská- Gschillová – 69  ročná a Cecília Kršková- Gschillová, – 66 ročná. Najmladšími  účastníkmi boli Tomáš Dobrovodský -4 r.  a Martinka Gschillová – 5 r.

            Bolo pekné jesenné počasie. Ako to už na hostinách býva, úlohy boli rozdelené takto: Hostiteľov robili dobrovoľníci z Malaciek, najmä z rodín Dobrovodských, Krškových a Gschillových so šéfkuchárom Julom Peťkom. My ostatní sme robili hostí, ktorú úlohu sme celkom dobre zvládli.

             Mládež nás zabávala spevom pri gitare. Vo voľnom čase sme zaspomínali na staré zlaté časy. Posedenie pri táborovom ohni pokračovalo do neskorého večera. Pred rozchodom mnohí navrhovali zopakovať stretnutie o dva roky.

         Ani sme sa nenazdali a už bolo tu 5 rokov, čiže rok 1984. Na pohrebe tety Terézii Hanzlíkovej a tety Júlie Dobrovodskej v Malackách dňa 11.6.1984 sme opäť spomenuli  návrh stretnutia rodín potomstva „ G + W “. Napadlo mi, že by sme stretnutie mohli tento raz urobiť na opačnej strane Malých Karpát a to v Limbachu , na bývalej horárni Šenkárka, v mieste, kde v rokoch 1954–1959 naši rodičia Július Weber a Mária Weberová rod. Gschillová ukončili horárovanie a odtiaľ odišli do dôchodku.

            Horáreň je na peknom, avšak odľahlom mieste, kde v tých časoch pred 30 rokmi bol prístup iba lesným chodníkom, alebo neupravenou lesnou cestou. Zrejme aj z toho dôvodu  boli zriedkaví návštevníci na Šenkárke veľmi očakávanými hosťami.

            Napriek odľahlosti potomstvo sa tu rado a často stretávalo. Horáreň mala iba jednu izbu. Babka s dedkom spávali v kuchyni. Spálňa bola pre hostí. Mladší účastníci radi spávali na povale v sene, alebo sa usalašili v spálni na dlážke – na slame.

             Viackrát sme sa pokúšali dostať na Šenkárku osobným autom, ale márne. Bolo by to  potrebovalo  sem tam vyrezať nejaký strom. Toto nám však otec nedovolil. Napokon sme všetky tieto prekážky ilegálne prekonali a prvý krát, bolo to 7.6.1959, zastal pod oknom horárne náš plno naložený Ford / 6 osôb:  Moja rodina a Poldo so synom Ottom./.

           Chvíľu som čakal, kedy vyjde dedko Weber, s brokovnicou, aby narobil z Forda sito.

Už predtým zvykol sľubovať, že na prístupových cestách  vykope protitankové priekopy. Takéto sľuby boli motivované na základe zistenia, že vzácni návštevníci prichádzali na Šenkárku spravidla v čase, keď sa už prestieralo k obedu. Babka však bývala vždy pripravená. Varievala v tých istých hrncoch, ako keď nás bolo osem. Raz som cestoval neskoro večer z Trnavy do Bratislavy. Napadlo ma pozrieť, čo robia naši na Šenkárke. Hoci boli iba dvaja, babka mala ešte plnú misu makových rezancov. Pýtal som sa, pre koho je toľko slížov. Ona mi hovorila:  Vždy počítam, že niekto príde a čo by jedol, keby nebolo navarené.

          Chovali kravy, takže mlieka a mliečnych výrobkov mali prebytok. Mnohí turisti sem chodili na občerstvenie. Šenkárka to bol pojem!

26.9.1959 sa naši rodičia odsťahovali zo Šenkárky do Budmeríc. Potom táto horáreň bola niekoľko rokov opustená samota, kým ju od Štátnych lesov prevzali Vinárske závody Pezinok, ktoré z nej urobili rekreačnú chatu.

              Po rokoch sme sa na Šenkárke znovu niekoľkokrát stretli. Prvý krát po 13. rokoch – bolo to 27.8. 1972. O rok neskôr 17.7.1973 už aj s návštevníkmi z Münchebergu. Bolo to tesne pred svadbou našej Oľgy. A opäť o rok  13.7.1974 za účasti Rolanda z Münchebergu.

