Od druhej polovice 18. stor. boli zo známych dôvodov obyvateľmi Malých Karpát horskí drevorubači Holzhackeri – hunchokári a vlastníci lesov – rozvetvená rodina Pálffyovcov.

 

Gróf Mikuláš Pálffy /1552-1600/ sa múdro oženil s Annou Máriou Fugger a od tejto obchodno-kupeckej rodiny v roku 1583 kúpil i hrad Bibersburg – Červený Kameň ako rodinné sídlo i s okolitými lesmi. Postupne sa v rodine Pálffyovcov vygenerovali tri vetvy: Malacká, Červenokamenská a  Stupavská.

Zakladateľom Malackej línie bol Mikuláš Pálffy /1710-1763/. Pajštúnsko-Stupavské panstvo viedol Leopold Pálffy / 1716-1773/. Červenokamenskú vetvu ďalej budoval Rudolf Pálffy / 1719-1768/. Jeho syn Ján/ 1744-1794/ získal v roku 1777 Smolenické panstvo. V roku 1855 získala Červenokammenská vetva i panstvo Dobrá voda- Chtelnica.

Do 16. storočia sa v Európe lesná hmota využívala chaoticky a nehospodárne. Preto cisár Maximilián II. vydal v roku 1565 „ Die Waldordung Constitúcia Maximiliána“, ktorý prikazoval hospodárnejšie využívanie lesov. Podobnú povinnosť kládol i Waldordung Márie Terézie z roku 1769. / Sylvárum conservadarum et lignicidi ordo/.

Keďže v nasledovnom období za zvýšil v Európe dopyt po stavebnom a železničnom dreve, vykonali Pálffyovci rázne opatrenia na zabezpečenie a zvýšenie produkcie dreva. Povolali odborných drevorubačov z Alpských oblastí Rakúsko-Uhorska, okrem ťažby robili i výsadbu lesov, používali moderné metódy a techniku na ťažbu a zvoz dreva, rušili malé píly pri potokoch a budovali veľké podniky na spracovanie dreva, na dopravu dreva veľkým odberateľom využívali železnicu a pod.

Najmúdrejšie si z Palffyovcov vraj počínal Jánoš Pálffy /1829-1910/, bývajúci v malom zámočku v Častej, kde v r.1902 založil Lesnú správu ako štátnu študijnú základinu. Z výnosov bolo financované odborné vyučovanie a obedy pre nadané detí zamestnancov z hôr i okolitých dedín. Vďační obyvatelia dodnes chránia jeho bustu na námestí pred zámkom. /viď. Ing.Marián Markus 2009 a L. Tačovský/.

Podľa zverejnených výskumov viacerých autorov drevorubači pochádzali zo Štajerska a Dolného Rakúska. Rodiny Hirner a Hofer si dokonca tirolský pôvod vykazovali. V Malých Karpatoch žili v zomknutej a izolovanej skupine, zachovávajúc si svoj nárečový dialekt, katolícke vierovyznanie a etnickú i kultúrnu odlišnosť od obyvateľov dedín. Takto zotrvali do I. svetovej vojny. Po vzniku ČSR mnoho ich detí chodilo do slovenských škôl, čo uľahčilo postupné splývanie s domácim obyvateľstvom.

Po II. svetovej vojne v totalitnom komunistickom režime nebolo vhodné ich pôvod pripomínať, hoci početné potomstvo sa často na miesta predkov do hôr vracalo a na prarodičov si s úctou spomínalo.