Z Huncokára pekár

Životný príbeh Pepiho Gschilla.

Jozef Gschill sa narodil v r. 1902 v rodine chudobného lesného hájnika holzhackera Juraja Gschilla /1870-1916/ ako piate dieťa. Rodiskom bola horáreň na Žliabkoch za Roštúnom v Sološnickej doline.

Peppi Gschill prvý zľava.

V holzhackerských rodinách deti často pomáhali rodičom pri ich práci, takže popri práci v lese vedel každý i upiecť chlieb v murovanej peci na dvore. Preto v tých revolučných časoch sa štrnásť ročný Pepi rozhodol, že nebude drevorubačom, ale pekárom. Odišiel do Modry k židovskému pekárovi za učňa. Nebol však spokojný so starou technológiou pečenia, kedy sa z rozohriatej pece vyhrabal popol a následne sa v nej upieklo 20-30 chlebov. Preto po vyučení  pokračoval v Malackách u pekárov – židov Cincenheima a Bergera / Čím dlhšia vandrovka, tým väčšia múdrosť/. Po dvoch rokoch sa Berger dostal do problémov a rozhodol sa jednu zo svojich dvoch pekární predať. Mladý Jozef ostal bez práce. Preto sa striedavo zamestnal u františkánov na stavbe nového gymnázia a po remesle sa obzeral.

O pekárskom  remesle mal svoju svetlú víziu a preto sa rozhodol ambiciózne si požičať peniaze od svojej tety huncokárky Žofie Gschwandtnerovej a pekárstvo na námestí kúpil. Hoci začiatok podnikania bol ťažký, presadil sa pomocou svojej húževnatosti a znalostiam. Raz pred štvrtkovým jarmokom kúpil vrece múky a v noci zamiesil na žemle, nad ránom rozkúril pec a počas jarmoku ich všetky ešte teplé predal. V piatok opäť kúpil vrece múky a v sobotu ich zase predal. Pracoval sám a začalo sa mu dariť. Žid Berger, ktorý mu pekáreň na námestí predal, mal svoju druhú pekáreň pri farskom kostole. Keď videl, že Pepi už predáva chlieb a pečivo, rozložil si na trávnik pred Gschillovým obchodom obrus a tam predával svoje výrobky. A vtedy nastal tvrdý „konkurenčný boj“ . Gschill predával žemle pät kusov za grajciar. Žid vonku volal na príchodzích: Ja vám dám šesť žemlí za grajciar. Gschill však vyvesil nápis: Sedem žemlí za grajciar a po niekoľkých dňoch už viac Berger neprišiel. Pepi Gschill mal však vždy svoj tovar poobede vypredaný a výrobu ďalej rozširoval.

Zakrátko postavil jedno poschodovú prístavbu k domu i k bašte pri kostole, ako byt pre svoju budúcu rodinu a nový predajný priestor. Ten však prenajal a zakrátko sa oženil. Jeho manželkou bola Františka Terálová / 1908 – 1986 /. Jozef a Františka vychovali dve deti.: Jozefa / 25.1. 1929 / a Máriu / 4.8. 1932.

Sediaci Jozef Gschill s manželkou Františkou, za nim stojí dcéra Mária, syn Jozef a manžel Márie Ľudovít Andil.

Potom Pepi pre rodinu spolu s priateľom kúpili i Cíncenheimov dom na rohu Zámockej a cesty ku synagóge. Po smrti rodičov v Sološnickej doline v roku 1927 sa Pepi postaral i o 3 najmladších súrodencov Antona, Júliu -17 r, / neskôr Dobrovodskú/ a Cecíliu 14 r./neskôr Krškovú/. V dome často bývali i cezpoľní učni.

Antona Pepi vyučil za pekára, dievčence pomáhali s rozvozom pečiva, pracovali v kuchyni, v predajni a konali i iné pomocné práce.

Prvý zľava Anton Gschill, tretí zľava Pavol Weber (syn Júliusa), v strede stojí pri peci Jozef Gschill. Fotografia vznikla v r. 1936.

V roku 1935 Jozef prestaval starú pec na drevo na modernú parnú, čím zabezpečil výrazný rozvoj a dobrú kvalitu výrobkov. a stal sa vyhľadávaným výrobcom pekárskych výrobkov v Malackách. Chlieb a pečivo rozvážal i iným predajcom v Malackách a v okolí. Ešte za prvej ČSR si ho malackí živnostníci zvolili za predsedu svojho cechu.

Zľava: Otto Weber, Pavol Weber, Jozef Gschill ml.

Na svojom osobnom aute často navštevoval celú rodinu.

Na návšteve u sestry Márie Weberovej na Píle. Zprava stojí:Lotti Weberová, vedľa matka Mária (sestra Peppiho), Peppi Gschill s dcérou Máriou, hájnik Július Weber a na kraji stojí priateľ František. 