Na týchto stretnutiach nikdy nechýbala poriadna vatra s ohňostrojom. Keď sme sa v roku 1974  s Rolandom lúčili hovorili sme si, že sa tu opäť stretneme „ za dva roky“. A zase : Ani sme sa nenazdali a už je tu rok 1984. 10 rokov ubehlo ako voda.

        Bolo teda rozhodnuté. Stretnutie rodín G + W nech je na Šenkárke dňa 1.9.1984.

Iba keď som dňa 15.8.1984 rozposlal pozvánky na stretnutie, začali sme uvažovať, či to nie je odvážny nápad prilákať toľko ľudí na odľahlé miesto, kde bude problém so zostavením   „jedálneho lístka“.

               Vedel som  určite, že trávy, bukvy a žaluďov tam bude dosť a snáď i vody v studničke. To je ale furt málo. Preto sme už v pozvánke naznačili, že prejedať sa nebudeme, aj tak to už nie je v móde. Ako sa neskôr ukázalo, toto upozornenie vyvolalo u pozvaných strach z hladu, takže väčšina stretnutia-sa chtivého potomstva priniesla na Šenkárku všetko, čo vládali uniesť. Bolo tam každé množstvo labužníckych špecialít, slúžiacich ako náplň pre hladné žalúdky.

             Hneď po príchode sa dali do roboty osvedčení majstri cechu kuchárskeho Kapusta a Peťko, ale aj ďalší ochotníci, ktorí udržiavali poľnú kuchyňu v nepretržitej prevádzke až do večera. V stave „ živených „ mali 127 účastníkov stretnutia. Podávali najprv špeciálny kotlíkový guláš, potom špecialitu šéfkuchára Peťku – smažené ryby. Nakoniec sa podávala pikantná zabíjačka / jaternice, krvavničky/  z výrobne rodín Machových a Valentovičových.

             Možno by mnohí trpeli na „pípec“ – neuhasiteľný smäd, keby nebol včas zasiahol majster cechu vinárskeho  Ferko Macho z Límbachu , ktorý poskytoval prvú pomoc hlavne limbašským omšovým. Podaktorí si boli prilepšiť ešte aj na exkurzii vo Ferkovej pivnici v Limbachu, kde „ nakúpili, ako sa patrí.“

             Vrátim sa do predpoludňajších hodín. Hostí postupne pribúdalo a ukazovalo sa, že nebude na čom sedieť. Tu pohotove zasiahli potomci cechu drevorubačov / Holzhackerov- Huncokárov/, ktorí si na stretnutie priniesli aj motorovú pílu. O chvíľu boli okolo táborovej vatry  rozložené klátiky a klátiská, ako sedačky pre hostí.

             Krátko poobede bol zahájený uvítací ceremoniál. Bolo by to chcelo účastníkov navzájom popredstavovať. Mnohí sa už dávno nevideli, alebo vôbec ešte nevideli. Veď na stretnutí bola hojne zastúpená mladá generácia. 41 chlapcov a dievčat do 17 rokov. Pre veľký počet účastníkov sa javilo účelným ponechať stretnutiu voľný priebeh. Deťom dobre vyhovoval veľký výbeh po lúkach a šantenie okolo táborového ohňa.

            Po stretnutí mnohí spomínali, že sa nestihli podľa vôle vyrozprávať so všetkými účastníkmi. Zrejme to bolo dané veľkým počtom prítomných. Keby som sa chcel s každým len 5 minút porozprávať, potreboval by som na to 127 x 5 = 635 minút, čiže takmer 11 hodín.

No na druhej strane ten vzácne veľký počet účastníkov mal osobitný význam v tom, že sa potomci stretli s toľkými príbuznými, čo by inak nestihli ani za 20 rokov / A zažili pri tom ten zvláštny pocit rodinnej spolupatričnosti/.

            V zázname pre pamäť chcem teda dodatočne predstaviť účastníkov stretnutia, a zaradiť ich do potomstva našich, to znamená mojich starých rodičov.

