Milí priatelia.

Vitajte na web stránke www.huncokarivkarpatoch.sk

Holzhackeri, alias Huncokári, Hulcokári boli drevorubači, hájnici a lesníci, ktorých v 17. stor. pozvali Pálffyovci  na svoje lesné majetky moderne a efektívne hospodáriť s drevom. Väčšina z nich pochádzala z rakúskych Álp. Nový zamestnávateľ ich usadil v dolinách Malých Karpát a v lesoch na Záhorí. Pracovali za deputátnu i finančnú odmenu a stotožnili sa s vnútorným hodnotovým poriadkom zemepána. Ich úlohou bolo tiež chrániť majetok panstva pred zlodejmi dreva a pytliakmi z dedín. Ako od všetkých zamestnancov Pálffyovcov bola i od nich požadovaná určitá etická a morálna úroveň, dôvera, zodpovednosť a čestnosť. Podmienkou tiež bola kresťanská viera v Boha, lebo začiatkom novoveku Pálffyovci Záhorie rekatolizovali z protestantizmu. V rámci svojho poriadku napr. zaviedli i presné písanie matrík na farách.

Dediny huncokárom nechýbali, chodili tam len služobne, za nákupmi a do kostola. Po rozpade monarchie sa Huncokári postupne asimilovali s domácim obyvateľstvom, mnohí však ako drevorubači a horári prežili v horách všetky režimy až do socializmu.

V Malých Karpatoch žili naši predkovia od 18.storočia všetci izolovane a hoci väčšina susedov bola na kilometre od seba vzdialená, všetci sa cítili ako „jedna rodina“, vzájomne sa navštevovali, pomáhali si a na sviatky sa často spolu zabávali.

Všeobecný výskum života Huncokárov bolo možné robiť životom v ich rodinách, rozhovormi a poznávaním tradícií, ktoré mali všetky rody podobné. Problematiku rodov a rodokmeňov však treba študovať jednotlivo, podľa rodových línií, ktoré sa značne rozvetvujú a krížia. V súčasnosti je na podrobný prvovýskum dosť neskoro /okrem zostavenia rodokmeňa/, lebo skutoční huncokári postupne odchádzajú.

My sme mali v rodinách Weber a Gschill šťastie, že výskum v rodine začali robiť v polovici dvadsiateho storočia mladí súrodenci Otto a Lotti Weberovci, ktorí celé detstvo prežili v horách, o blízkych predkoch vedeli skoro všetko, okrem vzdialeného pôvodu, čiže rodokmeňa.

Pred polstoročím, pred internetom zisťovať svoj pôvod nebolo jednoduché. Bolo treba pátrať osobne priamo vo farských matrikách, dedinských kronikách i archívoch. Pritom sa stretali a rozprávali s poslednými Huncokármi z iných rodín.

Títo dvaja súrodenci prácne zostavili náš rodokmeň po, alebo od Štefana Hirnera/1789/.

V poslednom desaťročí Dr. Tačovský našiel i foto Štefana a v Kronike Hirnerovcov uvádza i jeho otca Jozefa Hirn /1756/.

Otto s manželkou a Lotti Weberovci svoje poznatky písali na starých písacích strojoch a rozmnožovali kopírovacím papierom. Veľa fotografovali, prácne fotky doma vyrábali /často i na úkor pohodlia vlastnej rodiny/, na občasných rodinných stretnutiach ich rozdávali, pričom o svojich zisteniach zaujímavo rozprávali.

Posledné stretnutia a rozhovory sme zaznamenali aj na videokameru. V posledných dvadsiatich rokoch postupne odovzdali svoje materiály mladším bratancom Dušanovi Dobrovoskému a Ivanovi Krškovi / zo VI. gen.76 rokov a 77 rokov/, ktorí ale v horách už nežili. Cítime však povinnosť ich vedomostné dedičstvo uschovávať a zveľaďovať. Značnú časť z neho zverejnil Dr. Ladislav Tačovský vo svojej jedinečnej publikácii Kronika rodu Hirner v r. 2013.

Našim snom bolo zachovať pamiatku predkov nielen písomne a na webe, ale i trvalou múzejnou expozíciou. Máme preto radosť, že sa to po našej niekoľkoročnej snahe a vďaka riaditeľom troch zainteresovaných múzeí, podarilo zrealizovať.

20.6.2016                 Dušan Dobrovodský