Známy bol tiež svojou dobročinnosťou. Pomáhal vdovám, bezdomovcom a žobrákom. Keďže nepredával chlieb z predošlého dňa, po zatvorení predajne večer o osemnástej rozdal alebo lacno predal nepredaný chlieb čakajúcim vdovám pri obchode.

Denne chodieval do kostola. Raz videl, ako preletel peceň chleba ponad múr na nádvorie kostola a hneď ho zobral chovanec z detského domova. Dozvedel sa, že chlieb vyhodil jeho učeň – tiež domovák, „lebo chovanci občas hladujú“. Odvtedy výhodne zásoboval i detský domov pri zámockej bráne, ktorý založili Pálffyovci.

Strýko Pepi k rozvozu chleba a dovozu múky používal i nákladné auto. Jeho riadičom bol pán Blusk. Toto auto k pohonu používalo drevný plyn. Na korbe bol spaľovací agregát, do ktorého sa sypali z vrchu drevené brikety, uškrtil sa prívod vzduchu a nedokonalým horením vznikal len CO, jedovatý a ešte horľavý oxid uhoľnatý. Ten sa v motore ďalej spaľoval na CO2, čo poháňalo auto.

Bolo samozrejmosťou, že za vojny po príchode Rusov do Malaciek strýka od auta ihneď „oslobodili„ a auto naložili  iným cenným tovarom napr. bicyklami. Napr. zobrali bicykel i Gschillovej dcére a keď sa ohradila, dal jej dotyčný vojak hodinky z vrecka, kde ich mal viacero. Videl to však iný a ona po rozkaze „ Davaj časy “ nemala ani bicykel, ani hodinky. Osobne ako dieťa som videl, že pri zámockej bráne na lúčke v pravo čakalo na odvoz do Ruska tisíce nakradnutých bicyklov.

K naloženému nákladnému autu v noci postavili dvoch automatčíkov a na druhý deň ich poslali do Ruska. Samozrejme i s pánom Bluskom ako vojnovým zajatcom. Za dva dni sa dostali na Zakarpatskú Ukrajinu, ktorá bola ešte do júla 1945 súčasťou Slovenska. Keďže sa minuli drevené brikety z vezených vriec, auto sa zastavilo. Eskortujúci červenoarmejci sa rozhodli niekde u Rusínov prenocovať a ráno mal p. Blusk rezať drevené brikety. Obaja geroji sa však večer opili a noci im pán Blusk utiekol.  Po niekoľkých dňoch sa vrátil šťastne domov.

Strýko Pepi vo svojej ľudomilnej činnosti pokračoval i po vojne a ďalej  rozdával deformovaný chlieb i po zavedení lístkového prídelového systému. Otto Weber tiež spomínal, že v najťažších povojnových dňoch členom rodiny posielal chlieb do Bratislavy po našom otcovi Martinovi Dobrovodskom, ktorý bol zamestnaný u Dunajplavby. V tom čase pri východe z nástupíšť do staničnej haly stáli oproti sebe na vyvýšených podstavcoch dvaja uniformovaní kontrolóri, ktorým každý cestujúci musel ukázať otvorenú tašku alebo aktovku. Otec v aktovke nosieval celý chlieb a ľavý kontrolór ho nechával prejsť. /Možno sa niektorý chlieb ušiel aj jemu/.

Po vojne bol zavedený lístkový prídelový systém. Preto strýka Jozefa za rozdávanie deformovaných chlebov v Malackách nová socialistická moc zatvorila a poslali ho do pracovného tábora na stavbu Oravskej priehrady. Po dvoch týždňoch sa však strýkova vec sabotáže socialistického zriadenia preriešila na priestupok a on sa mohol vrátiť. Samozrejme po znárodnení v 1948 roku ho vyviezli s rodinou do maštaľných priestorov v Hasprunke a celý majetok rodine Gschillovej, tak ako ostatným, skonfiškovali- znárodnili. Neskôr bolo umožnené rodine Gschillovej bývať v zhabanom byte na Záhoráckej ulici a užívať i záhradu. Jozef sa však vrátenia majetku nikdy nedožil. Potomkovia Holzhackerov Juraja a Pauly Gschill však doteraz na Pepiho spomínajú ako na dobrodincu celej rodiny.

Oslava menín,  oslávenec Jozef Gschill je druhý zľava.

Fotografia z roku 1979, na prvom rodinnom stretnutí v Sološnickej doline Peppi Gschill sedí v spoločnosti (zľava) Júliusa Peťka, Milana Kašiaka, Irenky Peťkovej a Jána Krška.

Pochovaný je na starom cintoríne v Malackách, tretí hrob od hlavného kríža v pravo.