             Orientačný znak G alebo W určuje z ktorého rodu účastník pochádza. Na priloženej tabuľke sú stručne opísané rodokmene G aj W.

Tak môžeme sa predstaviť: Na stretnutí v Limbachu 1.9.1984 boli prítomní :

4. potomkovia z 2. stupňa rodinného : 2 dcéry našich starých rodičov, jeden zať a jedna nevesta.

Gizela Soldánová, rod.Weberová z Častej, 78 r   W 8   Bola najstaršou účastníčkou stretnutia z rodu Weber.

Cecília Kršková, rod, Gschillová, 71 rokov   G 10   a jej manžel Ján Kršek, 72 rokov, z Malaciek. Bola najstaršia účastníčka stretnutia z rodu u Gschill.

Nevesta Margita Gschillová, rod. Frázová z Malaciek   G 4

Nasledujú vnuci a vnučky a ich manželia

34 potomkov z 3. stupňa rodinného :  14 vnukov a 6 vnučiek,  a s nimi 11 manželiek vnukov a 3. manželia vnučiek.

Engelbert Weber, 65 r. a manželka Mária  zo Sološnice   W 1 – B

Pavel Weber ,63 r. a  manž. Mária z Malaciek    W 2 – B

Leopold  Weber  62 r, z Pezinka   W 2 – C

Engelbert Weber , 62.r.  a manž.  Irmgard  z Münchebergu   W 2 – D

Otto Weber,  6O r.  a manž. Martina z Bratislavy   W 2 – E

Klotilda Hrozáňová, rod Weberová  56 r. z Bratislavy   W 2 – F

Anna Reisenauerová, rod. Rybnikárová, 61 r. a man. František z Vývratu    W 4 – B

Vladimír Soldán, 50 rokov, z Bratislavy   W 8 – A

Marienka Alexyová rod. Soldánová,  44 r. z Bratislavy   W 8 -B

Irenka Peťková, rod. Gschillová 46 rokov a manžel Ing. Július Peťko z Malaciek   G 4 – A

František Gschill, 45 r.  a manž. Anna zo Stupavy   G 4 – B

Otto Gschill, 41 r. z Malaciek   G 4 – C

Jozef Gschill, 55 r. a manž. Darina z Bratislavy    G 5 – A

Mária Andilová, rod. Gschillová, 52 r. z Bratislavy   G 5 – B

Kvetoslava Gregušová, rod Gschillová, 53 rokov    G 6 – A

Andrej Hanzlík  44 rokov  a manž, Marta z Bratislavy   G 7 – C

Dušan Dobrovodský, 45 r. a manž. Mária z Malaciek   G 9 – A

Milan Dobrovodský, 45 r. a manž. Petronela z Malaciek   G 9 – B

Ivan Kršek ,  46 r.  a manž. Jarmila z Malaciek   G 10 – A

Pavel Kršek, 41 rokov  a manž. Sylvia z Bratislavy   G 10 – B

Nasledujú pravnuci a pravnučky zo 4. stupňa rodinného:

Celkom ich bolo 55. Z toho bolo 15 pravnukov a 24 pravnučiek, ďalej 4 manželky pravnukov  a 12 manželov pravnučiek.

Oľga Hirthová rod. Weberová – 38 rokov a manžel Jaroslav zo Senice nad Myjavou   W 1 – B 1

Marta Petrášová rod. Weberová – 31 rokov, zo Sološnice   W1–  B2

Marienka Machová rod. Valentovičová 43 rokov z Limbachu   W2 – A1 a manžel František Macho

Ivan Valentovič  42 rokov,  manželka Anna z Dubovej   W2 – A2

Igor  Valentovič  40 rokov  a manželka Hana z Budmeríc   W2 – A3

Pavel Valentovič 37 rokov, z Budmeríc   W2 – A4

Hilda Drefková, rod. Valentovičová, 33 rokov, z Budmeríc   W2 – A5  a manžel Štefan Drefko

Eva Prokopová rod. Weberová, 37 rokov a manžel Štefan Prokop z Malaciek   W2 – B1

Mária Koláriková , rod. Weberová 34 rokov   W2 – B   a manžel Pavel Kolárik  z Bratislavy

Milan Weber, 32 rokov,  manž, Jarmila z Malaciek   W2 – B3

Ivan  Weber, 29 rokov a manž. Vlasta z Malaciek   W2 – B5

Alena  Ďurišová, rod. Weberová, 27 rokov   W2 – B6   a manž. Dušan Ďuriš z Malaciek

Sigrid Seifertová , rod Weberová    W2 – D1   a manžel Jürgen Seifert  z Müncheberg / Mark

Waltraud Babinská, rod. Weberová   W2 – D2     a manžel Henry, Obersdorf / Müncheberg /

Ing. Oľga  Magalová, rod Weberová , 34 rokov   W2 – E 1       a manžel Ing. Miroslav Magala  z Bratislavy

Ing. Vladimír Weber, 27 rokov z Bratislavy   W2 – E 2

Ing. Eva Čičmancová, rod. Hrozáňová , 33 rokov.   W2 – F1   a manžel Ing. Vladimír Čičmanec z Bratislavy

Ľubica Pastuchová, rod. Hrozáňová   W2 – F2    a manž. Ivan Pastucha z Bratislavy

Tibor Hrozáň, 29 rokov z Bratislavy    W2 – F3

Oľga  Reisenauerová , 33 rokov, z Bratislavy, / Vývrat/    W4 – B1

Mária Junasová,  rod. Pulmanová, 36 rokov   W4 – C1    a manžel  Pavel Junas z Rohožníka

Katka Soldánová, 7 rokov, z Bratislavy   W8 – A2

Ľuboš Peťko, 20 rokov, z Malaciek   G4 – A1

Gabika Peťková, 17 rokov, z Malaciek   G4 – A2

Zdenek Gschill,  12 rokov, z Malaciek   G4 – C2

Dianka  Gschillová, 25 rokov, z Bratislavy   G5 – A1

Ing. Sylvia Karaffová, rod Andilová z Bratislavy   G5 – B1

Beatka Gregušová, 22 rokov, z Bratislavy   G6 – A1

Andrej Hanzlík, 14 rokov, z Bratislavy   G7 – C1

Tomáš Hanzlík, 5 rokov, z Bratislavy   G7 – C2

Vladimír Hanzlík,  15 rokov, z Bratislavy   G7 – D3

Gabika  Dobrovodská, 14 rokov, z Malaciek   G9 – A1

Katka    Dobrovodská, 11 rokov, z Malaciek   G9 – A2

Martinka Dobrovodská, 5 mesačná, z Malaciek   G9 – A3   najmladšia účastníčka nášho stretnutia

Dominik Dobrovodský, 15 rokov, z Malaciek   G9 – B1

Tomáš Dobrovodský ,  9 rokov, z Malaciek   G9 – B3

Tatiana Kršková , 19 rokov, z Malaciek   G10 – A1

Ivanka Kršková , 15 rokov, z Malaciek   G10 – A2

Matúš Kršek, 3 roky, z Bratislavy   G10  – B1

Nasledujú  pra-pravnuci a pra- pravnučky z 5. stupňa rodinného:

Celkom ich bolo 29, z toho 17 pra-pravnukov a 12  pra-pravnučiek vo veku od 2  do 19 rokov.

Ivan Valentovič, 19 rokov, z Dubovej pri Modre   W 2 – A 21

Janka Valentovičová, 16 rokov, z Dubovej pri Modre   W 2 – A 22

Monika Valentovičová, 12 rokov, z Dubovej   W 2 – A 23

Viktor  Valentovič, 5 rokov,  z Dubovej pri Modre   W 2 – A 24

Branko Valentovič,  11 rokov, z Budmeríc   W 2 – A 35

Marek Valentovič,  10 rokov,  z Budmeríc   W 2 – A 34

Drahoš Drefko, 10 rokov , z Budmeríc   W 2 – A 51

Evička Drefková,  7 rokov,  z Budmeríc   W 2 – A 52

Tomáš Drefko, 2 a pol roka z Budmeríc   W 2 – A 53

Peter Prokop, 10 rokov, z Malaciek   W 2 – B 12

Pavel Kolárik, 12 rokov, z Bratislavy    W 2 – B 21

Gabika Koláriková, 10 rokov, z Bratislavy    W 2 –  B 22

Patrícia Weberová, 11 rokov, z Malaciek    W 2 –  B 31

Patrik Weber, 9 rokov, z Malaciek   W 2 – B 32

Milan Weber, 7 rokov, z Malaciek   W 2 –  B 33

Ivanka Weberová , 5 rokov, z Malaciek   W 2 – B 51

Zdenka Weberová , 4 roky,  z Malaciek   W 2 – B 52

Richard Ďuriš, 5 rokov, z Malaciek   W 2 – B 61

Katka Ďurišová   W 2 – B 62

 Antie Siefertová, 5 rokov, z Münchebergu    W 2 – D 11

Christine  Seifertová, 2 roky, z Münchebergu   W 2 – D 12

Robert Seifert,/ mínus 4 mesiace, nar . 9.1.1985   W 2 – D 13

Andreas Babinská, 5 a pol roka, Obersdorf/Müncheberg   W 2 – D 21

Lucia Babinská, 2 a pol roka, Obersdorf/Müncheberg   W 2 – D 22

Zuzka  Magalová, 8 rokov, z Bratislavy    W 2 – E 11

Danka Magalová,  4 roky,   z Bratislavy   W 2 – E 12

Martin Čičmanec, 5 a pol roka, z Bratislavy   W 2 – F 11

Dušan Čičmanec,  2 a pol roka, z Bratislavy   W 2 – F 12

Hanka Junasová, 9 rokov, z Rohožníka   W 4 –C 11

Richard Karaffa,  5 rokov, z Bratislavy   G 5 – B 11

Ostatní hostia prítomní na stretnutí

 Dr. Jozef Magala, 71 rokov a manželka Gitka, 69 rokov z Bratislavy,

svokrovci  Oľgy rod. Weberovej   W 2 –  E 1

Ondrej Fronc, 6O r.  švagor Otta  Webera, z Bratislavy   W 2–  E

 Ing. Juraj Kapusta z Bratislavy

 Vladimír  Rapoš, 61 r, z Bratislavy

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Celkom bolo teda prítomných 127 ľudí , z toho  88 mužov a 88 žien. Vo veku do 17 rokov bolo 41 ľudí, z toho bolo 21 chlapcov a 20 dievčat.

Podľa miesta bydliska:

z Bratislavy prišlo    45 účastníkov,

z Malaciek prišlo  40 účastníkov,

z Budmeríc, Častej, Dubovej, Pezinku a Limbachu  19 účastníkov,

zo Senice, Sološnice, Rohožníka, Vývrat, Stupava   13 účastníkov. Nad 800 km z Münchebergu.

     Na  Šenkárku 1.9. 1984 prišli na 28. osobných autách. Predstavme si toto všetko pred 30 rokmi.  Vatra pri dome, 28 aut na lúke.  To by si bola prišla na svoje brokovnica dedka Webera. Babka Weberová rod. Gschillová by však bola takéto stretnutie aj vtedy uvítala.

 Rada sa zúčastňovala podobných podujatí . Keď mala 67 rokov / bolo to 27. a 28.  júla 1963/ išla s nami stanovať do Sološnice na Kunštok. Odtiaľ išla s nami pešo na Roštún / Vápenná/.  Dedko Július Weber mal zase rád takých návštevníkov, čo vydržali hrať karty /mastiť mariáš/ hoci aj dva dni za sebou. Ak nemal partnerov hrával mariáš sám. Pritom popíjal trojchlapové hulárové víno, ktorého v poslednom čase dorábal každé množstvo.

      Čo tu bolo spomínané, vošlo už všetko do minulosti, rovnako aj stretnutie v Limbachu  1.9.1984.

     Ešte sa chcem účastníkom poďakovať za veľmi účinnú  podporu a spoluprácu pri organizovaní tohto podujatia.

      So srdečným pozdravom

             Bratislava,   22.3. 1985                   Otto Weber, Bratisllava,  v.r.